Po 3 európskych súťažiach sa dnes pozrieme za oceán, konkrétne do juesej, štátu Indiana, kúsok severozápadne od centra mesta Indianapolis, kde leží celým menom Indianapolis Motor Speedway. Takže sa pekne usadíme (očakávam pondelok ráno na „tróne“) a so zvolaním „Gentlemen, start your engines“ ideme na to (pun intended?). Prvú skicu okruhu nakreslil už v roku 1905 Carl Graham Fischer, aj keď teda, nakresliť obdĺžnik a do každého rohu dokresliť štvrť kružnice asi veľkú námahu nedalo, niekedy zjavne stačia pre veľkú zábavu aj jednoduché veci. Celý okruh teda vyzerá nejako takto:
Preteká sa tu od roku 1906, okruh tvoril zo začiatku iba štrk a udupaná hlina, pre úpravu sa Fischer rozhodol po tom, ako vplyvom rozbitého povrchu zahynulo v roku 1909 počas troch pretekov 5 ľudí. Voľba padla na pálené tehly a okruh preto môžete poznať aj podľa prezývky Stará tehelňa. Každá z tehál mala hmotnosť 4,5 kila, použilo sa zhruba 3,2 milióna kusov a k tomu sa ešte postavil 84 cm vysoký múrik po obvode. Celý okruh má 2,5 míle, resp. 4.023 km, dlhšie rovinky majú po 1006 m, kratšie po 201 m a každá zákruta má 402 m a sklon 9°12’. Šírka sa mení od 15 m na rovinkách po 18 m v zákrutách. V roku 1941 okruh vyasfaltovali, no na štartovej čiare ostal dodnes pruh široký 91 cm, kde stále môžeme vidieť pôvodné tehly.
Fischer sa pôvodne rozhodoval, či vypísať preteky na 24h po vzore LeMans, alebo na 1000 míľ po vzore Mille Miglia, nakoniec ale voľba padla na 200 okruhov, čo nám pri dĺžke okruhu 2,5 míle dáva celkovú dĺžku pretekov 500 míľ (v našich číslach 804,6 km), odtiaľ teda názov Indy 500. Jedným z faktorov pre tento výber bolo aj to, aby sa preteky skončili za denného svetla.
V roku 1911 štartovalo 40 áut, cez veľkú hospodársku krízu to kolísalo medzi 30 a 42, a od roku 1934 je štartové pole limitované na 33 pretekárov štartujúcich v 11 radoch po 3 autách. Do pretekov je samozrejme potrebné kvalifikovať sa. Súčasná forma kvalifikácie sa prvý krát jazdila v roku 1920 a od roku 1939 sa už len jemne dolaďovala do dnešnej podoby. Tréning na okruhu sa začína mesiac pred pretekmi, ostrá kvalifikácia sa jazdí týždeň pred pretekmi a je rozdelená na 2 dni. V sobotu má každý z pretekárov garantované 2 kolá na zahriatie a následne 4 ostré okruhy (10 míľ) na to, aby zajazdil ten svoj najlepší čas, a ak nejaký čas večer zvýši, je možnosť dodatočného pokusu. Jazdci na pozíciách 10 až 30 majú hotovo, títo o týždeň štartujú podľa zajazdeného času, ostatní si dajú ešte jeden pokus na ďalší deň. V nedeľu sa v tzv. shootout-e bijú o zvyšné 3 pozície jazdci, ktorí sa nekvalifikovali. Každý dostane 1 pokus a traja najrýchlejší sa kvalifikujú na pozície 31-33. Nasleduje ešte tzv. Fast Nine Shootout, keď sa top deviatke sobotňajšie časy anulujú a každý dostane 1 pokus na zajazdenie nového času, pričom začína jazdec s najhorším časom zo soboty. Preteky sa konajú nasledujúcu nedeľu a štartuje sa tzv. letmým štartom za safety carom, a nie klasicky zo stoja. Jazdievalo sa takmer výlučne na Decoration/Memorial Day, tj. v nedeľu medzi 25.-31. Májom, tento rok to je zatiaľ v nedohľadne. V súčasnosti monoposty dodáva výlučne talianska Dallara, 2.2 litrové V6 twin-turbo motory s 550-700 koňmi zasa Honda a Chevrolet a gumy má na starosti výhradne Firestone, techniku ma teda každý rovnakú a viac rozhoduje vlastné nastavenie auta a cit jazdca pre jazdu.
Preteká sa samozrejme kvôli sláve, ale aj prachom. V úvodnom ročníku bolo na odmeny vyčlenených 25 000 dolárov, víťaz z toho bral viac ako polovicu, 14 250 dolcov (vraj 377k na súčasné zelené papieriky). Pre porovnanie, okolo 10 tisíc bol vtedy celoročný plat najlepšie plateného basebalistu. Prvý krát sa cez 1 milión USD prehupol Emerson Fittipaldi v roku 1989 a zatiaľ najviac, 3.05M USD získal za víťazstvo Helio Castroneves v roku 2009. V súčasnosti víťaz získava „len“ okolo 20% z celkového balíka, no aj ten úplne posledný získa 200k USD do vačku. Na tento rok (2020) boli plánované prize money na úrovni 15 miliónov USD, či sa vďaka Corone ne/rozdajú ukáže čas.
Pohárom pre víťaza je 163 cm vysoká Borg Warner Trophy, na ktorú sa umiestňujú mini portréty víťazov. Špeciálnu tradíciu má aj udeľovanie ocenení, korunuje sa len víťaz a po odovzdaní venca sa tu nestrieka šampanské po vzore Formuly 1, ale pripíja sa pohárom mlieka. Tradíciu odštartoval ešte v roku 1936 Louis Meyer keď si nechal v cieli doniesť fľašu cmaru. Ako ďalšiu špecialitu môžeme spomenúť, že víťaz si ako odmenu berie domov aj safety car, ktorý v dané preteky slúžil na trati. Od roku 2009 to bol vždy Chevrolet Corvette, prípadne Camaro, v tej najšportovejšej verzii.
Za 109 rokov pretekania sa výrazne zvyšovala preteková rýchlosť. V roku 1911 trvali preteky 6 hodín a 42 minút, priemerná rýchlosť dosiahla 74,6 mph (120 km/h), priemerku 100 mph pokorili prvý krát v roku 1925 (konkrétne 101,13 mph) a prvý krát padol čas pod 5 hodín (4:56). 150 mph (241,4 km/h) padlo v roku 1965 s časom 3:19 a doterajší rekord s priemerkou 187,433 mph (301,6 km/h) z roku 2019 drží Tony Kanaan. Preteky odjazdil za 2:40:03,4. Najrýchlejšie oficiálne kolo bolo zajazdené v kvalifikácii roku 1996, keď Arie Luyendyk odjazdil kolo priemerkou 237,5 mph (382,2 km/h), 2 dni predtým vraj dal v tréningu ešte o 1.75 mph viac. Najtesnejší finiš evidujeme v roku 1992, kedy víťaza a jazdca na druhom mieste delilo po takmer 4 hodinách jazdy iba 0.043 sekundy, čo je asi tak pol dĺžky auta (2,58 metra). Za celý čas Indy 500 sa do pretekov kvalifikovalo 10 žien, najčastejšie Sarah Fisher – 9x, najlepšie zo žien skončila v roku 2009 Danica Patrick, keď došla na peknom treťom mieste.
Medzi rokmi 1993 a 2014 si zopár jazdcov trhlo aj „Double Duty“, keď sa v rovnaký deň jazdilo Indy 500 a zároveň séria Nascar na okruhu v Charlotte pod názvom Coca-Cola 600. Jazdec teda najskôr odkrúžil 500 míľ v Indy, sadol do vrtuľníka, presunul sa do Charlotte a odjazdil ďalších 600 míľ v inom aute a na inom okruhu. V 2015 ale Indy posunulo čas štartu pretekov (vysielacie pravá, prachy and shit) a momentálne už takáto možnosť nepripadá do úvahy.
Photos by IMS
