„I ten čas bude, keď nás nebude."

Ako správny rodič mi nedalo nevenovať jeden knižný kus každej z dcér. Veď predsa bývajú so mnou v jednej domácnosti a spolu s pani M. ich vychovávame ako svoje, tak nech nesedia podaromnici a aspoň voľačo očami prečítajú. Obe dostali aj personalizované venovanie, aké môžu iní ľudia získať len za príplatok. 

V jedno školské ráno zobrala dcéra M. (rozumej Matilda) obdržanú knihu do školy. Neviem, či nemala na čom pokrájať desiatovú slaninu, alebo potrebovali v škole pribiť zopár klincov, avšak očividne ju ukázala ostatným spolužiakom. Po návrate zo školy ma už čakala a vraví: “Pani učka sa dozvedela, že máš dáku knihu a chce o nej s tebou urobiť besedu. S nejakými druhákmi, či čo. Nejako sa ti ozve, veľmi som ju už potom nepočúvala,” a odišla si od izby počúvať Európu Dva. Nakoľko ale pani učka nemala na mňa telefónne číslo ani inú formu kontaktu, neprikladal som jej záujmu veľký zmysel. Veď ľudia toho narozprávajú. Keby som dostal zrnko piesku vždy, keď mi na rande povedala baba, že zavoláme si, mal by som v ľadvinách omnoho väčšie stavebné zásoby, než aktuálne mám. 

No úrčite, len teba budú volať na besedu. Veď Tvoje knihy sú len taká voľnočasová taľafatka a nikoho predsa nezaujímajú. To potichu navrával môj vnútorný hlas reality. 

A na chvíľu bolo dobre. 

Pani učka ale nezaháľala a vo fontáne pred Galériou pretieklo len máličko vody a už boli moje staré kosti usadené v knižnici na základnej škole. Očakávanie ukecaných druhákov napĺňalo každo-večerné nočné mory, pretože som sa nevedel ubrániť pocitu Impostora. Neviem to presne preložiť do slovenského jazyka, no isto viete, čo mám na mysli. Impostor je podvodník, ktorý sa dostal na svoje miesto nedopatrením, nepatrí tam a hlavne vnútorne cíti, že tam nemá čo hľadať a len čaká, kedy sa jeho nemiestnosť pred celým svetom prevalí. 

Deti ale docupitali pekne veselo, čiže tieto nevhodné myšlienky museli ísť bokom. 

Prečítal som im úryvok z jednej rozprávky o tom, ako je dôležité používať fantáziu a vedieť tým pomôcť ostatným. Počúvali so zatajeným dychom a z ich očí sa zračilo, že im to možno prišlo aj celkom zaujímavé. Čo ale nebavilo mňa, bolo mať v tej chvíli na ústach a nose respirátor. Totiž v pandemických dobách to fungovalo práve tak a nedalo sa s tým urobiť nič. Zavše ma zachvátila osamelá myšlienka, kde sa jedno moje ja sťažovalo druhému na to, že konečne má človek knihu a jej čítaním inšpiruje ďalšie generácie a ten sviňa osud Ti to i tak nedá zadarmo, ale donúti Ťa  ako tĺka zničiť si tvoj krásny hlas cez vrstvu plastovej blbosti chrániacej dôchodcov a chorých ľudí. Takéto pocity mám celkom často a najlepšie je nechať ich tak, pretože vŕtať sa v nich ešte nič nevyriešilo a človek si má vážiť čo má a bla bla bla. 

Deti následne veľmi ocenili pohľad do zákulisia písania knihy a onedlho boli pripravené pýtať sa zapeklité otázky. Jeden malý Loptoš, zrejme naučený na takéto správanie z domu, položil z voleja otázku, kde sa moja kniha dá kúpiť. 

Ach jaj, odhalili ma.

Po vysvetlení, že moju knihu nedostať v bežnom kníhkupectve malý Loptoš odvetil, že jeho Otec má všetko a knihu mu istotne zakúpi. No nezakúpil. Inú Beťárku skôr zaujímalo, kto mi nakreslil všetky kresby, lebo boli pekne farebné a ja nevyzerám na to, že viem takto šikovno kresliť. Mala úplnú pravdu a tak som jej rozpovedal príbeh o tom, ako sa vytvárajú ilustračné návrhy, ako človek musí dobre vychádzať s ľuďmi a vedieť super jasne formulovať svoje požiadavky a ona to celkom pochopila. 

V ďalšej časti sme si s budúcimi nádejami našej republiky prešli, o čom by napísali knihu oni. Z všeobecného vyvreskovacieho bezdotazníkového prieskumu vyplynuli tri najčastejšie odpovede. Celých 95% triedy chcelo písať rozprávku o Majnkrafte a Fortnajte. Iba jedno jediné dievčatko malo iný nápad a chcelo by vymyslieť rozprávku o drakoch a jesennom lístí. Tak už aspoň vieme, ktoré deti budú dokladať tovar v Bille a ktorá bude prezidentka. 

Tá hodina ubehla tak rýchlo, ako sa míňajú zásoby Fritolu v domácnosti slobodného mládenca a nebola to nakoniec až taká katastrofa. Paní knihovníčke pristála na stole jedna kópia knihy najmä preto, aby si ju deti medzi sebou mohli požičiavať a krájať na nej slaninu, či iné nepoddajné dobroty, aj v bezpečí domova. Ako si odo mňa do nej vypýtala venovanie, opäť zasiahol ten ironický osud. V celom tom strese som pri podpisovaní urobil jednu chybu, ktorú potom zachránila zmena mäkčeňa na usmievavého smajlíka. Ale škrie ma to doteraz, lebo čo si to za spisovateľa, keď nevieš ani venovanie spísať poriadne.

Nedá sa nič robiť, čo sa má stať, to sa stane.

Ako som tak išiel cestou zo školy domov, bojovali vo mne pocity všetkých druhov a odrôd.

Všetky tie prebdené noci, ktoré by človek nespočítal ani na rukách stonožky mali nakoniec svoj význam. Ak čo i len jedno z tých uvravených detí aspoň na chvíľu zabudne na tento zlý svet a kreatívne vytvorí niečo nové a krásne, nebolo to všetko len tak zbytočne, výhradne pre moju svetskú potechu. 

Ako som do seba pchal čokolády z bonboniéry, ktorú mi všímavá pani knihovníčka darovala za môj čas, došlo mi to. Možno si moju knihu nik v žiadnom normálnom obchode nikdy nekúpi, no to nie je podstatné. Splnil som si obrovský sen a popritom nechcene inšpiroval možno tak zo jeden kus dieťaťa a to je predsa to jediné, na čom záleží. 

A či bude pokračovanie?

Samozrejme. 

S jedlom totiž rastie bruch, preto úplne logicky aj mne zachutil pocit dobre vykonanej práce, zdokumentovanej čímsi hmotným, čo tu po mne ostane na večné veky. Zúročené skúsenosti z knihy číslo jedna mi to celé uľahčujú a v konečnom dôsledku by bola až hlúúposť ich nevyužiť. 

Tak hurá do toho!