Je pol ôsmej ráno, keď s mestským busom na linke 26 pristavujem k obrubníku na ulici Fredrika Langesa, hlavnému uzlu verejnej dopravy v Tromse. Za chrbtom mám nalisovaných zhruba osem ton biomasy, privezenej z predmestí na pevnine, nedočkavo čakajúcej na výstup a vonku sa k hybridnému Volvu nedočkavo zbieha zhruba rovnaké množstvo chtivé cestovania ďalej na druhú stranu ostrova. Po zastavení zaradím neutrál, zatiahnem ručnú brzdu, ešte sekundu ich škodoradostne držím v napätí a potom stlačím spínače dverí.
Dve množiny substrátu sa zrazia ako vojská na stredovekom bojisku, zúrivo bojujúc o každý centimeter progresu a navzájom si šľapajúc po nohách, školských batohoch a psoch – koncept „najprv pusti vystupujúcich von“ je pre Nórov rovnako nepochopiteľný ako pre mňa formulár daňového priznania. Za mojich mladých čias sa hovorilo „hrnie sa ako žid do neba“, ale dnes si to už napísať netrúfnem; sociálno justiční wariorovia by ma zrejme poslali do solárnej plynovej komory.
Už som dávno prekonal fázu keď mi správanie vlčákov nejako trhalo žily, teraz sa len opriem do sedadla a vychutnávam si ten spektákel.
Okolo mňa nastupujú ľudia, väčšina si odpípne kartu, niektorí z nich mi strčia pod nos mobilný telefón. MHD v Tromse je zvláštny mix moderného prístupu a hovadín, za ktoré by sa hanbila snáď aj bežná slovenská SADka, mentálne zaseknutá v roku 1985. Ako keby si ľudia z krajského odboru dopravy prečítali všetky správne učebnice, ale iba do polovice. Jedno z negatív je napríklad ich posadnutosť presnou evidenciou cestujúcich – každý jeden kus substrátu musí byť zaregistrovaný. A tak dochádza ku komickej (aspoň pre mňa) situácii, že tu majú vymakanú mobilnú appku, cez ktorú si viete kúpiť lístok aj mesačník... a potom ho musíte pri nástupe ukázať vodičovi na displeji, aby si vás na pokladni odklepol.
Niekoľko ľudí mi kývne na pozdrav, ale drvivá väčšina sa priam zúfalo snaží vyhnúť akémukoľvek očnému kontaktu a neunúva sa ani odpovedať, ak ich prvý pozdravím ja. Už to dávno neberiem osobne, ale občas, keď chcem byť hazlík, široko sa na antisociála usmejem, zvolám „dobrý deň, ako sa dnes máte?“ a bavím sa na jeho vydesených očiach a kvapkách potu na čele.
„Idete aj cez Asgard?“ opýta sa ma jedna postaršia pani.
„Cez blázinec?“ vyletí zo mňa, keď ústa predbehnú mozog. Cestujúcou viditeľne šklbne a keby pohľady vedeli zabíjať, zostane zo mňa len tieň vypálený na dymiacich troskách budovy za mnou. „Áno, idem,“ dodám tichšie. Psychiatrická klinika je na trase dvadsaťšestky významný orientačný bod – okrem klasického cvokhauzu s otvoreným aj uzavretým oddelením majú aj odvykacie programy pre alkáčov a narkáčov, takže sa nám na tejto linke dostáva pravidelného prísunu rôznych špécií. Najvýraznejšia z nich mi práve nastupuje zadnými dverami – prešedivená päťdesiatnička oblečená v ružovom overale s bielym predkom a v o štyri číslach väčších strieborných teniskách, na firme známa pod nickom Ružový Panter. V duchu ďakujem všetkým svätým – minule mi celú cestu sedela za chrbtom a hulákala na kohosi do telefónu – vysoko škrekľavým hlasom, ktorý na mňa pôsobil ako akustický ekvivalent toho pocitu keď vám pri veľkej potrebe vyšplechne voda rovno hore brexitom.
Keď mám konečne ľudí nasáčkovaných, zavriem dvere, skontrolujem stav nabitia batérie a vyrazím zo zastávky hore Kráľovským kopcom. Je to dosť brutálny stupák, oproti ktorému pôsobia aj Dlhé Diely ako rovinka a veľká časť prúserov ktoré Nobinu v predchádzajúcich zimách postihli sa stala práve tu.
Hybrid sa hrabe hore stúpaním, jeho päťlitrový dízlový agregát (čo je v tunajšom teréne ekvivalent pornoherca s osemcentimetrovým penisom) reve a prevodovka cvaká, obvykle presne vtedy keď to nechcem. Ekovergle vraj boli preprogramované, aby sa v kopcoch správali živšie a ak je to pravda, ani nechcem vedieť čo robili predtým. Môj výjazd hore kopcom s plným busom obvykle vyzerá tak, že sa zúfalo snažím držať voz hore stúpaním v konštantných otáčkach na kraji zeleného poľa, modlím sa aby kurva nepreradila, kurva preradí, otáčky padnú a rýchlosť vozu klesne niekam k hodnotám dosahovaným invalidným jazvecom. Desím sa dňa, keď mi ten krám toto urobí na snehu alebo ľade. Za tých šesť týždňov čo jazdím v ostrej premávke sa moja ľahká nechuť k hybridom stihla pretransformovať v trpkú nenávisť a človek z krajského odboru dopravy, ktorý sem tie krámy dokázal nariadiť, odo mňa dostal asi dva tucty kreatívnych prezývok. Najslušnejšia je sliepkomrd.
Našťastie zima za polárnym kruhom tento rok na seba necháva čakať. V ostatných častiach Nórska už to biele svinstvo napadalo a aj Slovensko už absolvovalo každoročný evergreen, keď chuji vytrepavší sa na zasnežené Donovaly na zjazdených letných pneumatikách, rozprávali redaktorom Narkózy, ako cestári zase zaspali. Ale Tromso sa stále potáca na hranici jesene. Obvykle sa tu prvý sneh ukáže už v októbri, teraz je druhá polovica novembra a zatiaľ snežilo presne raz. Celých desať minút. Ďalších desať minút trvalo, kým jemný biely poprašok rozfúkal vietor.
To však neznamená, že by práca vodiča autobusu v Paríži severu (priznám sa že netuším prečo Tromso tak volajú; nie je tu Eiffelovka, nehoria tu autá a miestni sa s vami ochotne porozprávajú po anglicky) bola zrovna selanka. Sneh si síce dáva načas ako dostavba dé jedničky, ale zato zrážky prichádzajú v podobe hustého dážďa, ktorý následne v noci namŕza a ráno by ste na ulici mohli usporiadať majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní. Spoliehať sa na komunálnu správu ciest je asi rovnako rozumné, ako vložiť svoj osud do rúk slovenského zdravotníctva. Miestna predstava zimnej údržby je posoliť tri hlavné ulice, dva kopce a zopár kruhových objazdov a... to je všetko. Posyp alebo solenie mimo hlavných ťahov tu nepoznajú.
Vydriapem sa s hybridom na vrchol ostrova a obchádzam predmestia, postupne sa zbavujúc balastu. Najviac mi ich vystúpi pri blázinci, aj keď, aby som bol férový, je tam aj zubná klinika a ubytovňa pre azylantov. Na konečnú, terminál v nákupnej zóne pri miestnom letisku, dôjdem prázdny a rovno odvážam autobus do garáží Nobiny.
Mám takzvanú delenú zmenu, čo znamená že jazdím v rannej a popoludňajšej špičke a medzi tým, od pol deviatej do jednej, mám voľno. Odstavím ekovergel, akurát keď po dvoch hodinách prevádzky konečne začal kúriť a odchádzam na ubytovňu.
Popoludní, keď sa do práce vrátim zdriemnutý, najedený a nakávovaný, mám najprv jeden regionálny školský spoj na pevninu, do dedinky Steinnes asi dvadsať kilákov severne od Tromsa.
Regionálne linky robím veľmi rád. Vozenie sa po okreskách vedúcich cez hory a pozdĺž hlbokých fjordov je v porovnaní s mestským blázincom balzamom na dušu – človek môže za volantom v podstate relaxovať, kochať sa prírodou a híkať nad horskými štítmi týčiacimi sa mu nad hlavou stovky metrov do bledomodrej arktickej oblohy. Jeden raz, akurát keď som si to frčal úzkym tmavým údolím, sa mi rovno nad hlavou v explózií farieb roztancovala polárna žiara a už len kvôli tomu momentu sa mi oplatilo trepať sa sem na koniec sveta (tri litre mesačne na výplate sú druhý dobrý dôvod). Navyše vysokopodlažné autobusy nasadzované na lokálkach nie sú na rozdiel od mestských hybridov tragické nepohodlné katastrofy na kolečkách – je radosť s nimi jazdiť. Keď vojdete do vodičskej miestnosti na centrále firmy, garantujem vám že chlapa ktorý jazdí prímesto spoznáte na prvý pohľad – očičká mu svietia spokojnosťou, pleť ma zdravú farbu a nezazerá na okolitý svet ako Clarkson na montérkovo modrú Fabiu HTP.
Bohužiaľ, dnešný školský spoj má k idylke ďaleko.
Sotva som zo školského parkoviska vyšiel na hlavnú cestu a zamieril von z mesta, ozval sa zozadu rev naznačujúci, že haranti prepašovali do busu v aktovke pumu a tá si z nich urobila sváču. Krátko nato za mnou dobehlo malé dievčatko s tým, že sa tam dvaja chlapci bijú. Časy keď som sa mohol vyhovoriť že nerozumiem po nórsky a nechať ich nech sa pomeria alebo povraždia už bohužiaľ pominuli; musel som ich ísť riešiť.
Nemám rád deti. Ani som keď som sám bol dieťa, nemal som sa rád. V Oliverovi Twistovi bol správca sirotinca, ktorý svojich chovancov týral hladom a predával na nútené práce a ja som až na vysokej s prekvapením zistil, že je považovaný za zápornú postavu. Nijako sa týmto netajím a už mi bolo niekoľkokrát naznačené, že je to hlavný dôvod, prečo som furt bez partnerky. Možné to je, ale mne osobne pripadá úprimnejšie potenciálnu kandidátku s mojím postojom oboznámiť hneď než keby som mal držať hubu, mať s ňou syna, s láskou ho viesť a vychovávať, utešovať ju keď nám odíde z domu, utierať jej slzy šťastia keď sa bude ženiť, strážiť s ňou vnúčatá a potom, keď bude ležať na smrteľnej posteli, sa k nej nakloniť a zašepkať jej do ucha: „Zlato, musím ti niečo povedať. Ja toho nášho zubatého skrčka nemôžem vystáť.“
Paradoxne, mňa tie krpaté príšery radi majú, pretože im tolerujem viac než ostatní šoféri. Na mnou vedených školských spojoch je len jedno pravidlo – sedí sa na zadku a so zapnutým pásom. Inak ale môžu hulákať a hádzať po sebe prezuvky koľko len chcú. Kým za mnou nepríde harant s takou dierou v hlave že mu cez ňu bude vidieť mozog, necítim potrebu s poterom akokoľvek interagovať.
Napochodujem dozadu, kde znepriatelené strany, obidve asi desaťročné, práve započali druhé kolo vzájomnej agresie. S hanbou sa priznávam, že pohľad na dve decká smrteľne vážne sa snažiace pästičkami rozmlátiť protistrane chrápu ma pobaví väčšmi než ľubovoľný film Adama Sandlera, ale holt najprv práca, potom zábava. Drapol som najbližšieho z bitkárov (ktorý už mal krvavú spodnú peru) za bundu, odtiahol ho dozadu a prepchal sa do uličky medzi nich.
Byť na mojom mieste nejaký nórsky vodič, alebo hoci aj gastarbeiter, ktorý má deti rád, zrejme by sa pokúsil upokojiť konflikt tým, že by im dohovoril mäkkým, príjemným, pokojným hlasom a možno by im aj ponúkol kakavko a koláčiky. Ja na také hovadiny nie som a preferujem metódu tyranosaura – zhúknuť tak nahlas, že sa z vás poserú. Teda aspoň obrazne, čistiť sedadlá sa mi fakt nechce.
Vďakabohu, na rozdiel od lúzrov s osobnými autami, ktorých priestor na vytvorenie demilitarizovanej zóny je obmedzený v podstate na operadlá predných sedadiel, ja disponujem zhruba dvanástimi metrami dĺžky, ehm, autobusu. Napadnutej strane prikážem aby zostala sedieť vzadu na päťke, a agresora – toho s krvavou držkou – tlačím pred sebou dopredu. Chlapčiatko sa do mňa pokúsi sotiť, skôr v snahe zachrániť si pred spolužiakmi tvár, než zo zlého úmyslu. Odmenou mu je pohľad, ktorý si obvykle nechávam pre tých ujov čo vám na železničných staniciach rozprávajú clivé storky o tom, ako im chýbajú dve eurá na vlak do Partizánskeho. To ho zlomí a pokorne odcupká na prednú dvojsedačku. Vpredu mu dám na rýchlo puchnúcu peru papierovú vreckovku; chvíľu som rozmýšlal že vybalím lekárničku a prsknem mu na to dezinfekciu, ale krvácať nekrvácal a o desať minút bude doma. Manka ho môže ofačovať, zatiaľčo jej bude rozprávať ako vymlátil pol autobusu vrátane šoféra. Len pre istotu potom do mikrofónu pohrozím ostatným wanabee výtržníkom, že ak jediný z nich zdvihne ri... zadok zo sedadla, okamžite autobus otáčam a všetci ideme naspäť do školy. To zaberie vždy. Zvyšok cesty prebehne v hrobovom tichu. Apollo Creed aj Rocky Balboa vystúpia na rôznych zastávkach, takže si svoj deathmatch budú môcť zopakovať najskôr v školskom buse zajtra ráno. A to už bude problém kapitána Adidasa, nie môj.
Na konečnej v Steinnese sa otočím a idem naspäť do Tromsa naprázdno, nostalgicky spomínajúc na deti z dediniek a samôt v okolí Honefossu, ktorých bola obvykle radosť voziť – boli slušní, vychovaní, vedeli pozdraviť a poďakovať, človek by takmer – našťastie len takmer – podľahol ilúzii že mať niečo také doma by nemusela byť až taká hrôza. Tu si niekedy pripadám akoby mi naložili svorku besných fretiek. Našťastie pre obe strany robím väčšinou klasické mestské linky a na školáky ma posielajú raz za uhorský rok.
Zaparkujem autobus na ploche, poberiem si veci a bežím do kancelárií. Do výjazdu na ďalší spoj mi ostáva desať minút a ešte si musím nájsť pridelený mestský voz, ale chcem dať dispečerovi vedieť čo sa stalo, aby nebol prekvapený, keby sa náhodou sploditelia mladého zurvalca chceli sťažovať že som bol na ich miláška hnusný. Rýchlo mu zrekapitulujem čo a ako, on si to zapíše do logu, a utekám pracovať ďalej.
