Predstavte si, že sa ocitnete o štvrtej v noci upostred hlbokých subarktických lesov, tridsať kilometrov od najbližšej dediny, od ruskej hranice vás delí len sto metrový pás lesa a rieka Pasvik a zrazu sa spomedzi stromov vynorí päťdesiat postáv v bielej snežnej kamufláži a kuklách, so samopalmi na chrbtoch. Asi by ste boli minimálne Most-Híd level znepokojení.

Avšak ja mám v živej pamäti, keď som ozbrojencov na začiatku zimy viezol ako čerstvých 18-20 ročných záklaďákov, z letiska v Kirkenese na základňu GSV (Garrison Sor-Varanger), ktorá je domovom nórskych pohraničných vojsk. Hlavne si vybavujem prsty kŕčovito zvierajúce popruhy erárnych vakov a vyvalené oči poletujúce medzi zasneženou pustatinou vonku a displejom teplomeru nad čelným sklom, kde svietila nepriateľská číslovka -25. Takže mám trochu problém brať ich vážne. Zvlášť keď povely brechajúcemu veliteľovi družstva, drsnému ako toaleťák v trebišovskej poliklinike, rovno uprostred brady svieti akné veľkosti centovej mince.

Na druhej strane, trochu uznania je na mieste. Na začiatku cvičenia sme ich vysadili stodvadsať kilákov odtiaľto, v ľudoprádnej divočine pochovanej pod dvomi metrami snehu. Na teplomeri je mínus 37 a v neprirodzene priezračnom vzduchu sa vo svetle reflektorov trblietajú jemné kryštáliky, ktoré pri dýchaní bolestivo bodajú v prieduškách a pľúcach. Dokonca aj kryty batožinových priestorov primrzli tak, že s nimi nevedia pohnúť. Bez rozmýšlania vybehnem z busu len vo svetri, aby som im pomohol a trvá mi tri sekundy, kým to oľutujem. Keď sa zapriem do kľučky jedného z deklov, nechránená ruka mi k nej takmer primrzne. Štyria sa musíme zaprieť celou silou, kým vrstva ľadu povolí a dekel vystrelí dohora tak, že nám skoro vyrazí zuby; pritom sa mi šmykne noha, dopadnem na zadok a holá ruka sa mi ponorí do snehu. S bohovaním odklušem naspäť do busu a strčím náhle modrý telesný výbežok pred vývod teplého vzduchu.

A to som dopadol dobre. Nedávno som zažil, že na buse primrzli dvere. So mnou vnútri. Je to marginálne lepšie než keby zamrzli so mnou vonku, ale opúšťať vozidlo okienkom vodiča a spoliehať sa, že závej do ktorého spadnem, je dosť hlboký a neobsahuje šutre, tiež nie je to pravé orechové.

Bus má síce na prednej maske hrdý nápis Scania, ale vyrobený je v Číne za dodržania čínskych štandardov kvality. Absolútne ničím nie je vhodný na zájazdovú prevádzku päťsto kilometrov severne nad polárnym kruhom... ale bol lacný. Korpochuj z koncernového oddelenia nákupu upadol do extázy nad cenovou ponukou manufaktúry zvanej Higer, kdesi v provincii, ktorej názov znie ako keď Klingón grcia a okamžite ich nakúpil dva tucty s radostným vedomím, že po á, budú prémie a po bé, on nebude ten, čo si s tou vecou zničí nervy.

Motoru stačí vidieť kopec a už je zadýchaný ako nekrofil pri Walking Dead. Automatická prevodovka si žije vo vlastnom svete a kvaltuje presne vtedy, keď to najmenej potrebujete. Interiér vzoru „holobyt“ je celý z tak lacných plastov, že pri pohlade z istého uhla by ste si palubnú dosku pomýlili s východoeurópskou pornohviezdou. Dokonca aj zvuky indikujúce únavu materiálu sú podobné... Na perovanie konštruktér zrejme vykradol babkinu posteľ, takže bazmeg sa v zákrutách kolíše ako vikingské nebo a dokonca aj silnejší náraz vetra je schopný vychýliť ho z trajektórie.

A je v ňom príšerná zima. Ja mám vpredu aspoň fukáre, ale za tretím radom sedadiel sa ani s nonstop zapnutým bufíkom a kúrením na plné pecky teplota v interiéri neprešplhá cez desať stupňov Celzia. Na druhej strane, po troch dňoch pod holým nebom to mojim cestujúcim možno bude pripadať ako Karibik.

Trvá asi dvadsať minút, kým sa im podarí do miniatúrnych batožinových priestorov napchať komplet výbavu. Znovu musím vybehnúť von a podovierať dekle. Zmes batohov, lyží a MP-5iek vrážam dovnútra údermi ramenom, spoliehajúc sa na to, že ak by niekde v tej hromade aj niečo vystrelilo, snáď ich neposlali na cvičenie s ostrými. Opäť mi premrznú ruky a bolí ma dýchať a sám sebe gratulujem k úžasnému nápadu ísť pracovať niekam, kde ma BOLÍ KURVA DÝCHAŤ!

Údolie rieky Pasvik vyzerá pri pohľade na mapu ako úzky klin, vrazený medzi Fínsko a Rusko – v najužších miestach má nórske územie doslova len stovky metrov na šírku. Preto som pri hľadaní miesta, kde sa môžem otočiť, veľmi opatrný – posledné čo chcem, je spáchať improptu inváziu do Ruska a rozpútať tretiu svetovú. Okrem toho v údolí zimuje približne štyridsať medveďov a ja by som ich nerád zobudil. Krajská cesta 885 je uzučký pruh rozbitého, podomletého a deravého asfaltu vinúci sa lesom (vyhrala súťaž ktorejsi televízie o „najhoršiu cestu v Nórsku“, čiže je asi v podobnom stave ako bežná slovenská cesta prvej triedy) a trvá mi päť kilometrov, kým nájdem odbočku k statku, kde sa dokážem otočiť. Polomer otáčania bol konštruktérom ukradnutý, však Čína je dosť veľká. Kamión s návesom by ste otočili ľahšie.

Kým nos autobusu nasmerujem správnym smerom, objavia sa na horizonte prvé náznaky svitania. Cesta späť do civilizácie, alebo aspoň do toho, čo sa v týchto končinách za civilizáciu vydáva, nám trvá asi hodinu. Moji pasažieri boli všetci do jedného tuhí, akonáhle som zavrel dvere a ja obdivujem ich odolnosť. Sedadlá Higeru sú pohodlím na úrovni žehliacich dosiek a navyše voz na výmoľoch lieta, akoby ho zo všetkých strán kopali trolíčatá. A to je ešte cesta pod vrstvou snehu a ľadu; keby bolo leto, zlomil by som na holom asfalte nápravu najneskôr na polceste.

Vojenská základňa, kde majú kasárne, leží asi desať kilometrov od mesta, hneď vedľa letiska. Dorazíme tam krátko pred šiestou ráno, akurát keď sa slnko opatrne vystrčí nad nízke, zubaté kopce na východe. Po dvoch mesiacoch polárnej noci sa toho pohľadu neviem nabažiť.

Výhoda tejto práce je, že sa dostanete na neočakávane zaujímavé miesta – napríklad na lov polárnej žiary, dno povrchovej bane na železnú rudu alebo v tomto prípade do prísne stráženého objektu vojenskej základne. Míňam vyrovnané rady snežných skútrov, pásových vozidiel, niekoľko obrnených áut a iných zaujímavých vecí. Mojich cestujúcich vysadím na buzerplaci a tentoraz otvoríme batožiňáky bez problémov. Poberú si batohy, lyže aj samopaly; bohužiaľ aj ten, ktorý som nenápadne postrčil za debničku s reťazami. Nechajú mi len špinavú podlahu a tri obaly od proteínových tyčiniek. Do kasární odchádzajú kolísavými krokmi, svedčiacimi o tom, že v podstate spia na nohách. Výcvik sa s nimi nemazná. Za najelitnejšie jednotky v rámci nórskej armády sú považovaní výsadkári a námorná pechota, ale grensejegere sú hneď za nimi. Kolega, ktorý tu slúžil na konci sedemdesiatych rokov, dodnes spomína na to, ako jeho rota záklaďákov pri spoločnom cvičení vytrela podlahu s jednotkou amerických Navy Seals. Aj keď, ako neochotne dodáva, hlavný podiel na tom mal fakt, že amíkom pomrzlo všetko vybavenie vrátane zbraní a domácim stačilo naháňať ich ich na skútroch, kým nepadli.

Môj zamestnávateľ má s nórskou armádou exkluzívny kontrakt na dopravu vojakov v rámci pohraničných základní - okrem materskej GSV majú ešte dve menšie pohraničné stanice v Jarfjorde a Svanviku. Plus ich vozíme na cvičenia a nazad, tak ako dnes v noci. Tam je to jednoduché; naložíme ich v kasárňach a odvezieme ich do divočiny podľa ich pokynov, takže navigácia nie je problém. Horšie je, keď ich máme vyzdvihnúť. V objednávkovom formulári je nejasná fráza typu „južná strana Hory Besného Rosomáka medzi treťou a piatou nadránom“, takže potme blúdite po zasnežených komunálnych cestičkách, občas zistíte, že sa neviete otočiť a cúvate dva kilometre späť na hlavnú a v žiare prídavných diaľkových svetiel civíte do závejov, či tam neuvidíte náznak bielej kamufláže...

Okrem vojakov je oblasť aj veľmi výrazne prepolicajtovaná. Kirkenes samotný ma zhruba tri a pol tisíc obyvateľov, s okolitými dedinami sa to vyšplhá na osem tisíc. Lensmanskontoret – úrad oblastného náčelníka – v inom podobne veľkom nórskom meste tvoria obvykle tri miestnosti na prízemí miestneho úradu, 5-6 kusov policajtov a administratívna sila na pol úväzku. Oproti tomu policajný okrsok Južný Varanger sídli vo veľkej, päťposchodovej budove a zamestnáva asi stovku ľudí. Okrem štandardnej poriadkovej polície tu je dopravná polícia, pohraničná polícia, imigrantská polícia, tajná služba a dokonca aj sobia polícia. Nie, nerobím si srandu. Domáci nezamykajú domy ani byty a v zime nechávajú autá na ulici alebo pred obchodmi s naštartovaným motorom a deťmi vnútri. Ak sa tu aj niekto rozhodne pre kariéru kriminálnika, má priemernú životnosť štrnásť minút.

Samotné mestečko sotva vyzerá, že si zaslúži takú pozornosť. Je to zaspatá malá diera ležiaca na brehu fjordu, na prvý pohľad nápadná hlavne svojím pravouhlým usporiadaním a uniformne vyzerajúciu zástavbou. Za to môže fakt, že mesto bolo počas druhej svetovej vojny bombardované 320 krát a nakoniec ho ešte Nemci pri ústupe pred Sovietmi vypálili – o tom si povieme v ďalších článkoch.

Domček, ktorý pre nás firma prenajala, je tri minúty chôdze od centra a tri kusy sezónnych brigošov sa v ňom delíme o šesť komplet zariadených izieb a dve kúpeľne. Dokonca máme aj firemné auto, aby sme na osemkilometrovú cestu do garáže nedrali vlastné (akurát že moje Volvo má časovateľné nezávislé kúrenie, takže ráno sadám do teplučka, zatiaľ čo rental Kiu treba oškrabávať a občas sekerou vysekať predné kolesa primrznuté k chodníku). Na bývanie sa sťažovať nemôžem. Pracovná náplň je tiež dostatočne rozmanitá na to, aby som sa nenudil. Gro roboty tvorí vozenie turistov z lodí Hurtigruty na exkurzie do snežného hotela a na ruskú hranicu, ale pomedzi to mám lovenie polárnej žiary, rôzne sightseeingy, letiskové transfery, armádne zakázky a občas náhradnú dopravu za lietadlo. Môj zamestnávateľ má s regionálnymi aerolinkami Wideroe zmluvu, podľa ktorej musíme pristaviť bus na letisku najneskôr hodinu po zavolaní. V praxi to vyzerá tak, že mi počas víchrice – zásadne buď večer alebo nadránom – zazvoní mobil a ja sa následne zo zlepenými očami a prázdnym žalúdkom trepem do garáže, pičujúc ako poslanec Mazurek, keď si na nohu pustí dlaždicu. Vystriedam tri autobusy, kým najdem nejaký, čo je ochotný naštartovať. Po ceste sa stavím na benzínke po sendviče a fľaše s vodou. A potom sa trepem päťsto—osemsto kilometrov fujavicou cez tundru do Hammerfestu, Alty alebo podobnej metropoly spolu s tridsiatkou ľudí, bez výnimky nasratých že miesto päťdesiatich minút v lietadle strávia desať hodín v buse. Na druhej strane každý takýto trip znamená kopec nadčasových hodín a naspäť do Kirkenesu sa vraciam naprázdno, čo je úplne super. Vždy som hovoril, že jedinou nevýhodou tejto práce sú cestujúci.

Nie, v práci sa nenudím. Problém je, že občas mám aj voľno. Turistické chodníky sú všetky bez výnimky zasypané snehom, mesto prejdem aj pomalou chôdzou za tridsať minút. Vízum do Ruska nemám a najbližšie mesto na nórskej strane hranice je Tana, 10 kilometrov ďaleko. Raz som sa nudil tak strašne, že som sa tam vybral. Trvalo mi to hodinu a pol (vo Finnmarku cesty nesolia a s posypom sa tiež nejdú pretrhnúť) a keď som tam došiel, našiel som dedinu s dvomi mostami, dvadsiatimi domami a jednou benzínkou, kde som si vypil kávu a šiel naspäť. Európa, kde sadnem do vlaku a o dve hodiny som v inej metropole, mi pripadá ako stratený raj.

Teraz odstavím autobus pred barákom, vypijem si silnú kávu, dám si horúcu sprchu a keď uschnem, je čas ísť znovu makať.

Kirkenes je významný aj tým, že je konečnou stanicou lodí spoločnosti Hurtigruta, ktoré sa plavia pozdĺž pobrežia z Bergenu a po ceste zastavajú v pobrežných komunitách. Hoci fungujú ako bežná linková doprava, berú náklad a niektoré lode dokonca aj autá, väčšinu ich pasažierov tvoria turisti. Ich rozvoz na exkurzie je náš najväčší biznis. Naštartujem Higera a frčím do prístavu.

Na začiatku sezóny som e-mailom dostal newsletter s príhovorom generálneho riaditeľa koncernu. Upozorňoval v ňom, že nám čoskoro vyprší viacero veľkých kontraktov a konkurencia na trhu by nám ich rada vyfúkla. A keďže nemôžeme ísť s cenou úplne na kosť, musíme súťažiť našou povestnou kvalitou. Dodnes si pamätám, ako mi na tomto mieste zabehla miňonka.

Kvalita našej zájazdovej divízie teraz stojí zoradená vedľa seba v prístave. Je tu môj studený, hrkotajúci Higer a jeden z jeho bratov, ktorému už nefunguje naklápanie a sedadlo vodiča sa zaseklo úplne vpredu, takže momentálne s ním môže jazdiť iba kolega, ktorý má 165 centimetrov. Vedľa nich stojí trojnápravové Volvo s nefunkčným retardérom a deravou nádržou na chladiacu kvapalinu. Vedľa neho parkuje Setra, ktorú treba každé ráno štartovať káblom, pretože jej baterka je na pokraji smrti a náhradná sa objednala len pred mesiacom. Ďalšej Setre nápadne chýba vonkajšia vrstva skla na okne; náš mechanik sa pri výmene lišty nad prednými dverami na rebríku zapotácal a v snahe chytiť balans po autobuse chňapol rukou. Bohužiaľ práve tou, v ktorej držal kladivo. Okrem okna rozbil metaforicky aj posledné zvyšky mojej viery v jeho schopnosti. Potom tu máme Scaniu s pokazeným perovaním, ktorá sa na nerovnostiach trasie tak, že na rozkopanom úseku cesty pri snežnom hoteli postaršia cestujúca nedobrovoľne vyvrcholila. Zbierku uzatvára staručké, ošarpané Volvo 9700 s vydratými sedadlami, vyrobené zhruba v dobe, keď som skladal maturitnú skúšku a špecifické tým, že ho firma predala nejakému garážnikovi v Murmansku a on im ho po mesiaci vrátil, že etoť očeň bolšoj razvalina cyka bľjaď. Okrem toho sa na ňom za jazdy zvykne otvoriť náhodne elektrický dekel batožinového priestoru. Našťastie sa  predtým spustí výstražný signál, takže keď začujete prenikavé pípanie, máte päť sekúnd na spomalenie z osemdesiatkilometrovej rýchlosti na nulu, ak teda nechcete zbierať kufre roztrúsené na sto metroch cesty E6. V starostlivosti o zamestnancov je firma jednička. Ale na vozy zvysoka kašle, hlavne preto, že v lete majú začať prichádzať nové a tieto vraky sú tu na dožitie.

Nastavím si na digitálnej tabuli nápis RUSKÁ HRANICA, vytiahnem si knihu a čakám na sprievodcov a na loď.

 

P. S. Pôvodne sa mi do článkov o Kirkenese ani trochu nechcelo, nakoľko skutočne neplánujem byť Boris Filan autobusovej dopravy. Ale bohužiaľ vydanie druhej knihy, ktorá mala byť touto dobou vonku, sa o pár mesiacov oneskorilo. Takže túto sériu berte ako ospravedlnenie. Pac a pusa.