V kútiku areálu garáže v tieni skalného masívu vysokého ako panelák čakajú dva autobusy, trojnápravák a hybrid, na kurz používania snehových reťazí. Deväť černochov, jeden slsp, dvaja inštruktori, tri hodiny do obeda. The challenge is on.

Deň predtým nám jeden z manažérov, do ktorého pôsobnosti spadajú aj škody a nehody, urobil prednášku o výzvach riadenia autobusov v arktických podmienkach. Dotyčný manažér je vysoký, zavalitý chlap a zazerá ako Clint Eastwood v Starbuckse. Som už trochu pristarý na to, aby ma z miery vyviedlo gánenie nejakého excelového nindžu, ale niektorí kolegovia stiahnu hlavu do krku ako vydesené korytnačky. Rozpráva úsečnými, krátkymi vetami, medzi ktorými robí dlhé pauzy. Dúfam, že on sa do politiky nechystá.

Ako prvé sa dozvieme, že až sedemdesiat percent všetkých prúserov, ktoré autobusy Nobiny vyrobili, bolo spôsobených tým, že vodič nepoužil pomocné prostriedky, ktoré mal k dispozícii. Reťaze sú posledný Endlösung; máme protipreklzovací systém, máme uzávierku diferenciálu, dlhé trojnápravové busy vedia zdvihnúť tretiu, pomocnú nápravu, čím sa zaťaží hnacia a máme aj vyhrievané zásobníky a sypače piesku. Všetko je to extra vybavenie za obrovské peniaze a je úplne nanič, ak naň medzikus medzi volantom a pedálmi kašle.

Na ilustráciu nám ukázal tento obrázok z novembra 2012. Prikladám jeho monológ, ako najlepšie si ho pamätám.

„Toto je Kroken, kúsok od katedrály. Viete kde? Dobre. Vždy, keď sa ochladí, je tam nejaký problém. Vidíte ten barák tuto pod kopcom? Býva tam taký starší pár. Každú zimu majú v záhrade autobus. Niekedy aj viackrát. Už sa im o autobusoch aj sníva. Možno tam už nebývajú. Prestalo ich to baviť a predali to pod cenu nejakému zúfalcovi, čo si myslí, že urobil super kšeft. Ešte tak dva mesiace si to bude myslieť. Potom nasneží."

"Takže, zdola ide Superman 1 na hybride. Padá sneh. Šmýka sa. Nasadí reťaze? Nie. Prisype si pri stúpaní piesok? Nie. Veď je superman. Piesok je pre deti na stavanie hradov. Ide hore. V polovici zrazu zistí, že niečo nie je v poriadku. Autobus mu pod zadkom nejde dopredu, ale dozadu. Teraz by aj sypal, ale už je neskoro. Prebúra tým chudákom plot a zaparkuje zadkom v záhrade. Dva metre od okna obývačky. Práve jedia večeru. Aj im chutiť prestalo.“

„O päť minút neskôr ide Superman 2. Vidí v záhrade autobus. Vie, že zastávka tam nie je. Čo tam robí? Z neba tam asi nespadol. Musel skĺznuť dolu kopcom. Napadne Supermanovi 2 zastať a nasadiť reťaze? Alebo pieskovať? Zdvihnúť pomocnú nápravu? Nie. Veď je superman. Reťaze sú pre hiphoperov. Pustí sa na plný plyn hore kopcom. Je lepší než ten pred ním. Dôjde skoro do dvoch tretín, kým mu to skĺzne nazad. Rovno do záhradky. Lenže záhradka je už obsadená Supermanom 1. Tak aspoň práskne doňho. Cestujúci to nesú dosť zle. Síce sa nikto nezranil, ale nejaká dáma si zlomila nohu, keď vystupovala. Tí, čo tam bývajú, už majú dopredu vyplnené papiere pre poisťovňu. Len dopísať ešpézetky, dátum a podpis. Novinári majú sviatok. Nemusia dať na titulku päťnohé šteniatko alebo mestského poslanca v podväzkoch. Majú dva rozbité autobusy. A toto sa vôbec nemuselo stať, keby tí dvaja namiesto supermanovania použili mozog.“

Urobí dojem. Hlavne na Afričanov, ktorí si z jeho výkladu odniesli dojem, že nasadené snehové reťaze vyriešia každý problém včítane vírusu zika a deficitu zahraničného obchodu. Ja mám s aplikáciou reťazí iné skúsenosti. Jedno marcové popoludnie na školskom spoji vymetajúcom kopanice v okolí Honefossu som natrafil na zľadovatený, strmý úsek dolu svahom. Napriek meškaniu som urobil to najrozumnejšie – zastavil som, vytiahol som z batožiňáku reťaze a nasadil ich, pičujúc ako dôchodca, keď ho v rýchliku konfrontujete s miestenkou.

Trvalo mi to pol hodiny. Na rozdiel od Nobiny, dolu na teplom severe okolo Osla prebieha školenie na reťaze vo vnútri vykurovanej garáže, kde si inštruktor autobus vyviezol na klát, v rukavičkách reťaz nahodil, opýtal sa, či všetci videli a či je to každému jasné a keď som nesmelo pípol, že nie, povzbudil ma slovami, že však je to ľahké a určite si poradím. Niet divu, že mi to potom samému na zasneženej krajnici išlo asi ako Steviemu Wonderovi pexeso. Takmer mi odmrzli prsty a uniformu som mal zasvinenú, ako keby cezo mňa premašírovali ruskí dovolenkári aj s ťažkou technikou po ceste na Krym. Ešte aj medzi zubami som mal špinavý sneh. V duchu som sa potľapkal po pleci, aký som zodpovedný, sadol som za volant a na jednotke som sa pomaličky, bez plynu a na výstražných blinkroch pustil dolu kopcom.

Prešiel som presne stodvanásť metrov; v mojich výpočtoch nefiguroval protiidúci chmuľo. Jeho opel sa skrížil asi desať metrov predo mnou a mohol som si vybrať, či z neho dvanásťtonovým Kebabom urobím jahodovú marmeládu alebo to položím do priekopy. Našťastie som mal bus prázdny a vďaka nízkej rýchlosti som do snehu v garáde pristál ako do perinky. Dokonca som ani neoškrel lak. Moja viera, že s reťazami môžem vyviezť bus na Kriváň a späť, však bola týmto incidentom ťažko otrasená. Počas prednášky sa síce tvárim znudene, ale v hĺbke duše mám z prichádzajúcej zimy rovnakú hrôzu ako susedovie Koki Lakatoš z pracovnej zmluvy na dobu neurčitú.

Ďalšia vec je, že v Honefosse sa reťaze takmer nepoužívali, takže keď na to došlo, musel som ťahať z bedne čosi také špinavé, hrdzavé a zastarané, že to snáď obúval ešte Hannibal slonom pri prechode cez Alpy. Nobiňácke reťaze sú ak nie čisté, tak aspoň čisté-ish a relatívne nové. Hybridy majú dokonca moderné odľahčené samonapínacie, niečo ako reťazový ekvivalent iPhonu 7.

Inštruktori si nás rozdelia do dvoch skupín, jedna ide obúvať trojosák a jedna hybrid. Kapitán Adidas sa rozhodne segregovať a založiť si na kolesá na druhej strane trojosáku vlastnú reťaz, možno aj s blackjackom a štetkami. Ťažko mu to mať za zlé – keď sa okolo Yngveho na seba natlačí päť kusov a ste úplne vzadu, veľa toho nevidíte.

Súčasťou výbavy je aj drevený klát, na ktorý je možné zadnou dvojmontážou vyjsť, aby bolo vonkajšie koleso vo vzduchu. Najprv si to ale vyskúšame bez neho. Znamená to rozložiť reťaz na zemi, starostlivo ju vyrovnať a rozmotať zapletené očká, uistiť sa, že je otočená správne (kovovými špicami nadol) a potom ju schmatnúť, zdvihnúť do výšky ramien a prehodiť cez koleso. Následne autobus posuniete tak o pol metra dopredu, aby bola pneumatika rovnomerne celá obopnutá. Reťaz poriadne utiahnete, zapnete skobu na vnútornej strane, potom na vonkajšej a je to. Ak ste to urobili poriadne, sedí reťaz napevno. Ak nie a je voľná, bude vám búchať, trieskať o blatníky a o karosériu. Každý jeden autobus má nad zadným kolesom omlátený lak od uvoľneného konca flákačsky nahodenej reťaze, a Nóri sa nijako zvlášť netaja tým, ktoré etnikum to obvykle má na svedomí.

Keď ma omrzí dívať sa, prebehnem na druhú stranu busu pozrieť, ako sa darí Kapitánovi. V duchu si predstavujem, že podľahol kultúrnym predispozíciám, reťaz si prehodil okolo krku a začal rapovať do náustku od alkotesteru. Tá predstava je taká živá, že takmer počujem slová:

 

Vidia ma jak idem, a hejtujú ma šetci

bo sa im nepáči, že ho mám najdlhší

Pätnásť metrov, tristo koní a až tri nápravy

kam sa hrabú tí stokári aj s ich bavorami.

 

Krujzujem po meste a bičíz za mnou bežia,

jebnem na brzdu a ľudia vzadu ležia,

oldskúl dôchodkyňa zo zeme na mňa kričí,

aj bakuľou máva, no hejterky mám v pičí

Jøu!

 

Ale ukáže sa, že som ho podcenil, chalan má reťaz nahodenú, utiahnutú a na tvári mu žiari široký úsmev. Má takú úprimnú radosť; nemám to srdce povedať mu, že ju nasadil na nesprávnu nápravu. Na pomocnej natáčacej mu bude platná ako hadovi podkolienky. 

Prejdem na druhú stranu k hybridu, kde to teraz skúšajú s klátom. Kolega Hassan, tiež Somálčan, milý chalan, aj keď si občas len tak pre seba húka ako policajná siréna, si ho podstrčil pod dvojmontáž (klát, vy prasatá!). Chce naň autobus vyviezť, ale nedarí sa mu s Volvom pohnúť. Zaťahuje a povoľuje ručnú brzdu, otvára a zatvára dvere, vypne a znovu zapne baterky, dokonca vypustí vzduch z dverí, hrá sa s prevodovkou, vyskúša snáď úplne všetko. Len naštartovať mu nenapadne.

(Kým sa začnete rehotať, upozorňujem, že na stojacom hybride je dieselový motor vždy vypnutý a sú napájané z batérie. Keď si na to človek zvykne, podarí sa takýto kiks aj machrovi s dvadsaťročnou praxou).

Nakoniec sa prikmotrím k Rekkovi, z celej skupiny asi jedinému, čo kurz berie naozaj vážne. Keď sa zácvik prechýlil do druhého týždňa, spolužiakov prešiel rešpekt z toho, že majú v rukách pätnásťtonovú masu kovu, a teraz k tomu celému pristupujú ako kedysi Icéčko Kuffa k poslancovaniu - namiesto sledovania trasy čumia do mobilov, štebocú si medzi sebou v rodnom jazyku a raz sa jeden natiahol vzadu na päťku a zaspal tam. Dokonca aj flegmatik Yngve sa pri nich občas tvári ako Oľga Hepnarová štvrť hodiny predtým, než sadla do vétriesky. Rekka je výnimka; vždy stojí vpredu, hľadí na cestu s intenzitou kocúra sledujúceho klietku s andulkami a píše si kvantum poznámok. Dúfam len, že lepších, než mal blahej pamäti Ivan Viďjstedebilové, ktorý si zapísal "u krav doleva" a keď na jeseň kravy zmizli, povozil decká po polke okresu.

Kým ostatným stačilo nahodiť si reťaz raz a utekali na obed, my dvaja sme sa s tým srali poctivo, s klátom aj bez klátu, na trojosáku aj na hybride, až kým nás do jedálne nevyhnali. Veľmi spokojný so sebou nie som. Nie je umenie ten kovový bazmeg nasadiť, ale nasadiť ho rýchlo. Ak ma blbé počasie zastihne na trase s busom plným substrátu, rád by som ich doviezol domov skôr, než mi tam umrú na starobu alebo sa uchýlia ku kanibalizmu. Keď nám ponúknu možnosť prísť si to nacvičiť cez víkend, s radosťou prijmem.

V sobotu popoludní je v garážach pokoj. Som tu sám, dokonca ani Rekka sa neukázal – trénuje detský futbalový tím a akurát dnes majú zápas. Vezmem si autobus do kúta garáže, kde na mňa nie je vidno z ulice a cvičím. Je dvadsať stupňov, svieti slniečko a obloha je až na občasný chemtrail jasná; okoloidúci vodiči na mňa zazerajú s prižmúrenými očami a zjavne si myslia, že som tento mesiac nezaplatil faktúru za mozog. Dvakrát si v článku reťaze skoro zlomím prst a raz som na klát vyšiel nakrivo a autobus mi takmer spadol na ruku. Ale na tretí pokus sa mi konečne podarí dosiahnuť vytúženú métu päť minút na koleso. Najvyšší čas. Pred dvomi rokmi prišiel sneh už dvadsiateho druhého septembra. Kedykoľvek sa môžem zobudiť do pekného bieleho rána (doplňte si vlastný vtip na Kotlebu, mne sa už nič vymýšľať nechce).

Winter is coming.