V minulom dieli sme si načrtli rozvoj automobilizmu a automobilových pretekov na konci 19. storočia. Vývoj napredoval míľovými krokmi, vznikalo nespočetné množstvo automobiliek, karosársky dielní, výrobcov motorov, rástli prví pretekári a už v roku 1906 začali písať svoju históriu jedny z najslávnejších pretekov v Taliansku – Targa Florio.
Tieto vytrvalostné preteky vznikli na podnet bohatého automobilového nadšenca Vincenza Floria, ten priniesol na Sicíliu prvé auto, zorganizoval na ňom prvé preteky proti cyklistovi a koňovi (vyhral kôň po tom čom Vincenzo prehrial motor a cyklista preteky vzdal) a celkovo sa snažil o propagáciu automobilizmu v tejto časti Talianska. Targa Florio boli dlho aj jednými z najslávnejších, keďže o nejakom LeMans, alebo druhých slávnych talianskych pretekoch Mille Miglia vtedy ešte nikto nesníval. V danom období ich považovali za jedny z najťažších vytrvalostných pretekov, prvý rok sa išli na 446 km (3 kolá po 149 km) po kľukatých cestách talianskej Sicílie, cesta viedla od hladiny mora cez priesmyk vo výške 1010 m.n.m., víťazovi trvala jazda 9 hodín pri priemernej rýchlosti 47 km/h. Aby sme si to ale premietli do mapy, dlhá verzia trate bola nazvaná Circuito Grande a vyzerala nejako takto:
Autá na štarte mali zhruba 100-150 koní, 14-15 litrov objemu, manuálne radenie, v jednom kole pretekári absolvovali zhruba 2,000 zákrut, takže niečo také ako naučiť sa trať naspamäť neprichádzalo do úvahy a šlo sa v podstate na pocit. Nad dnešnými zabezpečenými okruhmi s 13-20 zákrutami by jazdci asi iba mávli rukou a aj také Zelené peklo so svojimi 180 zákrutami by pre nich bolo ako tréningové kolečko.
V rokoch 1912-1914 sa šla Targa Florio na jedno kolo okolo celého ostrova v dĺžke 979 km, priemerné rýchlosti dosahovali do 60 km/h a preteky trvali 24,5 hodiny, neskôr už len 17 hodín. V ďalších rokoch sa od takto dlhého okruhu upustilo a skrátením Circuito Grande sa v rokoch 1919-1930 jazdil tzv. Circuito Medio so 180 km a zhruba 1,300 zákrutami na kolo (x 4-5 kolečiek) a neskôr Circuito Piccolo v dĺžke 72 km a zhruba 900 zákrutami na kolo (x 2-8 kolečiek). Priemerné rýchlosti pomaly stúpali a v roku 1935 prvý krát prekonali 80 km/h. Pred 2. svetovou vojnou sa preteky šli 4 roky na uzavretom okruhu Favorita Park (30-60x po 5,26km), aby sa následne od roku 1951 až do posledných pretekov v roku 1977 jazdil už iba Circuito Piccolo. Jeho 900 zákrut sa vraj bolo možné naučiť naspamäť po absolvovaní 60 kôl, žiaľ táto možnosť bola iba za plnej premávky, keďže celá trať viedla po bežných cestách a uzatvárali sa iba na preteky.
Autá sa každoročne zrýchľovali, a aj keď v posledných rokoch jazdili 600 koňové beštie, priemerná rýchlosť nikdy nepresiahla 130 km/h, na úzkych a pokrútených Sicílskych cestách to proste rýchlejšie nešlo. Podujatie skončilo v podstate z rovnakého dôvodu ako skupina B v rally, autá boli rýchle, trať dlhá, maršalov popri ceste nedostatok, bezpečnosť pokrivkávala (stohy slamy popri ceste boli často to jediné čo držalo auto od múra), ľudia stáli nie len popri ale až na ceste a na poslednú chvíľu odskakovali pred prichádzajúcim autom. Posledné preteky v roku 1977 boli predčasne ukončené políciou po tom, ako po havárii jedného z pretekárov zomreli 2 diváci a ďalší piati skončili s vážnymi zraneniami.
Preteky, až na pár výnimiek, vyhrávali primárne taliani a ich Alfy Romeo, Maserati, Lancie, Bugatti a Ferrari. Zlomilo sa to v roku 1955, keď Targa Florio vyhral Stirling Moss na Mercedese-Benz 300 SLR, v ďalších rokoch si to na stupňoch víťazov striedali hlavne Ferrari a Porsche, ktoré od roku 1965 na počesť svojich víťazstiev jednu verziu svojich 911-tok nazvalo Porsche Targa. Trojku najúspešnejších značiek tvorili Porsche (11 víťazstiev), Alfa Romeo (10) a Ferrari (7).
Od roku 1978 sa síce Targa Florio jazdí naďalej, ale už iba ako časť Talianského resp. Európskeho šampionátu v rally a nie ako vytrvalostné preteky.
