Keby som mal živočíšny druh Rangifer tarandus, v našich končinách známy ako sob, popísať jedným slovom, to slovo by bolo „jebnuté“.

Soby sú na Mageroyi všadeprítomné. V lete je ich tu dvakrát viac než ľudí. Hoci sa voľne pohybujú, nie sú divé – patria Sámom, tunajšiemu etniku, ktorí ako jediní majú zákonom priznané právo ich chovať. Zimy trávia na pevnine, kde aj v záľahách snehu dokážu nájsť dostatok vegetácie. Na jar ich potom naložia na nákladiaky a lode a prevezú na Mageroyu, kde je chladnejšie podnebie a neobťažuje ich tu hmyz – ostrov je nielen nad hranicou stromov, ale aj nad hranicou komárov. Keďže tu nežijú žiadni predátori, čo by ich ohrozovali (s výnimkou orlov morských, ktoré občas uchmatnú mláďa), môžu sa tu vyžrať pekne doguľata. Na jeseň majú dosť síl, aby naspäť na pevninu preplávali vlastnými silami, teda až na tie kusy, ktoré Sámovia podrežú a rozpredajú na mäso.

Jediným prirodzeným nepriateľom je pre ne ich vlastná blbosť. Vo Finnmarku sú hlavnou príčinou dopravných nehôd, lebo si myslia, že najlepší čas na prebehnutie cez cestu je priamo popred osemdesiatkou sa blížiace auto (čitatelia mojej knihy vedia, že losy robia to isté). Pro tip pre tých z vás, ktorý by sem chceli ísť na dovolenku (mimochodom, mohli by ste mi priviezť radler): kým má sob hlavu dolu a pasie sa, môžete byť pokojní. Akonáhle hlavy zdvihnú, pripravte sa zadupnúť brzdu do zeme. Domáci sú na tieto maniere zvyknutí, takže obvykle to schytajú cudzinci, čo soba vidia prvýkrát v živote. Následne môžu poisťovni doma vysvetľovať, že oni za to fakt nemôžu, to jebnuté zviera to spravilo naschvál, prisámbohu, dívalo sa na auto a skočilo priamo pred kapotu. Asi bolo deprimované alebo čo. Aj vy by ste boli, keby ste boli bylinožravec na ostrove, kde rastie len žltá tráva. Majiteľ zvieraťa uhynutého pri nehode dostane od vlády odškodné a ešte mu zostáva kadáver na mäso a kožušinu. Toto je zdrojom zlej krvi medzi Sámami a inými chovateľmi hospodárskych zvierat, ktorí napríklad za zrazené ovce nedostanú nič. Rovnako ako u nás platí, ak si etnikum, môžeš si k zvieratám dovoliť, čo chceš.

Keďže sobí hnusci radi postávajú uprostred cesty, ignorujúc trúbenie a krik, domorodci k nim veľmi vrelý vzťah nemajú. Aj ja som po pár týždňoch prešiel z pozície „jéj, ňuňu sobíčky“ na „boha, zas tieto pičúse parohaté.“ Okrem toho zvyknú potvory chodiť až do mesta a neodolateľne ich priťahujú záhradky pri domoch, kde sa miestni snažia vypestovať aspoň nejaké kríky, stromčeky alebo kvety. Nie je neobvyklé vidieť po chodníku cválať soba s trčiacim kusom zelene v papuli a so zúrivo jačiacou, varechou mávajúcou Nórkou v pätách. Aj preto mal môj inštruktor v očiach škodoradostnú iskru, keď mi rozprával, ako sa každú jar čerstvo docestovavšie soby nadšene prirútia na nádherný, jasnozelený trávnik miestneho futbalového ihriska a následne pri pokuse napásť sa zistia, že je umelý. Potom tam celé hodiny zronene stoja a v tupých gombíkovitých očičkách majú výraz fundamentálneho nepochopenia tvora náhle sa ocitnuvšieho v prostredí, ktorého fungovanie leží mimo jeho mentálny framework. Pre ilustráciu si skúste predstaviť napríklad kotleby v knižnici.

Turisti majú samozrejme opačný názor. Akonáhle uvidia soba, hoci je tak ďaleko od cesty, že vyzerá len ako biela alebo hnedastá škvrna, nastane všeobecný rozruch, nadšené výkriky „rejndýr/rajntír/koukejtedětibílýjelen“, horúčkovité chniapanie po fotoaparátoch a mobiloch a prosby o zastavenie. Ak sa dá, vyhodím smerovku a zastavím im na krajnici; ak nie, aspoň pribrzdím, pretože z toho pre mňa kuká šanca na slušné prepitné. Ak náhodou, tak ako teraz, natrafím na čriedu s mláďaťom, roztomilým maličkým hajzlíkom na roztrasených nôžkach s veľkými ňuňuňu očičkami, vyhral som jackpot.

Dám im tridsať sekúnd, počas ktorých znie cvakanie foťákov za mojím chrbtom priam ohlušujúco. Potom sa pomaličky pohnem ďalej, zatiaľ čo sa multilinguálny susbrát nadšene rozplýva, že aké malo le petit sobino bambino gróse ojglajn. Kútikom oka sledujem sprievodkyňu; nie kvôli tomu, že sa jej pod zmoknutou bielou firemnou blúzkou črtá čierna podprsenka (okej, nielen kvôli tomu), ale pretože čakám, či sa chystá substrátu prečítať nejaké pikošky o sobej society. Ak mám anglofónnu alebo nemeckú skupinu a doprovod na svoj džob buď kašle alebo úplne absentuje, zvyknem im do mikrofónu povedať aspoň pár viet. Ale na Francúzov a Talianov si netrúfam a ona sa fakt snaží, tak jej to nechcem nabúrať.

Na križovatke kúsok pred rybárskou dedinou Skarsvag (kde majú najsevernejší kemping v Európe) odbočíme zo širokej dvojprúdovky doľava na úzky pruh asfaltu, čo vyzerá ako okreska. Parkuje tu snehová fréza o veľkosti Caterpillaru 797 a zblbnutí turisti si vo veľkom fotia aj ju. Asi o kilometer ďalej je vedľa cesty replika táboru Sámov – majú tu stan podozrivo pripomínajúci wigwamy indiánov z juhoslovanských winnetouoviek, sane, nejaké tie sobie parohy, ohnisko a drevenné koryto. Pri ňom stojí s priam beatnicky mierumilovným výrazom Nils, sedemdesiatosemročný starček v tradičnom sámskom odeve a frivolne vyzerajúcom štvorrohom klobúku, a jeho krotký biely sob. Ilúziu im trošku nabúrava len veľký drevený barák s nápisom SOUVENIRS, kde predáva rovnako okrojovaná Nilsova manželka, sedemdesiatšesťročná Anna. Cez prázdniny sa pridávajú aj okrojované deti. Sprievodca mi raz povedal, že sú najfotografovanejšou rodinou v celom Nórsku.

Idylický pokoj osamelého obchodíku uprostred ničoho úplne rozmetá desať autobusov plných turistov, ktoré zastavujú na odstavnej ploche a v oblaku zvíreného prachu a dieselových exhalátov vyklápajú svoj náklad. Ten sa potom motá po okolí, robí si s Nilsom a sobom selfíčka a kupuje nehanebne predražené hovadiny. Niektoré dobrodružnejšie exempláre zablúdia za hranice tábora a fotia si okolitú prírodu, zvlášť scénické jazierko. Nils a Anna bývajú na druhej strane cesty (v normálnom dome, nie v stane) a vždy sa nájde pár jedincov, čo im stoja pri plote a fotia si barák, autá a prázdne ohrady na rejndýre. A akurát dnes sa im jeden echt dojč kajnšmetke vyšťal na plot.

Prestávka má mať maximálne desať minút, čo znamená, že po štvrťhodine lietam po parkovisku, obkľučujem a zháňam dokopy zablúdené kusy, ktoré sa buď tmolia po obchode so suvenírmi, prešli cez cestu a chystajú sa jebnúť do jazierka alebo vliezli do nesprávneho autobusu (chápem, že nie každý je bus maniak, ale naozaj mi nie je jasné, ako niekto môže vyliezť z nízkeho prímestského bieleho busu a potom vliezť do vysokého zájazdového modrého a nevšimnúť si, že niečo nesedí) a odmietajú vyliezť. To posledné je najväčšia sranda, keďže zabrali miesta niekomu inému. Ak ma niekedy omrzí jazdiť s busom, požiadam si o džob v diplomatickej službe. Keď v mojom CV-čku uvidia frázu „pri multiplicitných konfliktných eventoch sukcesne negocioval prímerie medzi entitlednutými východonemeckými penzistkami“, myslím, že mi rovno ponúknu flek veľvyslanca. Alebo aspoň športového komentátora.

Keď už to vyzerá, že je všetka hmota úspešne v autobuse, prejdem po dĺžke chodbičky a spočítam hlavy. Potom donútim Lisu, aby ich spočítala ešte raz. Vychádzam z predpokladu, že je možné, aby som sa ojebal, je možné, aby sa doprovod ojebal a je možné, aby sme sa ojebali obidvaja, ale je veľmi nepravdepodobné, že sa ojebeme obaja rovnako. Už dvakrát som musel zachraňovať ľudí, ktorých tu ich autobus nechal, a som rozhodnutý, že mne sa niečo také nestane.

Za Nilsovým kempom sa cesta ešte viac zúži a asi tri kilometre strmo stúpa po úbočí hory. Našťastie je väčšina tohto úseku vďaka absencii vegetácie prehľadná, protiidúce vozidlá vidíte zďaleka a viete sa prispôsobiť. Medzi autobusármi platí pravidlo, že vozidlo idúce zdola má na zúžených úsekoch vždy prednosť a treba sa zariadiť tak, aby nemuselo zastavovať; rozjazd do deväťpercentného stúpania je docela bitch.

Paradoxne obísť sa tu s autobusom je ten najmenší problém – až na pár miest je cesta dostatočne široká, hoci sa obe strany musia natlačiť úplne na krajnicu a ľavými späťákmi okolo seba presvištia len o pár centimetrov. Celkom ma baví pozerať pritom do vnútorného spätného zrkadla na vytreštené oči substrátu a ruky s bielymi hánkami zaťatými do sedadiel. Nie, autobusy nie sú problém. Problém sú všetci ostatní.

V prvom rade karavanisti. Zatiaľ čo vodič autobusu je obvykle profesionál s praxou, bežný postarší Nemec alebo Holanďan na podobne veľkom obytnom aute je obyčajný béčkar. Na svojom kolieskovom slimačom domčeku jazdí možno trikrát do roka, absolútne nemá povedomie o jeho rozmeroch a obvykle sa oproti vám šinie v strede cesty, v očiach má smrť, kútikom úst mu šklbe ako hranolovi na tlačovke paprčou a volant zviera až pateticky kŕčovito. Miesto na vyhýbanie síce odignoruje a odhodlane sa hrnie do zúženého úseku rovno oproti autobusu, ale bližšie než na pol metra k svojej krajnici sa nepriblíži, hoci vidí, že už sa fakt nemám kam spratať. Nechcem naňho húkať ani trúbiť, lebo nervy má očividne nadranc a pravdepodobne by to strhol dolu do priepasti. Obídeme sa tak tesne, že by som na jeho brunátnom ksichte vedel zrátať všetky póry.

Potom tu máme motorkárov, ktorých sú na Nordkappe tiež tri prdele. Z toho dve prdele sú normálni, dospelí a svojprávni spoluúčastníci cestnej premávky a tretia prdel úplné hovädá. Že aj za bieleho dňa svietia diaľkovými, dokážem pochopiť, a nijako mi to žily netrhá. Ale pokiaľ si k nim niekto namontuje ešte dvojicu rovnako jasných LED-iek a nevypne ich ani v biedne osvetlenom tuneli, je to obyčajný bezohľadný chuj. Bodka, koniec diskusie. Po druhé, bohumilým zvykom vletieť na plný plyn do neprehľadnej zákruty stredom cesty alebo dokonca v protismere, a ešte k tomu v náklone, suverénne berú v súťaži Suicidálny Kokot Roka 2018 zlatú medailu (pekné druhé miesto obsadia cyklisti serúci sa do hôr, aj keď rýchlosť vetra dosahuje 25 metrov za sekundu, a tretie soby). Tesne pod vrcholom stúpania stretnem takých hneď troch. Dupnem na brzdu a stočím volant tak ďaleko doprava, ako si len trúfam. Setra sa povážlivo nakloní, spod pravých kolies sa ozve chrupčanie kamienkov a jeden z rýchlych a zbesilých prefrčí tak tesne okolo, že medzi pravý predný roh busu a GoPro kamerku na jeho prilbičke by sa nezmestil ani zastrúhaný pubický chlp.

Chápem, že kríza stredného veku je kurva. Aj pre mňa bolo ubíjajúce, keď mi vysokoškoláčky začali vykať a schopnosť dať tri čísla po sebe zostala len nostalgickou spomienkou (ale aspoň mi tie dve trvajú dlhšie). Keby sa k tomu pridalo vypadávanie vlasov, kaput prostata a penišťok funkčný len s chemickou podporou, tiež by bol život nekončiacou bolesťou a prahol by som po vyslobodzujúcom objatí milosrdnej Večnej Ničoty. Ale, moji okombinézovaní priatelia, keď to na vás príde, buď si pustite plyn, alebo aspoň ten váš substitút stratenej mladosti a potencie zakerujte niekam do skaly. Ak si myslíte, že ja mám chuť zbierať vaše krvavé kúsky z čela autobusu pijavým papierom a posielať ich rodine v bublinkovej obálke, mýlite sa. Pôjdete pekne wapkou rovno do kanála.

Na vrchole stúpania sa cesta vyrovná. Bohužiaľ sa zároveň ponorí do hmly hustej ako Martin Daňo na youtube. Akoby ste vošli do obrovského mraku cukrovej vaty, viditeľnosť padne na desať, maximálne dvadsať metrov. Zložím nohu z plynu, podradím, rozsvietim všetky hmlovky aj prídavné diaľkové svetlá na streche a ďalej sa plazím sotva štyridsiatkou. Nakláňam sa dopredu a treštím oči do whiteoutu, striehnúc na koncové svetlá karavanu, o ktorom viem, že je kdesi predo mnou. Občas sa z mlieka predo mnou vynorí protiidúci bus, náhle a znenazdajky ako prízrak, jeho svetlomety vytvárajú bledé lúče v prevaľujúcom sa opare. Opatrne predbehnem dvoch neosvetlených cyklistov, ktorí sú zrejme tiež deprimovaní. Za mesiac a pol, čo som tu, som pekné počasie na Nordkappe zažil možno trikrát. Inak tu vládnu dva extrémy – buď brutálny nárazový vietor alebo nepreniknuteľná hmla. Nič medzi tým.

A, samozrejme, v zime sneh. Cesta, po ktorej idem, bola v marci zavretá osem dní, keď na ňu vietor  navial také kvantá snehu, že ani jazda v konvoji (video som postoval v predchádzajúcom článku) už nebola možná. Remeselník  z južného Nórska sem práve vtedy prišiel opraviť klimatizáciu. Mal tu byť tri hodiny. Bol tu týždeň a pol.

Hmla úplne vymaže všetky orientačné body, takže poriadne neviem, kde som, kým cesta nezačne klesať do terénnej priehlbiny a potom sa nestočí do posledného stúpania na náhornú plošinu. Miniem veľkú tabuľu VITAJTE NA NORDKAPPE. Z víriacej bielej ničoty sa vynoria obrysy búdok, pri ktorých sa platí vstupné. Obídem ich, skoro zostrelím motorkára, ktorý stojí rovno vo výjazde a zmätene ťuká do navigácie, a už som na parkovisku. Pomaly idem dopredu, kým neuvidím obrys prvého autobusu, zatiahnem vedľa neho a otvorím dvere. Hoci som odhadom maximálne dvadsať metrov od návštevníckeho strediska, v hmle sa rysuje len o pár odtieňov tmavší obrys; taký nejasný, že si nie som istý, či ho naozaj vidím alebo si len moja myseľ dopĺňa objekty tam, kde by podľa nej mali byť.

Sme tu.