Zhruba pred tromi rokmi som začal behávať. Pravdupovediac, neviem ako a prečo som začal. Začínali sme s kamošom na troch kilometroch, ktoré nám trvali dlhšie ako 20 minút a s dáviacim efektom na konci. Tri roky ubehli rýchlejšie ako jeden diel Game of Thrones a ja som sa chystal do Budapešti na svoj štvrtý maratón. Pre 100% upresnenie, čo taký maratón predstavuje, uvádzam definíciu od Oatmeala, ktorý to vystihol dokonale:

 

marathon: (noun)

A popular form of overpriced torture wherein participants wake up at ass-o-clock in the morning and stand in the freezing cold until it’s time to run, at which point they miserably trot for a god-awful interval of time that could be better spent sleeping in and/or consuming large quantities of beer and cupcakes.

See also: masochism

 

Ako na to?

Cena účasti na bežeckých podujatiach začína v lokálnych podmienkach (čítaj stredná Európa) niekde pri 20 eurách a môže končiť napríklad aj pri stovke. Za tieto prachy, ktoré sa dali určite lepšie prejesť a prepiť, dostanete účasť na prestížnom podujatí, tričko, tonu papierových letákov so zľavami pre bežcov a medailu. Ďalšími benefitmi, ktoré pomaly nikoho nezaujímajú, ale všetci ich považujú za samozrejmosť, je aj meranie času, občerstvenie popri trati, občerstvenie po dobehnutí alebo vstup do rôznych múzeí a historických pamiatok. Čiže po ľahkých matematických výpočtoch som v Budapešti pred behom dostal zhruba toto:

 

1x štartovné číslo

4x zicherky

1x tričko

1x šiltovka

1x taký ten drbnutý batôžtek na šnúrky

1x kupón na cestoviny, pivo a keksík

a asi pol kila letákov

 

Samozrejme, platíte za organizáciu, občerstvenie a zabezpečenie trate atď. Nikoho by netrápilo, ak by nedostal tričko alebo iný merch, pretože verím, že takmer všetkým tam ide hlavne o beh a užiť si ho v tej najlepšej atmosfére. Zdravotný stav ma ale v tomto prípade zradil. Vážnym problémom sa pre mňa stala bolesť pravej nohy, ktorá sa objavila približne tri týždne pred maratónom. Stáva sa, že takéto bolesti sú spôsobené iba vaším podvedomím, avšak v tomto si nestačilo povedať: „Shut up, brain!“ Bolesť bola veľmi reálna, a preto som obmedzil tréning a preliečoval. Odporúčanie použiť konskú masť som si zobral k srdcu, aj keď to pomenovanie vo mne vždy evokuje predstavu veľkého železného mlynca, do ktorého po rampe zhadzujú kone a robia z nich paté, z ktorého sa potom spraví tento zázračný liek. Ak k tomu prirátam klasickú farmaceutickú diétu v podobe vitamínu C, magnézia a kolagénu, dúfal som, že budem pripravený. Tri dni pred behom som skúsil ľahký klus, bolesť nikde. Síce moja bežecká príprava bola asi na takej úrovni ako u pacientov rehabilitačného centra, ale vedel som, že cúvnúť nemôžem, a preto som vinu hádzal na môjho motrokára, ktorý ma púšťal z fabriky úplne vyčerpaného.

 

Čo k tomu treba:

Existujú dve veci, ktoré na dlhom behu nesmú chýbať a to: leukoplast a vazelína. Musím povedať, že ich považujem za ešte dôležitejšie než bežeckú obuv alebo energetický gél. Leukoplast slúži na prelepenie bradaviek. Ženy sú od tejto striptérskej maličkosti uchránené formou športovej podprsenky (môže byť aplikovaná aj na chlapov s prsiami). Slúži to na to, aby ste po pár kilometroch nevyzerali takto:

V ľahšej forme som si týmto prešiel a nebolo to nič príjemné, preto nikdy nezabúdam oholiť bradavky a aplikovať náplasti. Pod pojmom vazelína som myslel – lekárska vazelína. Slúži na premazanie stehien, slabín a chodidiel. Dôvod je jednoduchý, pri dlhých behoch sa jednotlivé časti tela o seba trú (preboha, je to vôbec spisovne „trú“) a môže pritom vzniknúť veľmi nepríjemná popálenina. V tomto prípade platí jednoduché príslovie, ktoré platí aj pri iných aktivitách: „Kto maže, ten jed(b)e.“

 

Čo sa môže pokaziť:

Vyššie uvedená definícia vystihuje celý princíp maratónov úplne presne až na tú časť o čakaní v mraze na štart. V tomto bode nám maďarské počasie ukázalo veľký prostredník. Pôvodný štart, ktorý sa mal konať v nedeľu o 9:00, presunuli kvôli voľbám na sobotu na 11:00, aby aj bežci z iných krajín prichádzajúci v sobotu mali šancu zúčastniť sa behu. Myšlienka síce pekná, avšak teraz ich za tento solidárny krok nenávidím. Skutočné slnko sa totiž celý august a september ukrývalo, aby mohlo vystrčiť svoje hnusné lúče a dopriať nám krásnu slnečnú sobotu. 11. októbra bolo v Budapešti približne 24°C, pričom rôzne LED tabule popri trati ukazovali 28°C a to nie je zrovna počasie na behanie. Aspoň nie pre mňa.

 

Beh:

Myslím, že práve v počasí bol kameň úrazu. A to nielen pre mňa ale aj pre väčšinu ostatných bežcov. Atmosféra bola úžasná a myslím, že po organizačnej stránke sa nedá nič vytknúť. Zhruba 16 000 ľudí sa nevedelo dočkať, kedy budú môcť vyštartovať, to však ešte nevedeli, aké peklo ich čaká. Prvá polovica bola relatívne v poriadku. Trať bola riešená cez mesto, ostrov na Dunaji a väčšinou lokality, kde teplo až tak nebolo cítiť. Čas som si držal a 21km som podľa plánu dal za 2 hodiny. Potom však nastala depresia. Vraví sa, že pri maratóne je prvá polovica o tom, čo máte nabehané a druhá polovica o tom, ako to zvládnete zabehnúť v hlave. Normálne by som s týmto súhlasil, avšak toto nemalo s behom nič spoločné a bol to holý boj o život. Z môjho tempa som sa rýchlo dostal, keď už som cítil, ako mi horia prsty na nohách od žeravého betónu. Ľudia sa rýchlo z behu presunuli do chôdze a spravili si turistickú prehliadku povodia Dunaja, parlamentu a všetkých mostov, keďže väčšia časť trate smerovala práve tadiaľ. Slnko neprestávalo pražiť a zhruba na 27. km som začínal pociťovať neskutočnú únavu a z behu sa zrazu stala rýchla chôdza. Začal som si všímať, že akosi veľa bežcov leží popri trati, sanitku bolo neustále počuť a niektorí dokonca grcajú pri stromoch. Videl som jedného chlapíka, ktorý mal dva krvavé pásy na chrbte a nerozumel som tomu, čo vidím. On má bradavky na chrbte?

Na moje prekvapenie ma však nohy neboleli, ale zato všetko ostatné. Najmä hlava, ktorú som si nemal čím uchrániť pred slnkom. Na občerstvovacích staniciach rozdávali vodu, nejaký hnusný ionťák, banány, citróny a soľ. Cítil som sa ako Tantalos, pretože som nedokázal uhasiť smäd a hlad a to bol môj koniec. Rozbehnúť sa s plným žalúdkom nie je možné. 31. km po občerstvovacej stanici pri Dunaji vyzeral ako scéna zo Spielbergovho vylodenia v Normandii. Ľudia s utrpením v tvári, mizéria a zúfalstvo. V takýchto momentoch to zvažujete, či sa neoplatí skončiť a necháte sa pekne naložiť do autobusu, ktorý berie ľudí s podobným osudom. A potom začnete rátať metre tak ako keď sa v práci vlečie čas a vy ste už prezreli všetky možné weby a už neviete ako ďalej. Vaše telo prestane existovať, ostane už len vaša hlava a vy ju proste chcete doniesť do finišu, kde ju čaká oddych a možno pivo a guláš. Posledné kilometre bývajú pre mňa najľahšie, pretože sa bežci väčšinou vracajú do centra, kde im ľudia pomáhajú a povzbudzujú ich. V Budapešti to bolo naopak. Nepomohlo ani motivačné maďarské „Hajrá" a začali sa ozývať nohy a absolútne vyčerpanie. Ubehli 4 hodiny 42 minút, kým som sa dostal na koniec, resp. tam, kde sa to všetko začalo. Bolo mi opäť na vracanie a bol som rád, že som to prežil. Presne tak, ako po prvom behu.

Rád by som článok ukončil tak ako Richard Brautigan knihu Pstruholov v Amerike slovom majonéza. Prečo? Najväčším WTF momentom bol balík pre každého bežca, ktorý obsahoval pivo, vodu, nejakú čokoládu a majonézu. Kôprovú majonézu!