Vianoce začínajú v novembri, tak to vyzerá podľa vtieravej ponuky obchodných reťazcov a možno aj skôr. A raz príde čas, kedy budú Vianoce po celý rok, pretože toto obdobie je pre obchodné reťazce najrentabilnejšie, tak prečo ho nesimulovať stále? Nato však, aby človek nemal Vianoce na pi*u, sa dá emocionálne nastaviť a zvoliť si taký uhol pohľadu, aby sa človek neobesil rovno na vianočnom stromčeku.

Aj mne sa Vianoce vynoria v novembri so zvukom Slashovho gitarového sóla November rain. Zaprší mi do duše a už je to tu. Revem ako zmyslov zbavená, spomeniem si na to, ako ma kedysi v novembri nechal frajer. Opustená som do seba liala dedov ríbezľák a grcala do Rajčanky. Na Vianoce mu to však nedalo a prišiel s halúzkou imela, ktorú sme si dali nad hlavy a pod ňou sme si švihli takú pusu, že Jaslovské Bohunice zahlásili odstávku. Keď som ho potom stretla o pár rokov neskôr, už som mala decká, boli zakvačené do mňa ako štipce na bielizni. Usmiali sme sa na seba a zaželali si krásne Vianoce po všetky ďalšie roky, počas ktorých sa nestretneme. Vraj sa nikdy neoženil, tak asi to imelo ako symbol vernej lásky a pevného zväzku predsa len funguje, aj keď polovičato.

Takže ako sa pripraviť na prežitie vianočných sviatkov? Viem, že sú ľudia, ktorí budú nenávidieť Vianoce, nech teraz napíšem čokoľvek. Väčšinou sú to single ľudkovia, ktorým prekáža všadeprítomný infantilný Santa Klaus alebo sadrový Ježiško na slame. Opovrhujú zhonom za darčekmi, však aj tak ich nemajú komu kupovať, z kapustnice u rodičov ich páli záha a z majonézového šalátu sa poserú. Hejtujú Vianoce, ako keby zabudli, že ako decká ich zbožňovali. S tatkom boli tajne v lese vyrezať jedličku, za dedinou v rybníku vyloviť a následne na to zabiť kapra, lebo kradnúť a vraždiť treba aj na Vianoce. Budú vykrikovať, že všade je tlačenica, zhon, všetci šalejú, obchodníci si mädlia ruky, proste jebať také sviatky. Neviem, čo im na to mám povedať a vlastne ani nechcem, lebo na nich zasa jebem ja.

Darčeky

Aj ja mám niečo, čo nenávidím na Vianociach a tým sú vianočné darčeky so snahou urobiť niekomu nasilu radosť. Hnusné vonné sviečky, ktoré vyhrávajú len v konkurencii so sladkastou vôňou rozkladajúcej sa mŕtvoly babičky s cukrovkou, keramické hrnčeky na čaj s takými čudnými motívmi, pri ktorých zabudnete zavrieť hubu a čaj rozlejete alebo vtipné spodné prádlo s motívom vášnivého draka alebo kobry, ktorá má za úlohu povzbudiť majiteľa letargickej užovky. To už radšej kategória akože neškodných darčekov typu ponožky, papuče, ľadvinový pás alebo balíček výživových doplnkov, ktoré síce nikomu neurobia radosť, ale aspoň mu nezhnusia zvyk vzájomne sa obdarovať. Mimochodom, tento zvyk nie je povinný, nenašla som ho zachytený v žiadnom zákone a pre veriace ovečky mám zázračnú správu – nie je ani v Biblii. Takže, ak nechcete, nekupujte nikomu nič. Je to o tom, že chcete niekomu urobiť radosť a ak sa netešíte z nakupovania darčekov pre blízkych, vyserte sa na to a myslím to úplne vážne. Hádam si len nemyslíte, že vám k darčeku pribalia aj zopár deka radosti?!

Fascinujú ma aj ľudia, ktorí si berú úver na drahé vianočné darčeky. Ani sa mi to nechce komentovať, šupnem sem radšej jeden tematický starý český vtip: „Židák půjčuje 500 zlatých na směnku a se zálibou pohlíží, jak dlužník směnku píše: „Hele, pán táto, jak umíte dělati krásně nuly, jako by je tiskl. Jen ještě jednu udělejte!“

Vianočné menu

Na vianočnom menu sa mi nepáči násilné dodržiavanie tradícií. Ako dieťa som musela jesť vyprážaného kapra s majonézovým šalátom. Nehovorím, že som to nevedela zjesť, dokonca som si vycvičila svoje chuťové poháriky tak, že som sa po celý rok na to tešila. Moje deti však nie. Nenávidia majonézový šalát, hlavne taký s cibuľou, ktorú nenávidia úplne že najviac na svete. Vyprážaný kapor im pripadal vďaka kostiam ako ihelníček. Nevidela som preto dôvod vykrikovať, že toto jedlo musia jesť, lebo je to tradícia. Jedla som ho ja, moji rodičia, možno starí rodičia, ale predošlé generácie jedli niečo celkom iné, takže nehovorme o tradíciách, kde nie sú. Na stole bývala vianočná polievka, ktorou bola buď kapustnica, rybacia polievka alebo hríbová, slivková či hrušková. Nasledovali kaše z cíceru, prosa, pšenice či pohánky na sladko s medom alebo na slano a je mi jasné, že v tejto chvíli sa od radosti hodili o zem biomatky. Svoje miesto na stole si našli aj opekance či pirohy plnené lekvárom.

Je jedno, aké jedlo si zvolíte ako vianočné a je fajn, keď sa vám z neho podarí vytvoriť vlastné tradičné rodinné jedlo. Keď som prvýkrát pripravovala pre rodinu vianočnú večeru s pečeným pstruhom, duseným filé pre deti a pečenými zemiakmi, najprv som bola smutná z toho, že prvýkrát v živote nebudem jesť vianočné jedlo, na ktoré som bola od detstva zvyknutá, ale po predošlých Vianociach, kedy sa syn po štedrej večeri pogrcal z majonézového šalátu rovno do mojej postele, som si povedala „A dosť!“ A tak to prestalo byť o tradičných podkovičkách kapra vyprážaných do zlatista v magickom lesku sviečok na stole. Pripadalo mi to už len také obyčajné. Ale keď som sedela pri vianočnom stole a sledovala, ako všetkým moje jedlo chutí, deti sa navzájom prekrikujú a usmievajú sa na nás, vianočný stôl bol odrazu miestom, kde sa dejú zázraky.

Vianočný stromček

Náš prvý vianočný stromček bol ozajstný terminátor. Muž vyrobil kovovú konštrukciu z trúbok, do ktorých sme napichali vetvičky borovice a stromček vyzeral a voňal ako skutočný. Ďalšie vianočné stromčeky podliehali už vkusu našich detí. Chceli hlavne veľký stromček a farebný a tak, keď sme ozdobili obrovský umeláč a decká skákali od radosti, snažila som sa zabudnúť na svoje predstavy o vkusnom vianočnom stromčeku.

O pocitoch

Chodím so psom aj v novembri do lesa, ponára ňufák do vlhkého jesenného lístia a mne všetko okolo pripadá také zvláštne napäté, pripravené na úder prvých mrazov a na hrste prvého snehu, ktorý vo mne vyvolá ľahké chvenie na zátylku.

„Zima je na spadnutie,“ hovorím si a teším sa, že zanedlho spadnú aj prvé vločky. Vyplazím jazyk spolu so psom a budeme ich zachytávať. Vždy si želám zasnežené Vianoce a nie vždy sa mi to splní. Zakaždým si však poviem, že dobré budú aj tieto na blate a možno tie ďalšie už budú konečne biele a je fajn, že mám o dôvod viac tešiť sa na tie ďalšie.

K štedrovečernému stolu si vezmem mamine náušnice. Také zlaté s ruženínom. Sú celkom zachovalé, lebo si ich šetrila a neskôr som pochopila, že pre mňa. Šetrím si ich teda aj ja a neviem, či pre svoju dcéru alebo len preto, lebo to tak robievala mama. Tento rituál však prispieva k tomu, že sa s nimi cítim v ten večer trochu inak, sviatočnejšie. Možno je to hlúposť, ale mne aj toto urobí radosť. Hovorím si, že je predsa fajn, keď človek vie, čo mu robí radosť a dokáže si z toho vytvoriť vlastnú tradíciu.

Možno som tento článok zakončila smutno sentimentálne, ale neviem si predstaviť, že by som to urobila inak. Mne totiž neprekáža, ak je v tých pocitoch okolo Vianoc aj trochu nostalgie a smútku. Mám rada svoje smútky, ktoré ma tak nedesia ako ostatných okolo mňa. A tiež vetvičky stromov obalené inovaťou, orechové rožteky vyváľané vo vanilke a vianočné pozdravy od ľudí, na ktorých som už takmer zabudla.