Angustina predchodkyňa si povedala, že môj účet si zase raz zaslúži pustiť žilou, a tak sa roztočil glóbus (rozumej hľadanie lacných leteniek) a padlo rozhodnutie navštíviť Sicíliu. V Palerme si požičiame auto, pobeháme celý ostrov a užijeme si príjemné októbrové počasie. Samozrejme, pôjdeme bez cestovky, sme predsa lepší ľudia. Programová vedúca všetko rozvrhla, bookla letenky a ubytko, zistila, čo všetko bude potrebné na požičanie auta, ja som si vybavil kreditku, cez jednu nemeckú stránku sme si za 10 (desať!) eur slovenských na deň bookli male premiestňovadlo, za ďalších 76 eur na týždeň detskú sedačku, a bolo.
Slovné spojenie “autom z požičovne po Sicílii” vo mne síce nevzbudzovalo práve príjemné myšlienky, ale pre účely napísania tohto článku som sa rozhodol do toho ísť. Po pristátí v Palerme som teda prvoletca hodinu pásol v detskom kútiku a čakal, kedy sa dostanem k prepážke miestnej car rental firmy. Ragazza za prepážkou bola veľmi milá, že “signor Istvúdo, bookli ste si malé autíčko s manuálom, no ja tu mám takú promoušn, môže byť Audi automático?”. Asi sedemkrát som sa uistil, že to bude za cenu pôvodného auta a potom som sa nechal ukecať. Samozrejme, predpokladal som, že pôjde o veľkostný ekvivalent pôvodne zvolenej C3ky, preto ma na parkovisku jemne šokovalo, keď som zbadal čierne A4 kombi. Mamma mía! Nič proti, ale takáto krava nebola práve mojou predstavou malej hrkálky vhodnej na talianske cesty. Zistenie, že má najazdených 8000 kilometrov, ma tiež príliš neupokojilo. Keďže sa nik neunúval auto nám osobne odovzdať, obišli sme ho a pomocou mobilu zadokumentovali pár škrabancov čo sme našli, spolu s poškodením smerovky na jednom späťáku.
Naložil som veci, nastavil gpsko v mobile, stlačil štart a vyrazili sme. Spočiatku sme išli po diaľnici, takže som mal priestor zoznamovať sa s autom. Išlo samozrejme perfektne. Sedemrýchlostný automat, dvojliter, tuším 150 koní. Nádhera. Adaptívny tempomat, pádielká, obrovský televízor s gps, asi milión páčiek a tlačidiel. Väčšinu z týchto vecí z počutia poznám, no Sicília nie je práve ideálnym miestom na skúšanie nových vecí na požičanom aute, takže až do konca výletu som sa správal ako ten policajt na vesmírnej lodi – na nič nešahať, kŕmiť prasatá. No a potom to prišlo. Z diaľnice nás gps teta poslala k nášmu B&B v Partinicu. Z frekventovanej úzkej ulice som odbočil do frekventovanej úzkej uličky, potom som tesne nezrazil pár chodcov, vyhol sa autu a zahol do uličky, ktorá zjavne nebola dimenzovaná na audinu. Prešiel som popri zaparkovanom aute, nadýchol sa a pokúšal som sa vnímať navigáciu a zároveň odfiltrovať hlasné píp-píp-píp snímačov z každej strany a ešte hlasnejší tlkot môjho srdca. O niekoľko odbočiek neskôr som sa dostal do uličky, kde som sa musel prešmyknúť medzi dvomi autami, pričom mi bolo jasné, že na každej strane mi ostane toľko priestoru, kde by sa len tak-tak zmestil Pepeho vták. Píp-píp-pííííííp-BUM! No do mindže, našla riť pŕhľavu. Auto stojí, motor zhasol, snímače sa idú zblázniť. Paráda, nabúral som požičané auto hneď v priebehu prvej hodiny. Síce som poistený aj so všetkou spoluúčasťou, ale aj tak. Nádych, výdych. Aha, do mindže, nenarazil som, to len snímače pištia a keď som silnejšie stúpil na brzdu, auto zaflekovalo a startstop system vypol motor. Kde je je moja Kija?? Naštartujem, nežne preplávem medzi autami a krokom pokračujem ďalej. Nebudem zdržiavať, našli sme ubytko, auto nechali v uličke a ja som v tú noc skoro aj zaspal, v noci som sa bol len niekoľkokrát pozrieť z balkóna, či tam auto ešte je a či vyzerá byť celé.
Výlety boli super, jemne mi ich kazilo len pomyslenie na to, že sa večer budem musieť do toho motoristického očistca vrátiť. Napokon som to prežil aj druhú a tretiu noc a tešil som sa na to, že sa presúvame na opačný koniec ostrova ku Catanii, kde ubytovateľ poskytuje aj parkovisko. Samozrejme, najprv sme sa museli ísť pozrieť do centra Palerma. Bolo to skoro take zlé, ako som čakal. Autá zľava-sprava, klaksóny, škrípanie bŕzd, rozhadzovanie rukami. Navyše tu kedysi zrejme bol Kali so strapatým, lebo na ceste prakticky neboli žiadne čiary, takže sa dvojprúdovka plynule menila na trojprúdovku až štvorprúdovku, podľa toho, aký veľký frajer práve išiel. Auto som zapichol na prvé parkovisko v centre a bolo mi srdečne jedno, ža ma to bude stáť 25 eur.
Do Catanie sme išli po diaľnici, na ktorej je zaujímavé to, že je zadarmo a že je celá rozkopaná, takže väčšinu cesty som išiel 80tkou. A ešte to, že pri nej nič nie je. Celé pobrežie je posiate domčekmi a uzučkými uličkami (laicky dedukujem, že v 13tom storočí museli byť autá omnoho menšie než dnes), no celý zvyšok ostrova je prázdny. Došli sme teda na opačnú stranu a tu ma motoristicky čakalo to isté. Do kruhového objazdu (ktorých je tu milión) zásadne vchádza ktokoľvek, hlavne aby to bolo kedykoľvek a z ktoréhokoľvek smeru. Ako skonštatoval jeden náhodne spriatelený Američan: „they say that we in California drive like crazy, but at least we have RULES“.
Snažím sa zžiť s miestnym koloritom, no aj tak si vyslúžim viacero kopancov klaksónom. Chápem, auto nie je nijako označené, preto miestni nechápu, prečo trtko v audine so sicílskou značkou váha pred každou odbočkou. Pre istotu dávam smerovky pomaly aj v zákrutách, nech dám jasne najavo, že som tu nový. Na miestnych šoférov sa sťažovať nemôžem, trúbenie v 50% prípadov znamená „vidím ťa a aj keď si na vedľajšej, kľudne choď“. Cestou na Etnu si trochu vydýchnem, po počiatočnej spleti uličiek je to mierne podobné ceste do Tatier, mínus billboardy, plus kde-kade zaparkované autá. Zlatý klinec však príde pri návšteve krásneho mesta Taormina, kde s veľkou radosťou vchádzam do parkovacej garáže, aspoň sa nebudem báť o auto. Lenže. Do garáže vedie strmý špirálovitý nájazd, asi o pol milimetra širší než moje auto. Ok, preháňam, no momentálne na nič nemyslím, len a to, že ho nesmiem šuchnúť. Obe strany nájazdu sú hrôzostrašne doškriabané, podľa mňa celú garáž stavala miestna autoklampiarska firma. Potím sa na všetkých slušných aj neslušných miestach a krokom sa posúvam ďalej. Keď konečne zaparkujem, zo srdca mi spadne kameň vo veľkosti dvoch Ingisterov. O niekoľko hodín neskôr, pri výjazde, sa celá scéna opakuje. Keď sme vonku, programová vedúca kontroluje auto a hlási existenciu škrabanca, ktorý sme si predtým nevšimli. A do mindže! Neskôr ho síce nájdeme na videu z preberania auta, no istý čas mi aj tak nie je všetko jedno.
Deň pred odovzdaním auta urobím to najlepšie, čo sa dá, a začnem si čítať recenzie na spoločnosť, od ktorej mám auto požičané. Čítam si príbehy ľudí, ktorých oklamali, zdrali z kože, pri preberaní auto prešli s mikroskopom a našli miniatúrne škrabance, za ktoré vyúčtovali nehorázne poplatky. Pred odovzdaním som teda pripravený na všetko, kožu určite lacno nepredám. Zvesím kolty proklatě nízko, natankujem audinu doplna, priveziem ju na určené miesto a podľa odporúčaní na nete si ju fotím za každej svetovej strany a uhla. Žoviálny chlapík vezme kľúče, naštartuje, uznanlivo skonštatuje, že 1200 kilometrov za týždeň je slušný výkon a lúči sa. Na moju žiadosť na doklad ochotne napíše „Car is OK“ a celá vec je vybavená. To je všetko.
