“Tá prdel sveta kúsok od Murmansku, kde je tma, v zime teploty do mínus tridsaťpäť, od novembra do druhej polovice januára polárna noc a v podstate tam skapal sob? Vyzerám, že mi jebe?”

Reakcia normálneho človeka, keď mu ponúknu prácu v Kirkenese

 

“Jééj, tam som ešte nebol!”

Moja reakcia, keď mi ponúkli prácu v Kirkenese

 

Mesto Kirkenes je aj v rámci Finnmarku, najsevernejšieho kraja Nórska, rozlohou porovnateľného so Slovenskom a populáciou s Trnavou, považované za zapadákov. Je v najvýchodnejšom výbežku krajiny, malom háčiku zaseknutom medzi Ruskom a Fínskom, na pobreží fjordu, ktorý sa napája do Barentsovho mora. Mesto leží východnejšie než Istanbul alebo Petrohrad a je miniatúrnym ostrovčekom stredoeurópskeho času medzi fínskou a ruskou časovou zónou. Hoci sa ako turistická destinácia na miesta na západnom pobreží - Tromso, Narvik alebo Lofoty - nechytá, má v zimnej sezóne veľmi slušnú návštevnosť. Okrem lovenia polárnej žiary busom, na snežných skútroch alebo bežkách je tu najväčšou atrakciou snežný hotel, kde sa môžete ubytovať v gigantickom dvadsaťizbovom iglú, povoziť sa psím záprahom, alebo si ísť uloviť facehuggera na steroidoch. Trinásť kilometrov od mesta sa rozkladá Rusko (krajina, nie Pavol) a z nejakého dôvodu turistov láka ísť na hranicu a fotiť sa pri  plote s ostnatým drôtom. Rusi tvoria desať percent obyvateľstva mesta, majú tu dokonca konzulát (jediná budova v meste so zamrežovanými oknami), takže ak náhodou zrazím niečo chlpaté, ručiace a lezúce po štyroch, nemusí to byť nevyhnutne medveď.

Do karát Kirkenesu hrá aj dostupnosť. Tunajšie letisko má tri-štyri priame spojenia s Oslom denne a keďže si tu konkurujú SAS a Norwegian, letenky zoženiete za pár šupov (niežeby som tým chcel naznačiť, že by ste sem mohli prísť na výlet a priviezť mi radlery a Bebe Dobré Ráno akékoľvek okrem kakaových, ale potešilo by ma to). Linkovo-výletné lode spoločnosti Hurtigruten, premávajúce pozdĺž pobrežia z Bergenu na sever tu majú konečnú a väčšinu klientely nám vozia práve oni. 

Firma pre nás, štyroch sezónnych motrokov, prenajala dve poschodia veľkého domu asi sto metrov od centra, so šiestimi izbami a dvomi kúpelňami. Kolegovia sa na Vianoce chystajú za rodinami a ja si už teraz vymýšľam výhovorky pre prípad, že by sa ma niektorý z nich pod vplyvom sacharínovej propagandy pokúšal pozvať k nim. Domorodci mávajú vďaka štedrému sociálnemu systému už v mladšom veku veľké rodiny a vždy ich nepochopiteľne roznežní, keď zistia, že nemám rodičov, súrodencov, ani žiadne tie škaredé a hlučné veci, čo sa im hovorí "deti" (teda aspoň ja o žiadnych neviem). Môj Štedrý deň bude zahŕňať štvorsyrovú pizzu, posledný ušetrený radler, tento film a tento film. Rozhodne nebude zahŕňať hromadu neznámych pripitých ľudí s divným prízvukom, snažiacich sa ma dať dokopy so sesternicou Tone, ktorá má síce  48 rokov a dvakrát toľko kíl, ale zato úžasný zmysel pre humor.

V práci musím byť polhodinu pred odchodom, vylomiť dvere busu a naštartovať ho, aby sa stihol rozmraziť. V momente, keď otočím kľúčom, zreve na mňa z naplno vytočených reproduktorov čosi, čo znie ako genocída národa buldozérov. Kolega, ktorý má 55 rokov a tri dospelé deti, je veľký fanúšik hudby, kde ujovia s nadbytkom telesného porastu trieskajú kovovými predmetmi do iných kovových predmetov a pritom z plného hrdla kričia. Hudobné nosiče necháva v rôznych multimediálnych zariadeniach ako nástražné míny a nevinné zapnutie telky môže odpáliť akustickú explóziu, pri ktorej sa parakotúľom vrhnete do úkrytu za pohovku, presvedčený, že prišiel Gotterdämmerung. V poslednej dobe už aj chladničku otváram s chvejúcimi sa rukami.

Ani polhodina však nestačí, aby sa veľké čelné sklo Setry rozmrazilo úplne a musím si vyškriabať priezor. Kúrenie je produktívne ako francúzsky odborár. K hotelu šoférujem schúlený v hrubej bunde, čiapke a rukaviciach, preklínajúc deň, keď som sem liezol, namiesto toho, aby som na vydanie druhej knihy čakal doma, vyhrievajúc sa v obdive publika. Kým dôjdem k hotelu Thon, teplomer ukazuje -5. Teda v buse, vonku je stále mínus devätnásť. Zatiahnem na parkovisko a kým čakám, kto sa ukáže, nahodím na destinačnú tabuľu nápis HUNTING OF NORTHERN LIGHTS.

Predchádzajúce tri razy sme uhuntovali tak akurát nádchu, keďže nad celým okresom Južný Varanger (keďže Severný Varanger neexistuje, považujem to za manifestáciu divného nórskeho zmyslu pre humor) husto snežilo, lenže ako povedal sprievodca, „booking je booking“. A tak sme Malajzijcov, po štrnásťhodinovom lete napoly komatóznych, povinne povozili tmavou krajinou. Na odpočívadle vedľa cesty E6 ich sprievodca vyhnal von, aby sa mohli pokochať čiernočiernou oblohou pri zdraviu prospešných -15 stupňoch, zatiaľ čo im vysvetľoval, čo je polárna žiara a ako by vyzerala, keby ju videli. Prepitné v ten večer nebolo. 

Sprievodca, mladý vlasatý chalan odkiaľsi z Balkánu, začína prehliadku svojimi špecifickými humormi: “Všetci sa zapnite, lebo vodič má dnes šoferák prvý deň. Há há, nié, robím si srandu, je len opitý. Ale je úplne najlepší, akého tu máme, za fľašu vodky vás zoberie až do Mexika.” So sklonom k takýmto prijebaným vtípkom  sa nečudujem, že to v Juhoške prerástlo do vojny.

Ale aj tak je suverénne najlepší zo všetkých sprievodcov, ktorých som zatiaľ mal. Kým oni robia výklad, on robí show. Vtipkuje, zapája ich, je akčný. Za sto eur na hlavu by aj mal byť.

Výklad začne mýtmi a legendami, ktoré sa k aurore vzťahujú. Úprimne, netrúfam si povedať, čo z toho je pravda a čo si vycucal z prsta, ale ľudia sa bavia. Podľa neho Eskimáci tvrdili, že sú to navigačné svetlá k mostu do záhrobia, Vikingovia boli presvedčení, že ide o dych najhrdinskejších bojovníkov (čo je smutným svedectvom o ich ústnej hygiene). V Grónsku sa verilo, že sú to spektrálne mŕtvo narodené deti hrajúce sa s odrezanou mrožou hlavou, na Islande zase, že sú to spektrálne mrože hrajúce sa s odrezanou ľudskou hlavou. A zlatú medailu si odnesú pobrežné kmene Sámov, ktoré sa živili rybolovom a auroru považovali za nebeskú makrelu, ktorá pozemským ukazuje smer plavby.

Pred rozšírením elektriny a svetelného smogu bola polárna žiara na vrchole svojho cyklu bežne viditeľná aj tak ďaleko na juhu ako Londýn, Nemecko, dokonca sa o nej zmieňujú aj archívy Babylonu a antického Grécka. V stredovekej Európe ju považovali za prezdvesť nešťastia, ale tak pre väčšinu populácie stredovekej Európy bol celý život nepretržitou sériou nešťastí. Tu morová rana, tam tridsaťročná vojna, do toho neúrodné roky, sedliacke povstania, nejaké to rabovaníčko a vypálenie mesta... V podstate boli ušetrení len tsunami a Despacita. Súčasné vysvetlenie je, že ide o „elektricky nabité častice solárneho vetra zasahujúce vrchné sféry atmosféry a interagujúce s časticami kyslíka a dusíka“, ak teda ste ochotní veriť wikipédii. Ja som tím Vikingovia; vysvetlenie „halitóza bohatierov“ je rozhodne šmrncovnejšie, než nejaký atmosférický tentononc.

V Číne sa dodnes verí, že dieťa splodené pod polárnou žiarou je požehnané šťastím, čo je asi hlavný dôvod, prečo väčšinu našich pasažierov aj zimných turistov vo Finnmarku celkovo tvoria Aziati. Sprievodca na konci svojho výkladu lakonicky prehodí: "Nie všetko je made in China."

Pustíme sa po ceste číslo 885, vedúcej na juh do údolia Pasvikdalen. Dve minúty sa zdržíme na mieste, kde je kvôli cestárom otvorený len jeden pruh. Prenosný semafor riadiaci dopravu je zároveň jediný v celom východnom Finnmarku a cez víkendy sa celé rodiny z najvzdialenejších osád a statkov okresu prichádzajú kochať hypnotickým striedaním rubínovej, jantárovej a mätovej. Za dedinou Bjornevatn zmiznú pouličné lampy a úzka kľukatá okreska sa ponorí do ihličnatého lesa. Setra obutá na pneumatikách s kovovými hrotmi sviští po ujazdenom snehu ako po letnom asfalte. Občas sa v lese mihnú svetlá nejakej samoty, ale inak sme úplne sami. Počas dvadsiatich kilometrov nestretneme ani jedno auto.

Na pravej strane minieme Langfjord, dlhý a úzky záliv stlačený medzi snehom pokryté hory, v jasnom mesačnom svetle jasne viditeľné a sureálne. Kúsok za ním je odstavná plocha pre lesnú techniku.  Zastavím, otvorím dvere a radostne štebotajúci substrát sa hrnie von, hoci v momente, keď vystúpia z vyhriateho busu a naplno zacítia tunajšiu atmosféru, je to, súdiac podľa prekvapených výkrikov „Oíí!“ „Ijáá?“ a „Ujúú?!?“ už radosť iná.

Akonáhle sú vonku, pozhasínam všetky svetlá a vypnem motor. Autobus stmavne. Oblečiem si psychedelicky krikľavú reflexnú bundu – vyzerám v nej síce ako jeden z tých žltých šúšorov z Ja zloduch, ale ak sa mám motať potme vonku popri ceste, je pre mňa viditeľnosť dôležitejšia než estetika. Okrem toho, nikto iný zo skupiny nemá ani len blbý reflexný pásik, dokonca ani sprievodca, ktorý by mohol mať viac rozumu.

Keď hovorím, že v Nórsku je tmavšia tma ako na Slovensku, obvyklou reakciou je smiech, ale myslím to úplne vážne. Pri hustote osídlenia u nás nájdete oblasti bez svetelného smogu na horizonte jedine snáď v Poloninách alebo na Muránskej planine. Vo Finnmarku, kde na kilometer štvorcový pripadá jeden a pol človeka a desiatky kilometrov neuvidíte ani psiu búdu, je nočná obloha úžasne jasná. V mrazivom, štípúcom a až neprirodzene priezračnom vzduchu blikajú stovky hviezd, nielen tie najbližšie a najjasnejšie, ale aj maličké svetielka, zdanlivo nie väčšie ako špendlíková hlavička. A na severnom horizonte je vidieť pásmo smaragdovozelenej aurory, vlniacej sa a tancujúcej ponad snehom pokryté vrcholky hôr. Substrát híka, ukazuje a vzrušene džavoce. A ja tiež treštím oči ako Plavčan na tlačovke. Je jedno, koľkokrát ste to videli, vždy je to zážitok.

Nasledujúcu polhodinu sprievodca pobehuje od substráta k substrátovi a ukazuje im, ako najlepšie nastaviť foťáky, zatiaľ čo ja v žltej reflexke krúžim medzi nimi a cestou ako černobyľský kríženec kanárika so supom, aby ma reflektory prípadného stotridsiatkou sa rútiaceho miestneho pubertiaka na zhnitom Volve 240 s deravým výfukom našli včas. Potom zhromaždí skupinu a odíde s ňou po uzučkom chodníčku do lesa, kde je vraj nejaká scénická čistinka. Ja zostanem pri autobuse a s miernou úzkosťou sledujem svetielka z jeho čelovky a troch-štyroch mobilov, miznúce medzi stromami.

Zavládne tma a ticho. Prechádzam sa po vonku a kochám sa hviezdami, kým ma mráz a mokro v topánkach nezaženie do tepla. Aurora sa stále klenie nad horami, ale s mobilom nemám šancu ju odfotiť, takže to ani neskúšam.

Myslel som, že budú preč len desať-dvadsať minút, ale ani o hodinu po nich niet stopy. Naštartujem vychladnutý autobus, otočím ho predkom do lesa a zapnem diaľkové svetlá, aby mali orientačný bod. Môj mozog si predstavuje tucty rôznych krízových scenárov, od zlomených nôh cez pád do fjordu, zablúdenie do brlohu jedného zo štyridsiatich juhovarangerských medveďov, zadržanie ruskou pohraničnou strážou a obvinenie zo špionáže, až po kult kanibalov, ktorí sprievodcovi platia za catering. Potom sa odkiaľsi z opačnej strany lesa ozve dlhé, ťahavé zavytie a myšlienka ísť im do lesa naproti je zadusená hneď v zárodku. Usadím sa za volant a k ruke si pripravím teleskopický mop na podlahu. Prvý vlk, ktorý sa mi sem pokúsi vliezť, bude mať najčistejšiu citrónom voňajúcu srsť v celom Finnmarku.

Ale žiadny canis lupus sa neukáže a nakoniec sa medzi stromami objavia poskakujúce svetielka. To, čo mi do autobusu nastupuje, nepripomína ani tak ľudí ako skôr chodiace nanuky, s cencúľmi visiacimi z vlasov, okuliarov a v jednom prípade z nosa. Počas jazdy do hotela počujem zozadu akurát drkotanie zubov a horúčkovité šúchanie si odmrznutých končatín, do ktorých sa pomaličky vracia krv. Zato Goran  vyzerá náramne spokojne a pri pohľade na jeho mierne zlomyseľný úsmev premýšľam, či mu náhodou nejaký Singapurčan v minulosti neprebral frajerku.

Pred hotelom ich vysadím, s vďakou prijmem pätnásťeurové prepitné, rozlúčim sa so sprievodcom a odchádzam bus zaparkovať.

Na ďalší deň ma čaká to isté so skupinou z Thajska.