Komisia pre vyšetrovanie udalostí zo 17.novembra 1989 štúdiom spisov agentov ŠtB otvorila Pandorinu skrinku.  Hneď skraja prišlo prekvapenie, že až na jeden jediný prípad neboli po 17. novembri prví, kto si materiály prezeral a skúmal, či dotyčná osoba je, alebo nie je registrovaná.  Prístup k týmto materiálom mali pred nimi kádroví pracovníci ŠtB, ktorí agentov riadili, alebo ktorí v ŠtB viedli evidenciu, členovia previerkových komisií, ktorí mali prístup k dokumentom v čase previerok, traja ministri vnútra a nimi poverení pracovníci.

Súčasne mala komisia možnosť zistiť, že ŠtB si viedla až neuveriteľne presnú evidenciu  všetkých občanov nášho štátu podľa vzoru sovietskej KGB a to s plným vedomím a súhlasom vrcholných orgánov KSČ. Bola tak starostlivo vedená, že sa všetci členovia komisie zhodli na tom, že akákoľvek falzifikácia by bola ak nie nemožná, tak veľmi rýchlo odhaliteľná. Každý register mal svoj poriadok – jednotlivé záznamy boli vedené systematicky riadok po riadku, číslované a datované za sebou od začiatku svojho vzniku v päťdesiatych rokoch. Znalecké overenie veku papiera, atramentu, razítok to len potvrdzovalo.

Vidím Pepeho, ako otvára hubu, aby prišiel s nabídkou kvalitního hnidopišstva – existencia falošných  zväzkov sa skúmaním vylúčila. V prvom rade sa venovali hodnovernosti podpisov ľudí, ktorí uzavreli spoluprácu s ŠtB. Reakcie na teórie výskytu falošných spisov boli  - pri každom súhlase (tzv. viazacom akte) museli byť tri ďalšie podpisy vyšetrovateľov a to vrátane náčelníka, alebo jeho zástupcu. Keby sa títo pokúsili o nejaký podvrh a prasklo by to, bol by to kapitálny prieser, lebo spis ďalej putoval do kontrarozviedky a tá niektorých z podpísaných riadila ďalej a využívala k svojej práci. A ak by ten človek podpis nedal a bol len nastrčený, znamenalo by to ohrozenie vnútornej bezpečnosti.  V tomto sa nikto nechcel s červenými ťahať za prsty.

Viedli spisy aj na ľudí, ktorí s nimi spoluprácu nepodpísali, viď rodinu Cuhrovcov, ale tam si len zakladali pozorovania, alebo bonzy od iných.

Týmto sa začali lustračné procesy, čo je téma sama osebe. Za tisíc mojich postrehov bude lepšie, keď spomeniem prípad človeka, ktorého meno nie je dôležité, poslúži na ilustráciu paradoxu, kedy snaha o spravodlivosť viedla vo svojom dôsledku k nespravodlivosti.

Začiatok jeho príbehu je v päťdesiatych rokoch, kedy tohto človeka zmanipulovaným politickým procesom odsúdili na dlhé roky v Jáchymove. Ťažil urán a v tábore zostal aj po všeobecnej amnestii. Tá v Jáchymove minula len troch väzňov. Ich spisy sa vraj stratili, jednoducho neexistovali. Jeden väzeň sa z toho rovno zošalel, druhý spáchal samovraždu a tretí, keď videl, že všetci odchádzajú, len on nie, bol na pokraji absolútneho kolapsu. A nastúpili oni. Sľúbili mu slobodu, ak nikdy s nikým nebude hovoriť o tom, čo tu videl a zažil. Že o tom nikdy nenapíše, ani nepodá inú informáciu, zachová všetko v tajnosti, vrátane mien dozorcov a veliteľov. Nikdy sa nebude domáhať odškodnenia za svoje uväznenie a nepoužije nič proti nim, nepodnikne nič proti socialistickému zriadeniu. Jednoducho – boli šmejdi skôr, než pôžičkárne, lebo textu na tri prdele a dole jedna nenápadná veta – V prípade, že sa na Vás obrátia pracovníci Štátnej bezpečnosti, budem s nimi spolupracovať. Povedali len: Podpíš a si voľný. Ak nie, zostaneš v lágri.

Vzal pero a podpísal.

Ten chlap si odsedel dlhé roky v Jáchymove s pánom Cuhrom starším. Po novembri 89 ho zvolili do Federálneho zhromaždenia. Pri prejednávaní lustrácií sa jeho meno objavilo v registri agentov ŠtB. Musel odísť z Federálneho zhromaždenia, meter v tých časoch bol prísny.

A teraz si predstavte absurdnosť situácie. Človek po rokoch týrania v komunistickom lágri, po strachu a obave, že tam skape a nikdy sa odtiaľ nedostane,  je vyhlásený za spolupracovníka ŠtB.  Starí boľševickí veteráni sa vo federále mohli tak akurát rehotať, ako ďaleko sme došli, že nakoniec vyhlasujeme svojich ľudí za zločincov a oni si sedia na vajciach, lebo o komunistických prominentoch sa spisy neviedli. To robila iba sovietska KGB. Pán Cuhra mladší chcel vtedy vystúpiť v zhromaždení a chcel ukázať, že tá naozaj vedomá aktívna spolupráca, spočívala v niečom inom, v ničení životov iným ľuďom, nie pri podpise nátlakom, ale samotný hlavný aktér situácie to odmietol. Urobil nad tým kríž a dožil s pocitom krivdy.

Polročná vyšetrovacia práca komisie skončila tým, že parlament vzal správu na vedomie a tzv. lustračný zákon vyústil do rozhodnutia, že niektorí ľudia sa nesmú podieľať na istých funkciách vo vedení štátu. A to bolo všetko (Andrejko Babiš posiela ujom veľkú pusu). Sám pán Cuhra mladší zaraďuje lustračný zákon niekam medzi výhru a prehru. Jeho prejednávanie prebiehalo síce búrlivo, ale skončil kdesi na polceste. Spravodlivé, myslím skutočne spravodlivé, individuálne posúdené vyrovnanie sa so zločinom neprišlo. A tak tu stále máme ŠtBákov dušou a telom, ktorí vycucávajú slamkou (plastovou) všetko, čo sa ešte dá.

Začiatok deväťdesiatych rokov bol rozhodujúcim obdobím pre zmenu spoločenského poriadku v Československu, bojovalo sa o návrat od totalitnej spoločnosti k demokracii. Na zákonodarcoch bolo, aké sa príjmu zákony a aj to, ako rýchlo. Za dva roky sa prejednalo takmer 480 zákonov, nie nejaké protipotratové drísty, ale zásadné zákony. Myslím, že to bolo naposledy, čo sa v parlamente naozaj tvrdo makalo. V ústavnoprávnom výbore sa od desiatej dopoludnia do desiatej – jedenástej večera sedávalo a prerábalo. Pán Cuhra mladší hovorí, že je mu dodnes záhadou, ako sa to cez všetky obštrukcie, ktoré komunisti robili, vôbec podarilo. Otázkou je, či sa nedalo toho zmeniť ešte viac, ale neboli k tomu podmienky. V parlamente boli vynikajúci komunistickí právnici, z právnického pohľadu tvorili panstvo, vrchnosť. Tí, ktorí prišli po novembri 89 a patrili k iným stranám, im mohli kľudne konkurovať, nesmeli by sa však riadiť imperatívom morálneho kódexu, ktorý práve v tej dobe nechceli porušiť. Komunisti podobné zábrany nemali. Zastávali názor, že všetky prostriedky, nech sú akékoľvek, sú použiteľné a ospravedlniteľné, pokiaľ vedú k vytýčenému cieľu. V ústavnoprávnom výbore ustupovali len toľko, koľko museli, ani o krok viac a uplatňovali pri tom účinnú taktiku, niečo na spôsob štafety. Prebiehalo to zhruba takto: Dr. Menšík návrh zákona zanalyzoval a mierne okliešil, potom pokračoval Dr. Mečl, ktorý ho osekal ešte viac a nakoniec prišiel tretí, ktorý vyhlásil - malo by sa to vrátiť na dopracovanie. Takže zmena zákonnosti bola uspôsobovaná ich predstave. Fungovalo to absolútne bezchybne, nedalo sa to rozbiť, výčitkám sa len zasmiali. V podstate rozvracali predlohu zákona, aj keď samotná myšlienka zostala, lebo obvykle nemohli celý zákon odstreliť, tak ho aspoň pokrútili do takej podoby, aká vyhovovala im. Uvedomovali si, že totalita sa už nevráti, spočítali si, že demokracia pre nich bude skôr nevýhodou, než výhodou, tak si pripravili pôdu, aby moc netrpeli.

Bývalí komunistickí prominenti vystupovali v parlamente suverénne, boli perfektne informovaní, pripravení na všetky alternatívne vývoje, na každú situáciu, ktorá by mohla nastať. Kooptovaní členovia, ako aj noví poslanci, po voľbách riadne zvolení ešte len získavali pôdu pod nohami, získavali znalosti a skúsenosti - chýbal im čas, ktorý nebol k dispozícii. Napríklad taký Marián Čalfa ako premiér si nechal na ministerstvách obrovské množstvo agentov ŠtB a významných komunistov, pán Cuhra mladší vystúpil pri rozprave v parlamente so zoznamom, prečítal kvantum mien a spýtal sa ho, čo s tým mieni robiť. A on sa zasmial a povedal - a čo by som s tým mal akože robiť? Dodajte si svojich odborníkov, spoľahlivých ľudí tak, aby bol zabezpečený chod štátu a ja ich nechám vystriedať. A kto mal vtedy vysokoodborné vzdelanie a skúsenosti? Áno, deti, zas len komouši.

Po polroku ponovembrový parlament skončil a pán Cuhra mladší dostal mandát aj v nasledujúcich voľbách a zasadol v parlamentných laviciach. Bol to už však parlament iný, tá niekdajšia nadšená atmosféra sa vytratila, politika sa začala robiť profesionálne. Tento parlament rozhodol o rozdelení Československa.

Myslela som si, že to ešte zapracujem do tohoto článku, ale pre mňa osobne je to záležitosť, ktorú potrebujem spracovať so zvláštnou ostrahou. Takže rozdelenie republiky, školenia k jednaniu slovenských politických strán pre túto problematiku, výkriky Slovákov o Cyrilovi a Metodovi a iné zverstvá, plus reštitučný zákon dostanete ku konzumácii v ďalšom, sľubujem, že poslednom článku tohoto cyklu.