Stand-up komik Samo Trnka sa rád chváli, že je akvarista a vždy, keď o tom hovorí, všetci sa smejú… Ja o to úprimnejšie, lebo môjho muža zdrapla kríza stredného veku silou zbrane stredného doletu a tak mám doma tiež akvaristu.

Sprvu som ho nechápala, veď čo je na tom čumieť do nádoby plnej vody, kde plávajú ryby príliš malé na to, aby sa ten zdroj omega-3 a omega-6 mastných kyselín dal použiť na gastronomickú pochúťku? A keby aj neboli malé, vám sa naozaj páči pohľad do rybích očí na dne akvária uprostred reštaurácie, aby ste neskôr pohľad mohli zopakovať do tých istých očí na dne taniera, už upečených, s plátkom citróna a kvapkami do očí z olivového oleja? Zízate ešte stále na ten zdroj potravy, ktorý pláva v tej tekutine, v ktorej žerie aj serie? Viem, namietnete, že a no čo, veď Ganga?! Dobre, však ľudia nie sú o nič lepší, ale pozerať celé hodiny do akvárka na plavecké výkony rybičiek sprevádzané ich životnými potrebami, je minimálne čudné, nie?

A aj som namietala, či nechce riešiť krízu tak normálne, zízaním na mladé babenky namiesto do akvárka, ale narazila som na nepochopenie. Vlastne niet divu, veď aj na tohtoročnom autosalóne sa náramne čudoval, prečo fešandy vystavené pri autách neovládali technické parametre áut a keď konečne narazil na jednu, čo vedela niečo o autách, aj keď nebola práve krásavica, vzápätí zistil, že je to redaktorka motoristického časopisu. Tak som si povedala, že nedbám, nech dotrepe domov akvárium, ktoré zaberie polku obývačky a niektoré návštevy si ho budú mýliť so sprchovacím kútom.

Ale nedotrepal ho on, ale voľajaká firma, lebo tak, ako existujú firmy, čo založia za vás eseročku a potom vám ju predajú, sú aj také, čo zakladajú akváriá. V oboch prípadoch je jasné, že firmy v tom vedia plávať a vy nie.

Mladý ambiciózny team dovliekol akvárium s vybraným druhom rýb, ku ktorému vytvoril v akvárku jeho prirodzené prostredie. V našom prípade to boli africké cichlidy žijúce v jazere Malawi a tak vytvorili jazerné dno. Piesok, skaly, žiadna zeleň. Zdalo sa mi to jednotvárne, ale muž ma ubezpečil, že cichlidy sa postarajú o pravidelné zmeny jazerného dna, takže nuda v hydrotelke nebude. Farebné rybičky sa nám nakoniec všetkým zapáčili, akurát pes nedôverčivo zazeral spod stola a dodnes si nevytvoril s týmito domácimi zvieratkami žiadnu citovú väzbu. Nielenže na ne kašľal, ale raz sa im pokúšal akvárko očúrať.

Keď som tak niekoľko dní chodila hore-dolu a ryby vždy zaliezli do dier v skalách, alebo sa zaryli do pieskového dna, nadobudla som pocit, že sa ma boja a že im ukázal moju fotku a vysvetlil im, čo som zač. Bolo to však tým, že tie potvory si kŕmenie spájajú s milovaným šéfinom, čo je celkom logické, a tak som sa aj ja ujala chtiac-nechtiac kŕmenia tej vodnej hávede.

Prišla prvá dovolenka od chvíle, čo sme nadobudli akvárium. Berieme psa, akvárium sa vziať nedá. Pes zlomyseľne kýva ušami na rozlúčku cichlidám, ktorým ostáva už len automatické kŕmenie a svietenie. Po príchode z dovče manžel už od vchodových dverí uteká k rybičkám a o chvíľu ho nájdeme zroneného sedieť pred akvárkom s halászlé. Nečudo, ryby sú síce z Afriky, ale žijú v hĺbke jazera, kde znesú teplotu vody maximálne tak do 27 stupňov. Náš južný panelákový bytík sa však v letnom období rozhorúčil do tridsať sedmičky (attention, DM boys, toto už nie je ani pevná tricina, ani normálna interiérová teplota) a na akú teplotu sa dostala voda, sme cez slzy nevideli, ale zrejme dosť podobnú izbovej. A tak sa kupovali nové cichlidy a chladič s elektronickou reguláciou teploty, takže keď letná horúčava stúpne, v byte sa rozburáca chladenie, my sa síce ešte viac spotíme z unikajúceho tepla z chladiča, ale ryby sú šťastné.

Druhá dovolenka, s deťmi, psom, nenormálnym množstvom batožiny a ešte nenormálnejším strachom o rybičky, ku ktorým po príchode z nej okrem psa všetci utekáme. Žijú, síce vyzerajú nasrato, že nemali dva týždne žiadnu spoločnosť, hádžu po nás chladné pohľady a krmivo žerú bez vášne, ktorá bola predtým porovnateľná s piraňami. Až po pár dňoch prichádza zmier medzi teplokrvnými a chladnokrvnými obyvateľmi nášho bytu a všetci sme šťastní. Konečne prichádza na rad aj baby boom.

Začína to romanticky. Samičky nosia rybie bábätká v tlame a vypustia ich až vtedy, keď sú dostatočne veľké na to, aby prijímali samé potravu. Počas tohto nezvyčajného tehotenstva samice nežerú, však čím by aj žrali, všakže, no a keď mláďatká vypustia z papule, začne niečo ako Hunger games. Krpce sa schovávajú do škár, za skaly, proste hocikde, len aby ich tatkovia, ktorí ich pokladajú buď za votrelcov vo svojom teritóriu alebo za nový prvok v jedálničku, nezožrali a opatrne vychádzajú von len vtedy, keď sa do vody nasype žrádlo. Vtedy sa snažia v nestráženej chvíli, kým sa tatkovia napchávajú, uchytiť si odrobinky z večere a znovu zaliezť do kúta. Rybí samci sú proste alfa samci. Podobné kúsky robia aj s mládežou. Keď sme dokúpili niekoľko mladých jedincov, starší sa do nich pustili, len málo z nich prežilo, čo je na trhu práce skôr pravý opak, takže niekde tá rovnováha vo vesmíre je.

Zaujímavé je aj genderové rozloženie osadenstva akvária.

„Prečo jeden samec na tri samičky? Myslíš, že to zvládne?“ pýtam sa môjho akvaristu.

„Určite áno. Tri samičky, waw, to je stimul sám osebe. Aj pre chlapa,“ smeje sa.

„Chceš povedať, že by si aj ty zvládol trikrát viac?“ zatnem do živého.

„Neostaneme pri tých rybičkách?“ zneistie akvarista a už sa nesmeje.

Takmer som zabudla na našich dvoch prísavníkov (nemyslím tým deti, tie dúfam, že raz doštudujú a budú sa živiť samé), ale na tie dve nenápadné rybičky, ktoré sa živia riasami a tým pomáhajú mužovi v čistení akvária. Cítim, že ich za to má oboch rád, aj keď ich málokedy v akváriu zahliadne, lebo väčšinou sú zalezení v diere a číhajú, kedy pôjdeme spať, aby mohli vybieliť, našťastie, nie náš byt, len akvárium.

Ja tiež občas číham, kedy pôjdu všetci spať, zasvietim si malé svetielko a pozerám na plávajúce rybičky. Pripomínajú mi detstvo s tatkom rybárom. Nikdy nič nechytil, bol totiž dosť netrpezlivý. Len raz ma zobral so sebou, dal mi starú udicu a vyradený tuškový plavák, na ktorý nikdy nič nechytil. Smial sa, keď som nahadzovala. Vraj či idem chytať ryby alebo veverice alias vvrky. Zahanbená som vymotala silón z krovia a znovu nahodila. Netrvalo dlho a mala som záber. Pomohol mi vytiahnuť úlovok, takú milučkú mrenu pod mieru, ktorú som musela pustiť späť do rybníka. V podstate som aj bola rada, že tá ryba bola malá, lebo by som aj tak nevedela, čo s veľkou. A odvtedy som presvedčená, že aj zlaté rybky, ktoré plnia priania a rybári ich hádžu späť do vody, musia byť malé a možno by také mali byť aj tie naše želania, aby sa nám splnili.