Študentská práca v Dánsku 2.0 – pokračovanie
Sranda začala začiatkom novembra, keď mi vedúcko oznámil že nemá pre mňa robotu a pravdepodobne bude mať najskôr na konci decembra. To ma dostalo do dosť napitchu situácie kvôli SU, keďže som mal len 18 hodín z požadovaných 43. Tu do deja opäť vstupuje Turek, s ktorým som sa dohodol že ma papierovo zamestná, napíše mi 30 hodín a ja mu všetky náklady s tým spojené zaplatím. Ťahali sme to tak až do konca januára, lebo dánskym úradom to prišlo z nejakého divného dôvodu podozrivé. Kurvy podozrievavé. Toľko peňazí ma to dodnes stálo až mi je na plakanie. Na druhej strane som si vďaka tomu spravil istú rezervu v ARTe, takže keď som prišiel po 2 týždňoch vianočných sviatkov naspäť do Dánska, stačilo mi odrobiť len pár hodín.
V polovici novembra som si odskočil na víkend na Slovensko, prekvapiť frajerku na stužkovú a otca na narodeniny (ktorý sa akurát vtedy odtrepal na chatu 200km od domu, takže ďalší výlet). Pri návrate mi volá šéfko, že pre mňa má nejakú robotu, len sa musím ozvať jeho kolegovi - Poliakovi. Vedel som o akú robotku ide a ale že absolútne sa mi do toho nechcelo, ale hrozba zobratia SU ma donútila. Jedná sa totižto o „Mäso“. Čistenie strojov, ktoré priamo slúžia na spracovanie nie vždy práve čerstvého mäsa v tej istej továrni hadicami s vodou. Oblečený ste v rybárskom pršiplášti, gumákoch a prilbe a zápasíte s nahnitým a uschnutým/príliš riedkym mäsom. Po prvej šichte som vážne rozmýšľal že konvertujem na vegetariánstvo. Našťastie som zachoval zdravý rozum a nič také som nespravil, ale odkedy robím túto prácu, nejako som prestal kupovať mleté mäso. Len tak medzi rečou, táto robota začínala v nedeľu o 3tej ráno. Odvtedy som robil tento „môj stroj“ každú druhú nedeľu, vždy od 3tej do cca 11tej, naposledy 12:15, lebo kokoti z továrne nám o pol 11 vypli vodu a skoro 60 minút trvalo, kým ju znova zapli. Od februára prišli zmeny rovno dve, aby mi nebolo málo tak pracujem každú nedeľu. A aby toho bolo ešte viac, tak keď už som konečne navykol telo tak, aby vstávalo o pol 3 do roboty, zmenili mi nástup na 2hú ráno. Vstávam o 1:15. Love it. Skúste donútiť telo, ktoré je zvyknuté zaspávať okolo polnoci, aby zaspalo o 8 večer.
Keďže by nám (pôvodné) dva víkendy do mesiaca nestačili, dostali sme na starosti ďalší stroj, ktorý sa čistí počas týždňa. Čistíme ho dvaja, má dve časti a zatiaľ nám trvá umyť ho 4,5-5 hodín. Musíme sa ho stihnúť naučiť robiť za 4. Pri tomto stroji je taká drobnosť, že špeciálnou hadicou musíte vyčistiť aj trubky, ktoré ku stroju vedú. Tie sú plné „mäsovej pasty“, ktorá ľúbi striekať všade navôkol. Headshot som dostal hneď 10krát počas prvého razu, ostatné si pamätať nechcem. „Eyeshot“ prichádza vždy keď ho najmenej čakáte, ale rovnako ako 100%tne vieme, že Blaha je kokot chuj, s rovnakou istotou viem že „eyeshot“ príde. Lebo niekedy sa stane že ruka je rýchlejšia ako mozog. Okrem toho mi to spustilo niekoľko ekzémov na ruke, po novom aj na boku. Neviem čo za žbrndy sa do toho mäsa primiešavajú. Občas sa v noci budím na nočné mory ako mi cez pršiplášť preteká mäso po ruke, trupe aj nohách. Ako tvrdí Pepík, ten už stihol aj ochutnať. Tak ďaleko sa dúfam nikdy nedostanem. Prosím!
V čom je ale okrem tohto problém? V komunikácií. Resp. v tom, že neviete kedy sa čo bude robiť. Človek si nemôže absolútne nič plánovať. Uveďme si príklad. Po vianočných sviatkoch som sa vrátil do Dánska kvôli robote o týždeň skôr. Odrobil som si nedeľnú šichtu. V utorok nám dali nejakú náhodnú robotu, kedy sme 7 hodín zametali. V stredu Pepík píše Poliakovi, kedy môžeme prísť robiť zase. Ten hovorí, nech príde len on, vo štvrtok o 3 ráno na 6-7 hodín. Večer o 7 mu píšem aj ja, že mi chýba 2,5 hodiny na SU, či by sa aj pre mňa niečo nenašlo. Tak že nech aj ja prídem o 3tej ráno, niečo na 3 hodiny sa nájde. V to ráno som ja robil 5 hodín namiesto 3, Pepík tiež 5 ale miesto 7mich. Skončili sme o 8mej, hovoríme si super, dnes už kľud. O 14tej volá šéf, či neprídeme robiť od 17tej na 5 hodín. Tak že OK, zrušíme večeru u známych, ktorá je naplánovaná na 19tu a ide sa robiť, peniaze treba. Skončili sme po 2 hodinách, presne o 19tej, lebo to čo sme mali robiť nebolo pripravené. Išli sme robiť zase v piatok, na 5 hodín.
Prípad číslo dva. Odlietam na 2 dni na Slovensko pre kamaráta, aby nešoféroval celú cestu do Dánska sám. S Pepíkom sa dohodnem že ma hodí na letisko. O 8:15 mu volá šéf, že o 13tej začína v robote. Tak si musím pozrieť autobus. O 12:45 volá Pepíkovi zase šéf, že sa to dnes ruší a že najbližšia robota pre nás bude za 2 týždne. Na druhý deň o 15tej mu volá, či by nemohol začať o 16tej robiť. Ide lebo musí. Na tretí deň robí 12 hodín.
Ďalší prípad. Škola mi začala v pondelok, tak Poliakovi píšem že som free každý deň po škole (rozumej po 14tej) alebo celú stredu, ktorú mám výnimočne voľnú. Odpíše mi, že idem robiť v stredu, čas ešte upresní. A že nech sa pripravím, idem robiť moju aj Pepíkovu časť stroja (spolu asi 10 hodín), lebo on je odcestovaný. Hovorím si OK, akurát to vyšlo na voľný deň. Utorok večer, Poliak stále nevie kedy začínam robiť. Bojím sa aby som nezačínal niekedy o 17tej alebo 19tej, lebo skončiť o 3 až 5 tej ráno a na 8:15 ísť do školy sa mi moc nechce. Streda, 8:20, Poliak píše že robiť budem vo štvrtok od 8:00 ráno, ale že to ešte upresní, lebo ani on nevie. Píšem mu, že síce mám vtedy školu, ale že keď sa inak nedá, nezostane mi nič iné ako prísť. Hodiny na SU potrebujem. Na to mi odpísal že možno sa to bude robiť v piatok. 18:30, streda a ešte sa jaksi neozval. Začínam sa trochu báť. Ozval sa v stredu o 23:01, že idem robiť v piatok 12:30. Škola mi končí o 12:45. Tak asi skipnem poslednú hodinu.
Skončilo to tak že som prišiel v piatok do roboty pripravený robiť 8-10 hodín. 4,5 hodiny som zametal a potom ma poslal domov. Že nech prídem aj v sobotu, na 8 hodín roboty. Hovorím si OK, hodiny a peňáze treba. Celý deň som vysával steny. Bez srandy, na vysavačí som. Mal 11 nadstavcov a s tým vysával steny. V sobotu večer sme sa krásne dali dole, pivo bolo za polovicu. Na druhý deň, v nedeľu, mi o 12:30 volá šéf, či nemôžem ísť na 2 hodiny robiť. Súrne mu volali z fabriky, že niečo treba umyť. Hovorí, že keby on sám nepil do 8 rána, spravil by to sám. Aj keď s nevôľou, išiel som. Obzvlášť ma presvedčil argument, že mi za dve hodiny roboty zaplatí ako za štyri.
A dajme si rovno ďalší prípad, šak prečo nie. Boli sme dohodnutý, že ideme robiť v štvrtok v noci. V stredu doobeda píše, že je možnosť, že pôjdeme v stredu okolo 22hej. Stále pohoda. O 14tej volá, chlapci začínate o 18tej. Prídeme na 18tu do roboty, stroje ktoré máme čistiť stále nie sú ready na čistenie. Tak ideme domov, polhodinka zadarmo. Že budeme robiť zase v noci, podľa pôvodného plánu. Tak prídem domov o 18:40, idem si ľahnúť, nech niečo pospím. 19:00, volá šéf, chlapci príďte čo najskôr späť, začínate robiť. Robíme do polnoci.
Nateraz posledný príklad toho, čo za chujov pracuje v tejto spoločnosti. V pondelok, 20. januára, som prišiel za týpkom čo má na starosti mzdy. Hovorím mu, aby mi vyplatil len 25 hodín, lebo z druhej roboty mám ďalších 20 (tie kúpené). Koniec januára a jeeeb, ten chuj mi napísal plných 46. Najhoršie je že to už zapísal aj do SKATu (niečo ako daňový úrad spojený so sociálnou poisťovňou), takže už nezmôžem nič. Lomcuje mnou hnev ísť sa s ním porozprávať z očí do očí tak ako sme zvyknutí na Slovensku a veľmi jasne a priamo mu povedať čo si o ňom myslím. Keby som len mohol, ale ešte ho potrebujem. Tak ho pôjdem zjebať len tak mierne, do nálady. Čo to ale pre mňa znamená? Že som vyhodil oknom asi 200-300E. Len tak. Chalan nám nezabudol poslať 130E na „dobrovoľný“ penzijný fond, o ktorom sme mu aj s Pepíkom niekoľkokrát hovorili, že ho samozrejme nechceme. Aj tak sa dôchodku nedožijem, som motorkár. A ak náhodou hej, tak čo už. Pri návšteve nám stručne oznámil, že ten dôchodok posielať bude, lebo naša firma si povedala že hej, tak hej. A rovno mi na konci februára vyplatil celú hodinovú rezervu čo som si nadrobil, lebo jemu sa to nechce prehadzovať do ďalšieho mesiaca. Snažíme sa zistiť ako penzijko vytiahnuť, keďže z poslednej výplaty tam odišlo 210Eurokoruniek. A to už človek značne ucíti.
Ako to je s ostatnými spolužiakmi? Buď nepracujú – míňajú úspory seba aj celej svojej rodiny, robia v Dao alebo robia čašníčky/barmanky/pomocné kuchárky/umývačov riadu. Väčšiu šancu na získanie normálnej roboty majú dievčatá. Jeden Čech to doslova vyhral, lebo do decembra si užíval našporené peniažky, potom sa vďaka spolubývajúcej dostal do hotela umývať riady na 2x po 6 hodín do týždňa za slušné peniažky a k tomu má počas dňa jedno jedlo za 5DKK. Rozumej zadarmo. Dve Češky pracujú pre „Burger“, podnik ktorý robí hlavne burgre (ako ste sa asi dovtípili). Sranda na tom je to, že majiteľ podniku odpočúva svojich návštevníkov (po celom podniku sú mikrofóny a kamery) a keď sa dievčatá prezliekali do pracovného, nejako pravidelne zabúdal zapnuté nahrávanie videa na telefóne namierenom do šatne. Keď mu to jedna z nich našla, odmietol sa k tomu vyjadriť. Dievčatá ale výpoveď dať nemôžu, lebo iná robota neni.
Ja si momentálne hľadám novú robotu, lebo toto „Mäso“ už prestávam psychicky zvládať. Vďaka posilke som rozšíril svoje kontakty, ktoré mi dali pár rád a ukázali na pár príležitostí. Uvidíme čo z toho bude.
Ďakujem ak ste dočítali až sem a nabudúce, až budete pitchovať akú máte nanič robotu, sedkajúc v openspejse alebo cuckajúc kávičku v kuchynke, spomeňte si na tento článok. Nemáte to až také zle. To mi môžete veriť. Ak bude záujem, mám nejaké fotky ako to vyzerá tesne pred/počas čistenia strojov, pošlem do diskusie. Upozorňujem, aby ste ich nepozerali pred raňajkami/obedom. Rovnako tak sú nevhodné pre slabšie povahy.
