Pred rokmi som motročil v jednom slávnom a veľkom korporáte, ktorý z neznámych dôvodov urobil Bublinu centrom pre strednú a východnú Európu. V praxi to znamenalo, že Big Boss bol nielen šéf môjho Bossa v Bubline, ale súčasne riadil aj ďalších Bossov z okolitých krajín. Ako spôsob dopravy bolo využívané lietadlo, ale keďže hovoríme o korporáte, nie súkromné. Bežné letecké linky z nášho hlavného letiska Schwechat do všetkých prdelí sveta ako sú Bukurešť, Priština, Kyjev a dokonca Kišinev. A k tomu ešte provinčnejšie linky z bublináckeho letiska vďaka Sky Európe, napríklad aj do Mordoru.

Jedného krásneho letného dňa sa však ukrajinský Boss rozhodol potešiť Big Bossa, a zorganizoval nejakú konferenciu či Kick Off meeting v meste hneď tuto, len čo by si kameňom dohodil, za slovensko-ukrajinskou hranicou, v Zapadákove. Všetky inovácie vítal Big Boss s nadšením a tak padol návrh, nebude on letieť ako vždy z Viedne do Kyjeva, zaletí si z Bubliny do Mordoru. Nastal však problém, na hranicu je to ešte sto kilometríkov, a ako to zmanažérovať?

Vtedy dostal slovenský Boss aka môj Boss spásonosný nápad. Pošleme Oskara autom do Mordoru, nech nás ráno pekne počká na letisku a odvezie na Ukrajinu. A prečo práve mňa? Dva dôvody: viem hovoriť plynule po rusky a mal som korporátne vozidlo menežerisovského typu, takže Big Boss bol ochotný akceptovať cestu aj v mojom prdítku.

V pekný horúci júlový podvečer som domotročil, sadol som do auta a hajde do Mordoru. Prítomnosť v perle východu som využil na nejaké to priateľské posedenie pri pive a rozhovor s kamošmi, hotel v centre priam nútil na ponocovanie. Napriek tomu som v to ráno včas pristavil auto na mordorskom letisku a vyzdvihol Big Bossa a Bossa, čerstvo priletuvších z Bubliny.

 

Plán znel nasledovne:

09:00 zulu - vymotať sa z KE a smerovať na hranice

11:00 zulu - príchod na hranice

11:30 zulu - odchod z hranice

12:00 zulu - príchod do hotela, obed

13:00 zulu - kick off of Kick Off Meetingu

 

Spokojne sme sa viezli, slniečko už rozpaľovalo asfalt do tekutej formy, húfy áut sa valili na Šíravu, a my sme niekde pri Michalovciach dostali nápad. Na hranice je to 30 km, dajme malé raňajky! To stíhame, veď čo by sme robili na hraniciach pol hodiny.

Tak sme si radostne sadli na terasu, vytiahli naše čučoriedky a začali si vymieňať emaily, reporty, no proste korporátni kokoti v exteriéri. Hemendex v brušku potešil, chlapci to spláchli aj pivkom, vytešení sme sa vybrali na slovensko-ukrajinský hraničný prechod Vyšné Nemecké.

Odteraz už budem uvádzať aj časové údaje:

 

11:10 zulu

Posádka troch menežerisov v bielych košeliach a tmavých oblekoch v aute strednej triedy s bublináckou ŠPZ vstupuje do hraničného priestoru.

 

11:12 zulu

Posádka opúšťa územie Slovenska, prvá časť prechodu prebieha v pohode, jediná čudná vec bola požiadavka na stav kilometrov a množstvo paliva v nádrži vozidla.

 

11:13 zulu

Posádka vstúpila na územie Ukrajiny, na hraničnom prechode nikto nie je, ani žiadne auto, ani žiadni pohraničiari, proste len horúci vzduch.

Keď tu zrazu vybehne z budovy teta v uniforme a pýta sa ma, prečo som nezastavil (nasledujúci rozhovor prebiehal v ruskom jazyku):

-           Kde máš papier?

-           Aký papier?

-        No ten, čo by si dostal, keby si zastavil tam! A ukazuje prstom dozadu za auto na nejakú bielu búdku, vzdialenú cca 20 metrov

-           Lebo som nevedel, že tam mám zastaviť.

-           Akože že si nevedel? Vždy tam všetci zastanú.

-        Ale teraz tu nikto nie je, žiadne auto, žiadni ľudia. Nie je tam značka, nie je tam tabuľa, odkiaľ mám vedieť, že tam treba zastaviť?

-           Prvýkrát si na hranici?

-           Áno.

-           Fajn, tak zacúvaj späť k búdke a počkaj!

 

Tak sa aj stalo, zacúval som k búdke asi dvadsať metrov dozadu, vysvetlil som Big Bossovi a Bossovi, čo sa stalo. Po chvíli prišiel chlapík, spýtal sa ma, koľko je nás v aute a podal mi biely papierček s číslovkou 3 v krúžku, rukou napísané.

 

11:20 zulu

Prichádzame k colníkom, teda k prvému okienku, podávame mu cestovné doklady. Teta za okienkom nám prebehne všetky strany pasov, skúša z nich niečo vytriasť, ale všetky strany festovne držia. Teta na mňa začudovane pozerá a pýta si doklady od auta. A nasledoval čarovný dialóg:

-           To je firemné auto?

-           Áno.

-           Tak dávaj potvrdenie, že môžeš ísť firemným autom na Ukrajinu.

-           Tu je všeobecné potvrdenie, že môžem to firemné auto využívať na pracovné aj súkromné účely, na území Slovenska aj v zahraničí.

-           Ale ja potrebujem špeciálne povolenie na Ukrajinu.

-           A čo Ukrajina nie je zahraničie?

-       Ako chceš, ale kým mi nedáš povolenie, že môžeš týmto firemným autom vycestovať na Ukrajinu, tak nikam nepôjdete!!!

 

Oskarko však nie je blbec, zobral som si to všeobecné povolenie, rukou som na druhú stranu napísal požadovaný text, behol som do auta za Big Bossom, aby mi to podpísal, plus mal so sebou aj pečiatku, takže to oštemploval a ja som sa o minútu víťazoslávne vrátil za tetou (pozn.: stále sme boli jediné auto na hranici).

 

-        Nech sa páči, tu je povolenie od samotného Big Bossa, že môžem ja týmto autom vycestovať na Ukrajinu, a dokonca je tam aj dnešný dátum, aby bolo jasné, že je to povolenie na túto cestu.

-           A to on môže dať také povolenie?

-           No on je Big Boss, on rozkazuje aj vášmu UA Bossovi, on môže všetko.

-           Aha, a načo idete na Ukrajinu?

-           Big Boss má tuto v Zapadákove veľký Kick Off meeting, kam prídu ľudia z celej Ukrajiny.

 

11:27 zulu

Boss má telefonický hovor, volá mu UA Boss, že kde sme a ako to s nami vyzerá. Boss mu vysvetľuje, že už sme na UA hranici, že tu nikto nie je a o minútu sme preč z hranice.

 

11:30 zulu

Presúvame sa cca 10 metrov dopredu, k druhému okienku, kde opätovne podávam pásy a doklady od auta. Ujo si pozerá naše pasy, niečo ťuká do počítača, pozerá si naše pasy, niečo ťuká do počítača.

 

11:35 zulu

Ujo z okienka sa odoberá bez slova do hlavnej budovy, nás si nevšíma, len pohľadom skontroloval, že stále sme jediné auto v priestore hraničného prechodu.

 

11:37

Boss absolvuje ďalší telefonický rozhovor s UA Bossom, ale nevie mu poskytnúť dostatočne uspokojujúce odpovede, tak dostávam telefón do ruky ja. Ako je už zvykom, nasleduje takáto konverzácia:

-           Do piče, čo tam robíte?

-           Ja neviem, proste sme tu jediné auto, ale chuj si pozrel pasy, niečo ťukal do počítača a pred chvíľou odišiel do budovy.

-           Tak ho choď kurva pohľadať, ponáhľaj to, o 15 minút začíname

-        Ok, ale veď sa naobedujte sami, my sme mali pred hodinkou neskoré raňajky, nie sme hladní, prídeme rovno na konferenciu.

-           Oskar, koľko je hodín?

-           Cca trištvrte na dvanásť.

-           Kokoti, normálne že traja kokoti, vám jebe? Tu je o hodinu viac, je trištvrte na jednu a o 15 minút začíname Kick Off meeting, a ako vždy Big Bossovým príhovorom. Fakt neskutoční kokoti!

-           Aha, poviem chlapcom.

 

12:47 zulu, UA

Chlapík sa vracia z hlavnej budovy, volá si ma a hovorí mi, že mám auto odstaviť nabok. Aby som nezavadzal, lebo konečne je tu aj iné auto.

 

12:50 zulu, UA

Prichádza tá teta v uniforme, ktorá ma zjebala, že som nezastavil pri malej bielej búdke. Vraví mi, že ma nemôže pustiť na Ukrajinu, lebo podľa systému som pred 4 mesiacmi neopustil územie Ukrajiny, zostal som tam načierno, a dnes som Persona NonGrata.

-           Akože som neodišiel z Ukrajiny? Veď musím mať v pase pečiatku, odlietal som predsa z Odesy.

-           Áno, to vieme, pečiatku sme našli, ale musíme to preveriť v záznamoch letiska. Je však obed a tak čakáme, kým sa vrátia Rebjata z obedu, aby nám to potvrdili.

-           My sa ponáhľame, Big Boss má veľmi dôležitú konferenciu v Zapadákove.

-           Treba počkať!

 

13:00 zulu, UA

Vonku je asi 40 stupňov, Ukrajinci chcú, aby sme sedeli v aute, ktoré je však rozpálené do červena. Tak všetci traja pobehujeme po priestore hraníc, telefonujeme, riešime, čo vieme.

 

13:20 zulu, UA

Prichádza teta a potvrdzuje, že Rebjata v Odese na letisku ma majú v záznamoch, a teda som skutočne odletel z Ukrajiny. Avšak stále ma nemôže pustiť na Ukrajinu, lebo môj pas je zablokovaný a ja som nežiaduca osoba.

 

13:30 zulu, UA

Teta pičuje, nech sa schováme do auta. My jej pičujeme, že v tom pekle nebudeme sedieť, okupujeme schodíky na hlavnej budove, keďže z chladu budovy nás už vyhodili. Tak traja čudáci v bielych košeliach, čiernych oblekových nohaviciach, vyleštených poltopánkach, s mobilmi na uchu, sedia na schodoch a riešia si svoje.

 

13:45 zulu, UA

Prichádza starší uniformovaný pán, podľa parádnych pásov a ozdôb, asi nejaký dôležitý ujo. Zavolá si ma k sebe:

-           Čo tu robíte?

-           Sedíme a čakáme.

-           To vidím, ale prečo?

-         Lebo ma nechcú pustiť ďalej, že som v systéme stále zaznačený ako osoba, ktorá zostala neoprávnene na území Ukrajiny. Ale pečiatku v páse o výstupe mám, a aj z letiska im potvrdili, že som odletel. Len to systém nezaznamenal.

-           Aha, a kto ste, načo idete na Ukrajinu?

 

Vysvetlil som uniformovanému deduškovi situáciu s Big Bossom a Bossom, pochopil. Zakričal mohutný hlasom: Oľga!

Vybehla tetuša, zasalutovala a začali spolu po ukrajinsky. Z toho som porozumel, že ju dojebal ako sirotu, že nech nerobí pičoviny a okamžite máš pustí ďalej. Že majú bordel v systéme, to vie každý, ale nemusia to kurva ešte aj takto verejne ukazovať cudzincom.

 

13:59 zulu, UA

Zastavujem pri chlapíkovi so samopalom, asi posledná kontrola pred opustením hraničného prechodu. Chce po mne "bumážku".

-           Aký papier, dopiče?

-           Taký biely papier, čo ti dali tam dole.

-           Aha, ten s číslom 3 v krúžku?

-           Áno.

-           Tak ten musíme niekde pohľadať.

-           Vy ste tí traja, čo už dve hodiny prechádzajú hranice a narobili tu bordel od hora až dole?

-           Asi áno, veľa iných áut tu neprešlo a traja sme boli len my.

 

Mávol rukou a pustil nás ďalej. Smial sa na plnú hubu, že takých kokotov tu vážne ešte nemali. Ak si myslíte, že je to koniec nášho tripu, mám pre vás informáciu, že toto bol len začiatok. A pokračovanie je ešte bizarnejšie.