Prvou serióznou cestovateľskou destináciou pre mňa bola, ak nerátame Černobyľ, práve Kuba, kde som strávila tri týždne na svadobnej ceste. Zvládnuť rôzne prekvapenia tejto špecifickej kultúry mi pomohli práve štedré porcie úžasne lacného miestneho rumu, ktorý aspoň sčasti vyvažoval fádnosť a jednotvárnosť dostupnej miestnej kuchyne.
Bohvie ako dlho Kube ešte vydrží povesť banánovej republiky, ale v čase mojej cesty na prelome rokov 2012 a 2013 to ešte bola poctivá banánová republika, ktorá pestuje najmä cukrovú trstinu a lekárov. Tých exportuje do Venezuely výmenou za ropu a cukrová trstina jej ostáva, lebo všetky okolité krajiny jej majú rovnako požehnane. A teda našej milej Kube, podobne ako jej susedom neostáva nič iné, len tento materiál spracovať do niečoho trvanlivejšieho. A tak vzniká rum.
História a výroba
Jeho pôvody však prekvapujúco siahajú až do starovekej Ázie, prvé nápoje z fermentovanej šťavy cukrovej trstiny sa objavujú v Indii a Číne. Rum, ako ho poznáme dnes, vznikol v 17. storočí, podľa všetkého na Barbadose, kde otroci prišli na to, že cukrová melasa fermentuje a tým sa v nej tvorí alkohol, pre lepší pôžitok ho však treba vydestilovať. Rum sa rozšíril až do Ameriky, prvý sa vyrábal na Staten Islande, o tri roky neskôr vznikla pálenica v Bostone, ktorá vyrábala v tom čase ten najlepší rum na svete. Milí otroci – vynálezcovia rumu – však netušili, čo tým spôsobia, lebo dopyt po melase spôsobil dopyt po otrokoch z Afriky, ktorí by pracovali na trstených plantážach na karibských kolóniách. Hovorte mi niečo o perpetuum mobile... Sám George Washington si na svoju inauguráciu v roku 1789 objednal galón rumu. Pozerajúc na tabuľku konverzií vidím, že sú to necelé štyri litre – vlastne nič moc.
Máme už za sebou niekoľko postupov výroby rôznych druhov alkoholu, rum je pomerne jednoduchý: vezmeme melasu, odpadový produkt, ktorý vzniká rafinovaním cukru, pridáme vodu a kvasnice a necháme fermentovať. Ak ste fajnovka z niektorého z francúzsky hovoriacich ostrovov karibiku, použijete priamo šťavu z cukrovej trstiny. Vydestilujeme. Uložíme zrieť do dubových sudov alebo do nerezových tankov, vtedy rum ostáva bezfarebný. Na rozdiel od Európy zrie karibský rum značne rýchlo vzhľadom na špecifické podnebie tejto časti sveta a je to vidieť aj na anjelskej dani: zatiaľ čo Francúzsko či Škótsko kŕmi anjelov asi dvoma percentami svojich alkoholov ročne, Karibčania im doprajú až desať percent. Výsledný produkt sa mieša s cieľom dosiahnuť konzistentnú chuť, svetlý sa môže filtrovať, aby sa odstránila prípadná prímes farby, tmavý sa dofarbuje karamelom. Kategórie, označenia a podmienky na to, čo sa môže nazývať rumom, sa menia od krajiny ku krajine.
Kubánske špecifiká
Na Kube som sa stretla prevažne s bielymi rumami, ktoré sa používajú do koktejlov a tmavými rumami, ktoré si čo-to odozreli v drevených sudoch. Navštívila som múzeum rumu, ktoré v Havane vlastní spoločnosť Havana Club, ktorá svoj rum dodnes vyrába na Kube. Ďalšia známa značka, ktorá bola založená v roku 1862 v Santiago de Cuba je Bacardí, no dnes sa tento rum vyrába v Portoriku. Zaujímavý je spor o značku Havana Club, pod ktorou Bacardí tiež vyrába rum (údajne podľa receptúry, ktorú získal od rodiny, ktorej podnik Havana Club Castrov režim znárodnil a oni emigrovali) Havana Club, ktorý predáva v USA, zatiaľ čo kubánsky Havana Club predáva koncern Pernot Ricard prevažne v krajinách EÚ a Rusku. Dodnes sa o používanie značky hašteria na pôde Svetovej obchodnej organizácie, medzi rozhašterené strany patria zástupcovia Spojených štátov amerických aj Európskej Únie.
Okrem týchto známych značiek je na Kube mnoho ďalších, miestnych. S mužom sme vydegustovali asi všetky, ktoré sa nám pri návšteve slabo zásobených miestnych potravín postavili do cesty. Po mnohých rozpačitých pokusoch sme ako favorita vyhlásili Santiago de Cuba Anejo, zrejúci minimálne sedem rokov. Dostať ho kúpiť aj v mnohých duty-free a špecializovaných obchodoch a na kvalitu, ktorú ponúka, vôbec nie je drahý, stojí okolo 15 eur za fľašu. Inak, vraj to bol Fidelov najobľúbenejší rum. Z kategórie anejo nie je zlý ani už spomínaný Havana Club. Prudko neodporúčam rumy značky Varadero a Cubay. Ten druhý nám odporučila predavačka v špecializovanom cigarovom obchode ako druh rumu, ktorý zachutí najmä milovníkom koňaku. Po tom, čo som si odpila a mala pocit, že pijem skôr sirup proti kašľu, vrátane konzistencie, som dospela k názoru, že nebohá pani zlatá asi koňak v živote neochutnala. Naopak, veľmi milo ma prekvapil miestny druh Don Pedro, ktorý sa predáva v plastovej fľaši pripomínajúcej octovú za asi 50 pesos nacionales, čo sú asi dva doláre, v obchodoch pre miestnych.
Čo také koktejly? V prvom rade, zásadný poznatok: nealko je drahé. Lacnejšie vás vyjde pivo, ideálne miestne, než nejaká coca-cola do Cuba Libre. Na druhej strane majú miestne alternatívy asi všetkých sladkých bublinkových chobotín, ako napríklad Tucola. No a teda vzhľadom na ceny nealka sa do mojita dáva jednoducho voda a do Cuba Libre ide viac rumu než coly. Zabudnite prosím na luxusné mojitá z nábrežia Eurovei, bežné kubánske mojito vyzerá tak, že máte v pohári pár kociek ľadu, ktoré sa pokojne mohli získať kontinuálnym rozbíjaním veľkej ľadovej kryhy o zem, takže som si to neskôr pýtala vždy bez ľadu, porcie miestneho trstinového cukru, vody, kúsku suchej limetky a jednej zdochnutej vetvičky mäty. Žiadne prevratné barmanské umenie nečakajte. A vôbec, pite radšej ten rum sám o sebe, je dobrý a nič mu nechýba. Ak už chcete slušné mojito, bežte do La Floridity, v ktorej dokázal sám veľký Ernest Hemingway vypiť aj tucet dvojitých daiquiri za večer. Nenadarmo sa tento podnik volá kolískou daiquiri. Prípadne do La Bodeguita del Medio, kde vraj mojito vzniklo a kde ho Ernest rád pil. „Navštív všetky miesta, kde sa ožral Hemingway je veľmi obľúbená hra turistov v Havane, vrele odporúčam.“ Jedným z tradičných spôsobov pitia rumu na Kube je v kombinácii so šťavou vylisovanou z cukrovej trstiny, teda materiál sa zmiešava s výsledným produktom. Akurát je to na môj vkus dosť sladké, ja som do toho potrebovala vyšťaviť kus limety.
Mauricijské špecifiká
Počas vlaňajšej návštevy Maurícia so svokrovcami sme navštívili dva rumárske podniky: Chamarel v rovnomennom mestečku a rumáreň v Chateau Labourdonnais. Výsledky pozorovania a destilovania: na tomto ostrove, ktorý má cukrovej trstiny tiež požehnane, mimoriadne radi do svojich rumov všetko možné primiešavajú. Nestačia im tradičné postupy, do rumov pridávajú vanilku, kávu, kakao, kokos a všetko možné ovocie, ktoré sa im prigúľa do cesty, napríklad mandarinky. Osobne sa mi najviac páčil chamarelský experiment v podobe dvojitej destilácie, ktorý vytvoril bezfarebný alkohol s príjemnou a vyváženou chuťou plnou aróm. Odporúča sa piť s ľadom, ale podľa mňa je to veľká škoda. Značiek je tam omnoho viac, dve najväčšie sú Gray’s a Medine sugar estates, no nemala som možnosť vyskúšať nič z ich produkcie. Snáď niekedy nabudúce.
Čo sa týka rumov ďalších krajín, keďže som nemala možnosť ochutnať ich v krajine ich pôvodu, nespĺňajú požiadavku zaradenia do sprievodcu. Rumová kapitola sa teda načaká mojej ďalšej návštevy Karibiku, ktorá je v nedohľadne.
¡Salud!
