Nedávno som sa vrátila k svojmu blogu, kde spisujem svoje cestovateľské zážitky. Pri tejto príležitosti mi nedá neopomenúť to, ako sme s manželom uzatvorili ruskú kapitolu nášho spoločeného života a ako prekvapujúco včas sa nám to podarilo. Rozhodla som sa, že o túto cestovno-logistickú etapu sa podelím s čitateľmi (a diskutérmi) Dailymale.
Celá aktuálna etapa nášho života vlastne začala v decembri 2021, keď sme sfinalizovali niekoľko mesiacov príprav na presťahovanie sa z Moskvy do Prahy. Môj muž pracuje z pohodlia domova a odkiaľkoľvek a mne končila pracovná zmluva u môjho moskovského zamestnávateľa, Medzinárodnej banky hospodárskej spolupráce, presne 31. decembra, čo spolu s vyčerpaním dovolenky umožňovalo odísť v polovici decembra a stihnúť sviatky na Slovensku, potom ísť do Prahy, prevziať prenajatý byt. V Moskve nám ostávalo už len všetko ukončiť a zbaliť, a to fyzicky aj metaforicky.
Ako zavŕšiť etapu deviatich rokov života?
14. decembra celú Moskvu posypala hustá nádielka bieleho snehu. Ponáhľala som sa do práce, narýchlo fotila čo sa dalo a tešila sa, že sa s nami mesto lúči takýmito krásnymi obrazmi. To už sme v rámci prípravy na veľké sťahovanie prechádzali šuflík za šuflíkom a skriňu za skriňou, aby sme z nich vyhodili všetko, čo nebude treba previezť na Slovensko. Prvé triedenie všetkého nepotrebného sa nám zdalo byť celkom intenzívne, posledný týždeň sme nosili do miestnosti s odpadkovými košmi tri až päť tašiek s vyradenými vecami, ktoré nebolo kam posunúť. Až raz manžela načapala pracovníčka technického úseku a keď v taške na vyhodenie videla staré paplóny a umelé kvety, okamžite ich zrekvírovala. A keď sa muž otočil, že sa teda vráti do nášho vchodu, tak pokrútila hlavou a oznámila mu, že má cestu okolo ich kancelárie, nech to teda pekne odnesie on.
A aby na nás nebolo zlé, že vyhadzujeme potraviny, plný kôš nespotrebovanej múky, cukru, olejov a nejakého toho alkoholu sme odovzdali susedom z tretieho poschodia. Oni si to zasa potom priviezli do Čiech keď sa koncom februára sťahovali – keď sme suseda Martina navštívili u nich doma v Plzni, ukazoval mi fľašu olivového oleja, ktorú im zbalila tá istá sťahovacia spoločnosť. Dobre sme sa na tom zasmiali.
V ten istý deň k nám večer prišli kamaráti Sveta so Sergejom – ich dvojročnú dcéru Vasilisu zatiaľ strážila Svetina sestra, ktorá k nej chodila na takéto krátke fušky. Klasicky sme u nás posedeli a lúčili sme sa s tým, že sa určite niekde čoskoro uvidíme. V smutnej predzvesti toho, čo prišlo neskôr, musím smutne skonštatovať, že naše debaty sú zatiaľ obmedzené na WhatsApp správy čo má kto nové a instastories. V tej lepšej môžem skonštatovať, že sa im aspoň podarilo získať anglické dlhodobé víza a presťahovať sa do Londýna len nedávno, v predzvesť novej vlny mobilizácie v Rusku po Novom roku (aktuálne chýry z ruských zdrojov ju datujú na 19. januára).
Balíme všetko
15. decembra som vypratala väčšinu papierov zo svojej kancelárie. 16. decembra k nám prišlo sťahovacie komando, ktoré za tri hodiny naukladalo všetko do škatúľ, obalilo niekoľkými kilometrami baliaceho papiera alebo bublinkovej fólie, pooznačovalo, naukladalo do dodávky a odišlo. Mimo štyroch kufrov, ktoré sme mali nabalené a niekoľkých kusov príručnej batožiny (lebo disky, drahšiu výpočtovú techniku, dôležité dokumenty a šperky sme radšej brali osobne), bolo 9 rokov nášho života zbalených v päťdesiatich štyroch škatuliach, ktoré, ako sme dúfali, by mali prísť na Slovensko niekedy po Novom roku.
Aby sme sa netrápili nostalgiou prázdneho bytu, s manželom sme si na dve noci zaplatili ubytovanie v hoteli Moscow Mariott Tverskaya - neďaleko Českého domu, kde sme potrebovali odovzdať byt. Hotel sme otestovali svokrovcami, ktorí nás prišli navštíviť pred asi dvomi týždňami – na poslednú chvíľu sme im vybavili víza a v rámci míňania míľ Aeroflotu kúpili letenky. S vízami to bola celkom ošemetná vec, keďže sa kvôli covidu Rusko otváralo mimoriadne pomaly a rok a pol sme čakali, kedy sa Slovensko dostane na „zoznam krajín, s ktorými Rusko obnovilo letecké spojenie“ bez ohľadu na to, že letecká linka Bratislava – Moskva bola vždy skôr výnimkou. Toto nemalo s logikou spoločné absolútne nič, napokon ako veľa vecí v Rusku, spočívalo to v tom, že môj kolega od protokolu Konštantín pravidelne pozeral na stránku ruského Ministerstva zahraničných vecí a čakal, kedy sa na čarovnom zozname ocitne aj Slovensko. To bude znamenať, že konečne môže naša banka požiadať o víza pre držiteľov pasov Slovenskej republiky.
Vďaka tomu nám hotel pripomínal príjemne strávené chvíle. Ja som však musela ešte utekať do práce, naťukať pár vecí, lebo mám pocit, že moje vedenie si akosi neuvedomovalo, že už len deň a mňa tam nebude, navždy, nad čím manžel len nechápavo krútil hlavou, ale bral to športovo. Výhodou tohto konkrétneho štvrtku bolo, že bol spojený s vianočným posedením nášho odboru, mali sme akciu Secret Santa a vytiahlo sa šampanské pripravené na vážnejšie akcie, ktoré sa ale kvôli obmedzeniam spojeným s COVIDom neuskutočnili.
Odpočítavame
17 december. Posledný deň v práci. Tentokrát som naozaj dorazila už len na hodinku, prakticky sa so všetkými rozlúčiť. Celý deň bol mimoriadne nostalgický. Ráno o deviatej sme sa vrátili na Český dom, do nášho už úplne prázdneho bytu. Deväť rokov som ten byt poznala ako príjemné a útulné miesto, plné obrazov, plagátov, rôznych suvenírov z ciest. Ako mávnutím čarovného prútika sa premenil na štandartný nájomný byt akých sú na Českom dome asi dve stovky, pripravený na premaľovanie a odovzdanie ďalšiemu nájomcovi, čo sa už však nikdy nestalo.
Šéfovi technického úseku (aktuálne jeden z posledných mohykánov, ktorí stále ostali strážiť to, čo z bytovej časti ČD ostalo po tom, ako všetci nájomníci dostali ku koncu marca 2022 výpovede) sme odovzdali kľúče, skontroloval, že byt je v pôvodnom, aj keď už značne vybývanom stave, čo je ale po takmer deviatich rokoch úplne normálne. Ja som si od Českého domu naposledy vzala taxík zo smeru Český dom - Námestie troch železničných staníc a rozlúčila sa so všetkými kolegami, ktorí boli fyzicky v práci. Nech žijú covid opatrenia (aj keď v tom čase to už preháňali jedine v Rusku), objímala som sa so všetkými. Posledná jazda výťahom smerom dole, slávnostne som svoju čipovú kartu odovzdala nášmu SBSkárovi a poďho späť na Tverskú. Tam ma už čakal muž, vybrali sme sa do reštaurácie MariVanna a dali si rozlúčkový obed, tradičný ruský: boršč, stroganov, kotleta Pažarského a nesmela chýbať ani vodka. Pousmiala som sa, keď mi prišiel tradičný email od Booking.com s návrhmi, čo robiť posledných pár hodín v Moskve – veru, do nášho odchodu ich ostalo menej než 24.
Večer sme sa stretli s Lenou a Nikitom, vyskúšali bar Mr. Help and Friends neďaleko Bieloruskej železničnej stanice a nášho hotela. A aj po deviatich rokoch vie Moskva pobaviť – prvýkrát v živote som zažila v stravovacom zariadení behať tarakany (šváby) po zemi. Samozrejme v tom momente sme prestali jesť všetko, čo sme mali na stole (našťastie to bolo len pár vyprážaných snackov), dopili to, čo sme mali na stole, zaplatili a odišli. Ešte sme posedeli pred hotelom, porozprávali sa a vrúcne sa rozlúčili. To sme ešte netušili, že o necelé dva týždne sa zasa uvidíme - Lena kúpila letenky na novoročné sviatky do Budapešti a ako alternatívu prežitia Nového roku (čo je v Rusku ekvivalentom Vianoc) v Budapešti sme ju aj s Nikitom pozvali do Beluše, kde sme silvestrovali so svokrovcami.
Odlietame
18. december. Budíček, raňajky, naukladať všetko do minivanu našej banky a šofér nás slávnostne odviezol na letisko. Všetko prebehlo v poriadku, odovzdali sme štyri veľké kufre, sadli si do biznis salónika nového terminálu C a dali si ľahké tekuté raňajky. Tekutý aj tuhý obed, hlavne veľa šampanského, sme potom vypili v lietadle. Týmto sme poslednýkrát vyčerpali míle Aeroflotu – aj keď nám nejaké ostali, po februári už boli nepoužiteľné. Po pristátí sme šli prvý vítací večer stráviť k švagrovcom do Vajnor. Ďalšiu noc sme strávili v Beluši a poďho do Košíc. Tento rok sme Štedrý deň trávili tam, potom sme sa zasa presunuli do Beluše a medzi sviatkami ešte do Prahy, prevziať byt a odviezť tam prvú várku všetkého možného - švagriná vypátrala pár škatulí, ktoré sme nechali u nej v garáži pri vysťahovávaní sa z bratislavského bytu pred odletom do Moskvy začiatkom roku 2013.
Kruh sa uzavrel a my sme našli nový domov a pôsobisko v Prahe, ktorá je rozprávkovo krásne a veľmi sympatické mesto. S rozhodnutím sme veľmi spokojní. Pýtate sa, či by to bolo iné, ak by sme nemali odchod naplánovaný už rok vopred (od konca roku 2020)? To isté, len vo viac stresujúcej podobe. Budem citovať môjho muža: „Brali by sme prvé letenky 25. februára do Viedne alebo Budapešti, čokoľvek by bolo k dispozícii a veci si nechali zbaliť a poslať. Iná možnosť neexistuje.“
