Bolo to asi pred nejakými približne desiatimi rokmi. Tuším vtedy pršalo. Popri vysokej škole som sa rozhodol dať na dráhu externého prekladateľa, a keďže som sa osvedčil, bola mi ponúknutá práca na internej úrovni. To je asi tak všetko, čo si z tých čias v dôsledku vyblokovania nepríjemných spomienok pamätám. Prišiel však čas vyrovnať sa s tým, preto čítajte dole moje skúsenosti s prácou pre typického slovenského podnikateľa.


 Plnému elánu po úspešnom ukončení vysokej školy mi teda bolo ponúknuté miesto priamo v office s pracovným časom medzi 9am a 6pm. Ak si myslíte, že to bolo podchytené zmluvou na trvalý pracovný pomer, hlboko sa mýlite. Z legálnych dôvodov nazvime zmluvu, na ktorú som pracoval, zmluvou špeciálnou. Ako mi povedala pani na inšpektoráte práce, keď si moju zmluvu „fotila“ a neveriacky krútila hlavou, v živote nič také nevidela. Avšak ako mi vysvetľovala neskôr, z právneho hľadiska to vinou diery v zákone bola zmluva úplne platná a nenapadnuteľná.
 

 Takže špeciálna zmluva. Na jej základe za vás zamestnávateľ nemusel platiť žiadne odvody, nemali ste žiadnu dovolenku, paragrafy, ani stravné lístky. Veď ste predsa špeciálny zamestnanec. Ja som sa však nedal odradiť a tak sa celá tá sranda začala. Zaujala ma nutnosť každý deň posielať reporty, podrobne popisujúce každých desať minút vášho pracovného dňa. Ešte aj keď prišla raz za týždeň pani upratovačka pozmývať podlahy, museli sme si zaznačiť PRESTOJ – Schnúca dlážka. Inak bolo zle nedobre.
 

 Keďže teda obedy neboli, chodievali sme sa na tú hodinku denne najesť do blízkeho pohostinstva. Nie je nič lepšie ako si dať dve Tresky so štyrmi rožkami a zapíjať to čapovanou kofolou. Doteraz nerozumiem, ako je možné, že sme sa z tejto kombinácie každý jeden deň neposrali. Ale prejdime k charakterovým črtám mojej práce.
 

 Mal som na starosti komunikáciu v anglickom jazyku s obchodnými partnermi, prekladateľstvo (najímanie a manažment prekladateľského tímu), či sem-tam aj tvorbu dôležitých dokumentov. Pamätám sa, ako som zabudol zmeniť defaultne nastavenú farebnú tlačiareň na čiernobielu a dal na nej omylom vytlačiť dve strany. Hneď, ako sa o tom dozvedel šéf, nasledovala hodinová prednáška o tonerových nákladoch na Slovensku, podfarbená smutnými konštatovaniami o ťažkom živote podnikateľov. Odvtedy sa mi vždy pri kliknutí na tlačidlo PRINT rozochvela ruka aj srdce.
 

 Ako najlepšie ušetriť na hardvérovom vybavení? Áno, aj na toto bol môj šéf úplný expert. Každému zamestnancovi zadovážil asi tak osemročný laptop, ktorým sme sa cez Remote Desktop pripájali na jeden server. Samozrejme nemusím vôbec rozpisovať, že nabootovať ten starý počítačový bazmeg trvalo aj pätnásť minút, no a ak na tom servri pracovalo zo pätnásť ľudí, celé to bolo pomalšie ako otcov Opel Kadett v časoch najväčšej slávy.
 

 Ešte jedna príhoda dokonale dokumentuje celú pracovnú náturu tohto podnikania. Otvárala sa nová predajňa kdesi v Čechách a bolo potrebné ju vykachličkovať. A pretože šéfovi sa zdala cena kachličiek v stavebných hypermarketoch príliš vysoká, pripadla mi úloha zavolať do Talianska a nájsť nejakého lacnejšieho dodávateľa. Obchádzaním prostredného článku sa dá dobre ušetriť, pomyslel som si. A tak som aj jedného našiel a fakt mal dosť dobré ceny. Po oznámení úspechu s úsmevom na tvári nasledoval logicky neúspešný koniec. Zjebal ma ako sirotu, že prečo som povedal, že chcem tie kachličky od toho Taliana kúpiť. Že som sa mal tváriť, ako potenciálny zástupca pre slovenský trh, ktorý bude predávať jeho kachličky tu. A že potom by nám zaslal akože kachličky na prezentačné účely zadarmo a tie by sme použili na vykachličkovanie predajne. Mám sa ešte veľa čo učiť, napadlo mi vo zvesenej hlave cestou na svoje miesto.
 

 Pamätáte sa na tú časť o mojej pracovnej náplni? To platilo iba v tých lepších dňoch. V tých horších sme s kolegami slúžili ako pomocníci pre všetko. Tak sme napríklad raz dostali príkazom naložiť kovové regále na tovar do veľkej (tuším požičanej) dodávky. Nič zložité. Bol som tam ja, IT technik, nákupca tovaru a jeden nový týpek, čo iba v ten deň nastúpil. Ale tie regále boli na mieru urobené z nejakého lacného plechu (šetríme, kde sa dá) a preto sme ich nemohli len tak nahádzať na seba a hotovo. Samozrejme sme asi dva z nich počas opätovného nakladania/vykladania ohli (lebo šéf na nás dohliadal a prvé tri pokusy naložiť ich neboli dostatočne dobré), čo sa prejavilo na následnej výplate. Ale to mi až tak ľúto nebolo. Ľúto mi bolo kolegu, ktorý tie neupevnené labilné regály mal cez pol Slovenska kdesi odviezť a ako som započul, benzínu na cestu tam a späť mal tak – tak. No a ten nový týpek už druhý deň do práce neprišiel. Ktovie prečo.
 

 Aj môj čas sa však po istej dobe naplnil. Rozhodovanie dať sa na cestu niečoho istejšieho nebolo zložité a prišlo celkom logicky. Až komicky pôsobili vyhrážky môjho šéfa, ktorý tvrdenia o dvojmesačnej výpovednej dobe pri špeciálnej zmluve zakladal len na neschopnosti zamestnanca stretnúť sa s právnikom a zistiť si podrobnosti. Odchádzalo sa mi teda celkom v pohode, nie ako keď som naposledy (z vlastnej vôle) opúšťal „svoj“ bufet v Steel Aréne.
 

 Ale zase aby to nebolo celé iba negatívne, táto pracovná skúsenosť mi toho dala celkom dosť. Viem telefonovať cudzím ľuďom v nematerinskom jazyku, robiť pohovory a odhadnúť človeka za 15 minút a hlavne, už nikdy v živote nechcem pracovať pre slovenského podnikateľa. Lebo to je profesionálna (a aj osobnostná) cesta do totálneho pekla.