Na parkovisku pred návštevníckym strediskom panuje neskutočný bordel.

Pri pendloch pre nemecké lode prebieha nakládka substrátu na spiatočnú cestu tak hladko a organizovane, ako to len miestne podmienky dovolujú. Obvykle sa hneď pri východe z budovy návštevníckeho strediska postaví niekoľko prenosných naťahovacích šnúr a lodný personál pri nich odchytáva všetko, čo ide okolo. Ďalší plťkári/plťkárky v spolupráci s miestnym koordinátorom, disponujúcim zoznamom vozov a ich kapacitou, vysielačkou ohlásia, ktorý bus pôjde ako ďalší (obvykle sa dodržiava systém FIFO), a od vchodu im potom odpočítajú správny počet ľudí. Akonáhle je autobus naplnený, zavrie dvere, odchádza, a otvorí sa ďalší. Takto je na ploche parkoviska vždy len nevyhnutné minimum ľudí.

Taliani z MSC a Costy (mimochodom, ak ich chcete nasrať, povedzte im že najnovší koktailový hit v miestnych baroch je Costa on the rocks ) razia heslo „len suchári robia veci jednoducho“. Trvajú napríklad na tom, že každý cestujúci sa musí vrátiť s tou istou skupinou, s ktorou išiel hore. Čiže ak ste šli hore s busom číslo 12, vraciate sa tiež s busom číslo 12. Akurát to nie je ten istý autobus, ktorým ste šli hore, pretože ten má medzičasom číslo 54 a je s ďalšou skupinou na opačnom konci ostrova. Nanešťastie vysvetliť tento delikátny detail v inom než nemeckom alebo anglickom jazyku je nad moje sily, a čo je horšie, je to často aj nad sily multinacionálneho lodného personálu. Niektorí z nich, napríklad filipínske upratovačky, ktoré nahnali robiť doprovod, občas nezvládajú ani angličtinu. Neprejde jediná návšteva Meraviglie, aby mi sveřepý italský dúchodce zavile nevyl, že toto je pullman inkorekto, on zabudla fotoaparatíno, disastro, katastrofo grando a cazzo naľavo a cazzo napravo.

Vďaka tomuto prístupu na parkovisku topiacom sa v hmle stojí trinásť autobusov a pomedzi ne sa tmolia stovky zmätených turistov, prevažne dôchodcov, často s barlami, rulátormi a niektorí na vozíkoch, a zúfalo hľadajú číslo, ktoré tu môže a nemusí byť. Atmosféru čarovne dotvára doprovodný personál, mávajúci terčíkmi a hulákajúci čísla autobusov v širokom spektre akcentov, od BBC English cez „Huhňtyhuhň!“ až po onú filipínsku upratovačku, mlčky držiacu svoj terčík nad hlavou zo zaťatou čeľusťou a srdnatým výrazom križiackeho vlajkonosiča pod hradbami Jeruzalema. Občas niektorý voz zavrie dvere, rozsvieti všetky svetlá a opatrne sa prediera cez dav uskakujúcich a pičujúcich ľudí ako žralok cez roj sardiniek. Ešte väčšia sranda je, keď príde autobus zdola a musí pomedzi ľudí zacúvať na parkovacie miesto. Žasnem, že odtiaľto zakaždým neodvezú aspoň tucet ľudí v bodybagoch.

Cúvať na parkovacie miesto pomedzi hemžiace sa masy a riskovať, že z nejakého neopatrného geriatrika urobím želé, jednoducho odmietam. Zaparkujem vedľa posledného busu v rade v dolnej časti parkoviska, odkiaľ to síce majú k návštevníckemu stredisku o dvadsať metrov chôdze ďalej, ale môj vodičák je v bezpečí. Pred príchodom im ešte raz do mikrofónu odrecitujem, že dolu pôjdu iným autobusom, takže si majú zobrať všetko oblečenie, batohy, fotoaparáty aj malé deti. Chápem že ich majú plné zuby, ale nechať ich v buse nie je riešenie, lodné Straty a nálezy im ich aj tak vrátia. Toto je jedna výhoda vozenia turistov; celú sezónu môžete opakovať ten istý blbý vtip dookola a hmota sa na ňom stále bude smiať. Teda aspoň tá časť hmoty, ktorá vám rozumela. Súdiac podľa zmäteného žbrblania to neboli ani zďaleka všetci.

Rozlúčim sa s Lisou, skontrolujem či tu niekto predsa len niečo nenechal a prepínam tachograf do režimu prestávky, ktorú už súrne potrebujem. Harmonogram jázd je síce naplánovaný tak, aby spĺňal nároky nariadenia 561/2006 o pracovnej dobe vodiča, ale neprežije prvý kontakt z pizzožrútskym bordelom a po prvej jazde s polhodinovým meškaním si ním môžete tak akurát odstrániť biologický odpadový materiál z proximity vylučovacieho otvoru. Potom si musím urvať pauzu, kde sa len dá. Lokálni koordinátori sú s tým v pohode, ale plťkári majú často problém pochopiť, že prestávky nie sú môj súkromný rozmar a že sa o nich KURVA NEVYJEDNÁVA. Údaje o dobe jazdy sú na tachokarte archivované mesiac, pokuty za porušenie 561čky sú zhruba vo výške môjho mesačného platu a Nóri berú kontroly vážne; už ma stopli dvakrát a to sa sezóna ešte len rozbieha.

Už to, že si zapínam pauzu aj počas čakania na klientov alebo státia u Nilsa a jeho soba je na dlhé lakte. Smernica hovorí jasne; vodič počas bezpečnostnej prestávky nemá vykonávať žiadnu činnosť súvisiacu s jeho prácou – to znamená, že prestávka nie je čas keď sedím za volantom a dozorujem nástup klientov. Prestávka v zmysle 561čky je, keď sedím päťdesiat metrov od autobusu v reštike a lôcham kávu. A keď sa pri mne zastaví klient a opýta sa ma, kde sú záchody, mal by som bez slova vstať, zísť k autobusu, vypnúť na tachografe pauzu, vrátiť sa, odpovedať mu, znovu zísť k autobusu a pauzu opäť zapnúť. Keby sme to teda chceli hnať ad absurdum. A boli prípady, keď to kontrolné orgány ad absurdum hnali.

Aj teraz na mňa plťkár, s ktorým som si na túto tému skočil do vlasov naposledy, máva a rozčúlene gestikuluje, že mám otvoriť autobus. Mohol by som si našu predchádzajúcu diskusiu zopakovať, ale už nemám silu na ďalšiu dávku talianskeho temperamentu. Urobím to ako predkožka: hladko sa stiahnem do úzadia a nechám kokota, nech tam stojí sám.

 

Najbližších tridsať minút busom nemôžem hýbať, dovolte mi teda zobrať vás na virtuálnu prehliadku tejto predraženej pasce na turistov spektakulárnej bucket list destinácie. V prvom rade sa ale musíme zbaviť kávy, ktorú sme do seba naliali pred výjazdom a ktorá sa začína dôrazne pýtať späť na svetlo sveta.

Hneď na začiatku si musíme ujasniť jednu vec. Nordkapp v skutočnosti nie je najsevernejším bodom Európy.

Nie, naozaj nie je. Vy ste si mysleli že áno? No tak to ste sa holt mýlili. Nepozerajte na mňa ukrivdene ako dedinský farár, ktorému roztatárený miništrant hryzol do jabĺk dženderu, nemôžem za to že uveríte každej blbosti. Skalný výbežok Knivskjelodden (viete, že ste naturalizovaní, ak toto prečítate nahlas bez zaváhania), trčí do mora o 1600 metrov severnejšie. Lenže Nordkapp je na majestátnom, tristo metrov vysokom útese ležiaca náhorná plošina, s kopou miesta pre turistický komplex, zatiaľ čo Knivskjelodden je rozoklané skalisko, na ktoré musíte šlapať tri hodiny v stredne ťažkom teréne a premenlivom počasí.

Na druhej strane, aby ste si nemysleli, že celý Nordkapp je len novodobý komerčný odžub, za najsevernejší bod Európy sa na námorných mapách označoval celé stáročia, od čias jeho objaviteľa Richard Chancellora, ktorý tu pátral po severovýchodnej ceste do Indie. Námorníci vtedy svoju polohu určovali podľa vizuálnych orientačných bodov, a zatiaľ čo tuctových skalných výbežkov ako Knivskjelodden sú na severonórskom pobreží snáď stovky, Nordkapp vytŕča ako silikóny v neopréne.

To samozrejme nič nemení na tom, že v dnešnej dobe je tvrdenie o najsevernejšom bode Európy minimálne kontroverzné. Jeho zástancovia (neprekvapivo ľudia žijúci z cestovného ruchu) argumentujú, že hoci Nordkapp neleží na pevnine, ostrov Mageroya je pokračovanie pevninského pohoria a až do poslednej doby ľadovej bol súčasťou pevniny, na rozdiel od súostrovia Špicbergy. A na Knivskjelodden nevedie cesta, čiže minimálne sa dá hovoriť o najsevernejšom bode Európy napojenom na cestnú sieť. Je to dosť vetchý nárok na slávu, ale keď chcete vyberať vstupné tridsať eur na osobu, pomôže vám čokoľvek. Podľa rovnakého kľúča je Honningsvag „najsevernejšie mesto Európy dosiahnuteľné autom“, obec Skarsvag „najsevernejšia rybárska dedina na svete s komerčným rybolovom“ atď atď; myslím že už vidíte vzorec. Slovko najsevernejší je pre domácich podobný fetiš ako pre Blahu neoliberálny.

Po vstupe do vestibulu zabočíme doľava k najsevernejšiemu výťahu v Európe. Malý travel hack: ak si opojný pocit dlho zadržovaného moču rozstrekujúceho sa o chladný porcelán chcete vychutnať na najsevernejšej toalete v Európe, ignorujte označené verejné záchody na schodisku na mínus prvom podlaží a choďte až celkom dolu, na úroveň -3. Na konci schodiska máte dvere do kinosály, kde premietajú úžasný panoramatický film o štyroch ročných obdobia na Mageroyi. Už som ho linkoval v prvom článku, ale kino je kino; na prťavej obrazovke laptopu sa toho veľa stratí v preklade.

Ale film opakujú každú polhodinu a nám sa teraz chce šťať, takže pokračujeme zvažujúcou sa tmavou chodbou, vysekanou do skaly, zhruba smerom k moru. Po jej stranách sú veľké diorámy zobrazujúce historické momenty Nordkappu. Uvidíte tu búrkou zmietanú plachetnicu kapitána Richarda Chancellora, ktorý sa v rámci stredovekej obdoby Top Gear Challengevybral hladať severovýchodnú cestu do Indie a pritom to tu zmapoval (mimochodom, našiel akurát trt baraní a o dve lode prišiel, zhruba v oblasti, kde dnes leží Murmansk). Je tu aj Francesco Negri, prvý oficiálny turista na Nordkappe, ktorý sa sem trepal naprieč Škandináviou dva roky a po návrate napísal dvanásťzväzkovú knihu. A v tých časoch ešte nevydávali knihu každému debilovi, takže zrejme nebola zlá. Za diorámami je malá kaplnka, kde sa domorodci radi sobášia (myslím tým „vstupujú do stavu manželského“ nie „robia neopísateľné veci so sobmi“) a úplne na konci je tmavá sála nazývaná Jaskyňa svetiel. Tá má prostredníctvom zábleskov farebného svetla, hudby, zvukových efektov ako škriekanie vtákov a dupot sobov a rozostrených obrázkov premietaných na stenu, simulovať rôzne ročné obdobia. Mne to pripadá ako simulovať sex masturbáciou v nohaviciach, ale na turistov to zaberá. Pôvodne tu bola (a za zamknutými dverami na ľavej strane miestnosti ešte stále je) vyhliadková terasa vytesaná do útesu nad morom, ale zavreli ju kvôli náročnej zimnej údržbe. Keby vám každý deň na balkón nadrbalo pol metra snehu a ľadu, tiež by vás to dlho nebavilo.

No a pred vstupom do Jaskyne svetiel sú na pravej strane naše vytúžené najsevernejšie vécka v Európe napojené na kontinentálnu cestnú sieť. Úplne najsevernejšie je dámske. Ak ste žena, good for you. Ak ste muž a v mechúre vám horí moč dobyvateľa, ktorý sa neuspokojí s hocakým pisoárom a proste musí svojím bohatierskym prúdom skropiť the misu, zatnite zuby a hrdinsky do toho. Response time policajtov z Honningsvagu nebude menej než tridsať minút. Ak sa neurazíte, ja zastávam pocit, že nič netreba preháňať, a zájdem si na pánske.

Keď sme teda vyprázdnení a oklepaní/utretí, nastal čas objaviť, čo vám toto miesto môže ponúknuť. Podzemným tunelom sa vrátime ku kinosále, z ktorej práve duní majestátna hudba; keďže som ten film videl už x-krát, rozpoznám aj konkrétnu pasáž. Miestny Sám práve odchytil do lana soba, priťahuje vzdorujúce zviera k sebe, spoza opasku vyťahuje nôž a kamera decentne švenkne dohora tesne predtým, než to začne striekať. Čakanie si skrátime prezeraním proťajšej steny, kde je nainštalovaná výstava rôznych vtákov, ktoré na ostrove žijú. Na západnom brehu ostrova, pri rybárskej dedinke Gjesvaer, trčia kúsok od pobrežia z mora dva ostrovy, na ktorých je vtáčia rezervácia a v lete tam žijú odhadom až dva milióny vtákov. Jedna z exkurzií, ktoré robíme, pozostáva z jazdy busom do Gjesvaeru a plavby k ostrovu, kde môžete pozorovať vtákov voľným okom alebo ďalekohladmi; (všimli ste si, ako úporne sa snažím zdržať dvojzmyslov? Verte mi, nie je to ľahké). Vodič sa exkurzie môže zúčastniť zadarmo, a hoci aviatické formy života sú mi ukradnuté, na lodi sa vždy preveziem rád. Akurát že sa obvykle držím vnútri, pretože vtáky sú všeobecne známe tým, že serú z výšky.

Po filme sa vrátime do vestibulu. Na jednej strane je kaviareň a bar, kde si za päť eur môžete kúpiť najsevernejšie wafle. Môže a nemusí vám ich predať Slovenka. Ja by som si chcel dať kávu, ktorú mám ako vodič zadarmo, ale bohužiaľ, mašina nefunguje. Bude káva iná. Bude čaj. Na druhej strane vestibulu je obchod so suvenírmi s rozmermi menšieho Lidlu a cenami, ktoré by Soroša prinútili zrušiť najbližšie dva majdany.

My vyjdeme presklenými dverami von, na útes. Po jeho dĺžke sa okolo komplexu tiahne masívny kovový plot, pretože zbierať dolu pod útesom zvyšky adrenalínových selfíčkárov lopatkou do vedierka bolo časovo aj personálne náročné. Zamilované páriky na očká plotu zvyknú zacvakávať visacie zámky ako symbol pevnosti ich lásky. Raz mesačne potom príde slovenský šéfúdržbár s pákovými kliešťami, nehynúcu lásku precvakne a jebne do čierneho vreca na odpadky.

Počasie sa tu hore mení ako lusknutím prstov a v priebehu jedinej návštevy môžete zažiť hmlu, víchricu aj slnečný svit. Mračná sa ponad ostrov presúvajú s rýchlosťou, akú u nás zažijete len na najvyšších štítoch Vysokých Tatier. Hmla sa na chvíľu roztrhala a na výbežku pred nami vidíme Nordkapp monument – veľký železný glóbus na betónovom podstavci, momentálne obliehaný biomasou. Ak pri ňom nemáte fotku, akoby ste tu neboli, takže trpezlivo počkám, kým sa k nemu pomedzi ten dav prebijete. Za ním je už len šíre Barentsovo more, tmavomodrá rozvlnená masa, na ktorej je tu a tam vidieť mrňavú bodku rybárskeho plavidla alebo nákladnej lode na ceste do Murmanska. A kdesi v diaľke, dvetisíc kilometrov odtiaľto, je severný pól.

Navzdory mojim podjebom a pasci na turistov a ich peniaze musím priznať, že je úžasný pocit stáť v oranžových lúčoch nízkeho polnočného slnka na samom okraji Európy a dívať sa do modrej prázdnoty pred vami. Ako povedal Francesco Negri: „Stojím tu na Severnom Myse, okraji Finnmarky a dovolím si povedať na úplnom okraji sveta, pretože ďalej už nie sú žiadne územia obývané ľuďmi. Moja túžba bola týmto plne uspokojená a ak Boh dá, vrátim sa do mojej rodnej krajiny."

Moja úchylka zatiaľ naplnená nebola a sám som úprimne zvedavý, do akej riti sveta ma to zaveje nabudúce. Potom dám vedieť.