Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Zaujímavé boli aj donucovacie prostriedky. Teda, taký bol názov prednášky mimo iného. Familiárne donucováky. Profesor bol super. Prišiel z piateho pluku špeciálneho určenia v Žiline. Proste macherko, čo ti poviem. Nik z nás sa s ním nemohol ani porovnať. S našou skupinou začal svoj prvý rok vyučovania. Bolo to z neho cítiť. Ešte nevedel nastoliť poriadok ako jeho služobne starší kolegovia. Ale to sa všetko naučil ako som počul od príslušníkov, ktorí boli na výcviku po mne. Bol naozaj super. Má u mňa 10/ 10. Taký ten šľachovitý typ, do ktorého by si si aj v meste skočil ale rozbil by ťa na cimpr campr. Moja rada, vyhýbať sa konfliktu a rátať aj s tým čo nevidíš. Teda, že môžeš dostať na držku aj od niekoho kto je menší ako ty. A môžem zo skúsenosti povedať, že je to skoro pravidlo. Každopádne sa vrátim k Žilinčanovi a jeho hodinám. Vždy si z nás vybral niekoľkých vyvolených, ktorí ho pred hodinou mali počkať poslušne pred kabinetom, za zámerom odnesenia a následného donesenia donucovacích prostriedkov. Tým myslím putá, obušky, tomfy a všetky tieto serepetičky. Vážilo to ako krava. Áno, bol som jeho obľúbenec. Ale bolo mi to skôr na škodu, aj toto som sa naučil na výcviku. To, že si u niekoho obľúbený ti môže priniesť viac starostí ako úžitku. Ale o tom potom. Samozrejme, bola potrebná rozcvička. Ešte sme ani nezačali a prvý kandidát na vyhadzov bol zranený. Ako nikomu nechcem nič zazlievať, ale všimol som si, že ľudia okolo mňa sú strašné čaje. Stále sa sťažujú, zrania sa aj pri banálnej rozcvičke. Jasné, mohlo sa to stať každému, zase nechcem znieť ako nesmrteľný, ale udivovalo ma to. Jeden chalan už mal roztrhnutú achilovku, zle sa rozcvičil na telesnej a musel putovať domov. V takomto prípade má zamestnávateľ dve možnosti. Buď počká kým sa dáš dokopy a pošle ťa na ďalší výcvik, alebo s tebou rozviaže pracovnú zmluvu. To môže byť pre neho nákladné, lebo zaplatil za kurz, ktorý si nedokončil a v konečnom dôsledku z teba nič nemá, plus sa do toho rátajú výstrojné súčiastky a tak ďalej. Ale v tomto možno klamem. Nie som si istý či toto nie je len nejaké krajné riešenie. Môžem sa na to opýtať a posunúť ti to nabudúce. Tento náš prípad si poranil rameno. Tváril sa akoby si zlomil nohu. Jeho grimasa mi pripomínala futbalistu faulovaného v jedenástke súpera. Neviem pre koho malo byť také divadlo, ale ak sa chcel len dostať domov, bolo viacero alternatív. Ale každému podľa chuti. Žilinčan chcel normálne radšej zrušiť rozcvičky. Nakoniec mu niekto dohovoril nech sa ku nám nechová akoby sme boli z makového kvetu. Každý ozbrojený zbor chce najlepších z najlepších. Musí byť frustrujúce znížiť zo svojich nárokov a brať čo príde. Ale myslím si, že kvalita sa vyselektuje časom. Nie je pravidlo, že každý, kto vstúpi do zboru tu musí aj dvadsaťpäť rokov zotrvať, aby si vychutnal dôchodok. Niekto nevydrží ani rok a sám som bol svedkom, že chalan odišiel po troch dňoch. Snáď sa mu darí lepšie, úprimne mu prajem. Takže pokiaľ sa na rozcvičke niekto iný nezranil mohli sme sa naplno venovať náplni hodiny. Postupne nám začal Žilinčan vysvetľovať rôzne donucovacie prostriedky, ich použitie a situácie, pri ktorých sú potrebné. Sranda, že obušok nemôžeš použiť stále.
Vždy musí byť donucovací prostriedok priamo úmerný odporu.
Čiže ak sa mukel nebráni, iba sa mu proste nechce ísť z bodu A do bodu B, nezačneš ho mlátiť po hlave akoby sa nechumelilo. Samozrejme nie je obušok ako obušok. Jestvuje teleskop, ktorý sme samozrejme nemali, lebo proste nane lóve, potom máš takzvané dildo, to je tá gumová chujovina čo mi zavadzala na opasku štyri roky a nikdy som ju nepoužil. Len mi tak visela a zavadzala pri každom pohybe. Musel som si vymyslieť vlastné uchytenie na opasku, lebo by som ho nemal ako nosiť. Aj to vypovedá o vybavenosti nášho zboru. Ale tak je to asi všade. Najhoršie, že vlastné donucovacie prostriedky nosiť nemôžeme. Takže musíme pracovať s tým čo máme. Veľakrát to znamená, že dostaneš putá staré ako naša republika a nedajú ti k nim ani kľúč, lebo však asi ich nebudeš potrebovať. V našej firme máme skvelého týpka na vydávanie spomínaných vecí. Rád by som ho touto formou pozdravil. Potom je takzvaná tomfa. To je tvrdšia verzia dilda o čosi dlhšia a dizajnovo inak riešená. Potom je obušok, ktorý má v sebe slzák, ale ten som len videl a nikdy nepoužil. Je dosť možné, že po rokoch sa slzný sprej pretransoformoval na plyn, ale podľa môjho názoru to už svoju účinnosť stratilo niekedy v roku 2000. Toto sú tie, s ktorými sme pracovali v našej skupine. Je ich určite viac, ale úprimne som rád, že sme nedostali násady na metlu.
Učili sme sa s nimi rôzne páky, keď odvádzaš osobu, keď sa vzpiera, keď potrebuješ niekoho zaistiť. Bolo to naozaj zaujímavé. Človek aj zabudol, že za chvíľu ho čaká nejaká nudná hodina s uspávačom hadov. Na rad prišli putá, spútavacie opasky, predvádzacie a spútavacie retiazky a v podstate sme sa točili dokola len okolo týchto prostriedkov. Je ich celá škála, ale aj na podmienky v ktorých sme pracovali nebolo možné si ich vyskúšať všetky. Taký prúd vody by bol zaujímavý, ale nik nemal záujem nás vodiť k hasičom, aby sme si to vyskúšali. Bolo fajn si vyskúšať na vlastnej koži, ako tieto hračky fungujú. Bral som tieto hodiny zodpovedne a nemal som chuť sa nejakým spôsobom odreagovať, ako to robili moji kolegovci. Občas sa správali ako malé deti. Možno som len suchár, ale tu si niektorí dokážu ublížiť aj prdnutím a aj tak sa chovajú nezodpovedne. Trieskali sa po chrbtoch, po nohách, spútavali sa ako keby si išli čochvíľa vyznať lásku. A keďže sme boli z väčšej časti samí chlapi, nie je to pohľad, ktorý by ma zaujímal.
Na prednáškach tohto typu išiel čas neskutočne rýchlo. Aspoň v začiatkoch, kedy sa učilo stále niečo nové. Pokiaľ sme už všetko prebrali a len opakovali, stala sa z toho klasická rutina. Všetko sa zlievalo dokopy a nakoniec si už len čakal kedy bude koniec dňa a ty si mal konečne pokoj.
Nie je tajomstvom, že v basách, teda ústavoch sa dennodenne vykonávajú takzvané prehliadky. Či už sú to prehliadky obvinených, odsúdených alebo prehliadky ciel, vybavenia a tak podobne. Tie sa špecifikujú na technické, čiastkové a generálne. Generálne sa vykonávajú dva krát ročne. Musí sa prehliadnuť každá škáročka v ústave, vykoná sa prehliadka každého obvineného a odsúdeného a hľadajú sa všetky nepovolené predmety. Samozrejme ak nejaký nájdeš, musí sa to spísať a posunúť nadriadenému. Žiadne plusové body, odmenu a ani pochvalu za to nečakaj. Nie si predsa nejaký pátrací pes. Jednoducho robíš čo máš a náhodou nájdeš nejaký nepovolený predmet. Nemusíš byť šikovný, stačí sa len pozrieť na správne miesto.
Na prehliadku tohto typu využila našu skupinu basa v inom meste. Bola o poznanie väčšia ako tá, ktorá je dodnes mojím druhým domovom. Takto to robia basy aj z dôvodu, že začínajúci príslušníci majú v sebe elán, ktorý iným chýba, táto aktivita sa pre nich nestala zatiaľ stereotypom a preto je počet nájdených nepovolených predmetov vyšší. A vďaka nám mali cca päťdesiat ľudí navyše, čo je celkom slušný počet, keď je nutné za jeden deň prezrieť taký veľký areál. Nevedel som čo od toho čakať. Nakoľko som nič podobné do tej chvíle nezažil, začala sa ma zmocňovať nervozita. Stretli sme sa s príslušníkmi miestneho ústavu v hlavnej zasadacej miestnosti kde sme boli rozdelení do skupín a boli nám pridelené úlohy. Ja, samozrejme s nikým iným z mojej skupiny som sa mal aj s ostatnými neznámymi presunúť na otvorené oddelenie. Vďaka bohu, ešte nás nenechali robiť dôkladné osobné prehliadky, preto som sa v tento deň nemusel pozerať na žiaden chlapský zadok. Snažím sa hľadať vždy čo i len malé pozitíva. Takže mojou úlohou bolo v podstate prezerať izby a hlavne skrinky odsúdených. Manuál, ktorý mi predviedol jeden z neznámych bol naozaj stručný. Ide o to, že keď sa robí prehliadka ciel a izieb, s majetkom obvinených a odsúdených by sa malo zaobchádzať tak, aby sa nič nepoškodilo. Aspoň takto som si to zapamätal ja. Realita bola úplne iná. To čoho som bol svedkom ma naozaj zarazilo. Veci začali doslova lietať po izbe, trhalo sa linoleum, nábytok bol z ničoho nič hore nohami. Tomuto hovorím naozaj dôkladná prehliadka. Znie to naozaj zle ale malo to svoje dôvody, na túto skutočnosť som prišiel až vtedy, kedy sa vo mne spustil takzvaný syndróm kolektívneho vedomia. Nebol som hajzel, nepresypával som cukor do kávy a podobne ako som to videl, ale pekne poskladané oblečenie bolo pre mňa ako červená farba pre býka. Začal som rozhadzovať matrace a strhávať z nich povlečenie. Všetko čo mohlo bolo na ruby. Keď som sa pozrel na svojich kolegov, nevedel som čo sú príslušníci alebo mukli počas vzbury. Všade vládol chaoz, ale kontrolovaný. Znie to smiešne ale je to tak. Z prvotného šoku som sa dostal, keď som prešiel do druhej miestnosti. Prezrel som každý rám postele do ktorý nebol zavarený. Akonáhle bola niekde diera už som tam hľadal nedovolený predmet. Sám neviem či som to robil, aby okolie videlo, že sa naozaj snažím, alebo som si len v hlave hovoril, že by bolo fajn niečo nájsť, jednoducho som to robil dôkladne. Tým pádom dlho, ale dôležité je robiť veci dôkladne. Jasné, našli sa aj flákači, veľa krát som dnes flákač aj ja. V mnohých veciach, nie len v služobných, ale nejdem už na seba viac bonzovať.
Prezrel som každú stránku knihy a každý list časopisu. Nahliadal som aj do osobnej korešpondencie. To sa môže, ale samozrejme nesmie sa čítať. Je treba to rešpektovať. Niekedy oko skĺzne, aby sa čo to dozvedelo, ale pokiaľ si človek zachová chladnú hlavu je to v pohode. Súkromie je dôležité a v podstate ma ich osobné záležitosti nijako nefascinujú. Ani vtedy tomu nebolo inak. Mimochodom, korešpondencia obvinených a odsúdených sa číta. Má to ale na starosti jeden referent, nikam inam sa informácie nedostanú a on sám ich neposúva. Teda iba v prípade, že by sa v liste dozvedel nejakú skutočnosť, ktorú by sa mal dotyčný dozvedieť najlepšie za prítomnosti niekoho kompetentného, čo je napríklad psychológ alebo väzenský kaplán. Ide napríklad o smrť rodinného príslušníka a podobne. Samozrejme aj z dôvodu, že v liste môžu dotyčnému poslať aj nejaký nedovolený predmet. Neviem či sa niečo také už stalo, ale u nás je dôležitá prevencia. Pamätám si, že ma pri tejto prehliadke udivovalo, koľko niektorý väzni čítajú. Nejde o to koľko čítajú a že vôbec čítajú, ale skôr aké knihy. Mnoho z nich som totiž mal aj ja vo svojom repertoári, mnoho z nich som si chcel zakúpiť a zohnať a neraz sa mi stalo, že mi obvinený či odsúdený naozaj dobre poradil pri výbere knihy. Za toto majú u mňa veľké plus. Keď sa niekoho opýtaš čo by robil, ak by sa dostal do basy, tak intuitívne povie, že by čítal. Učil by sa jazyky, vzdelával a tak podobne. Ja by som povedal to isté. Ale pravda je taká, že len málokto to aj dodrží. Keď už sa do nej dostane samozrejme. Musíš to mať v hlave dobre upratané, inak ťa okolité podmienky doženú a ty si maximálne prečítaš titulku starého tabu na záchode alebo úradnú poštu od tvojho advokáta. Čo sa jazykov týka, jasné, že keď ťa prepustia nebude z teba dokonale hovoriaci spíker, ale aj základy sú dôležité, nach sa dá jednoduchšie stavať. A som úprimne rád za tých, ktorí nestratia chuť a naozaj niečo pre seba robia aj keď v podmienkach, kde sa do takpovediac komfortnej zóny dostaneš raz dva, ak chápeš čo som tým chcel povedať. Dá sa nerobiť aj nič. Síce ťa z toho môže prepnúť ale dá sa to. Preto z basy môžeš vyliezť buď vychudnutý na kosť, pribratý ako prasa alebo vysekaný ako z obálky na Mušle a fitness.
Táto generálna prehliadka nemala konca kraja. Priestory boli veľké, cieľ mnoho, o to viac miest kde mohlo byť skryté niečo, čo tam nepatrilo. Občas to nie je sranda, jeden deň môžeš prehliadnuť klinec a na druhý deň ho na ošetrovni z teba môžu ťahať ak to samozrejme prežiješ. Takže ak sa nájde zaostrený príborový nôž, okamžite sa zhabe. Možno to nie je zbraň, môžu ho mať aj na krájanie a že to tak aj je, ale nikdy nevieš. Prípady napadnutia príslušníka sú časté, ale informácie sa nedostávajú mimo ústav. Jedine, že si niekto ako sa hovorí, pustí hubu na špacír. Taktiež je zakázané zhromažďovať a užívať lieky, ktoré nemá daný mukel predpísané. Na každej škatuľke musí byť jeho meno a osobné číslo. Pokiaľ to tak nie je lieky sa môžu rovnako zhabať. Ono, aj bez môjho mudrovania si berú čo chcú, vždy sa dokážu k niečomu dostať nech sa ako príslušníci akokoľvek snažíme, aby sa tak nedialo. A na druhej strane, nechcel by som si zažiť, aby som napríklad po nočnej našiel nejakého mukla predávkovaného bohviečím.
V mojom prípade sa žiadny veľký objav nekonal. Našiel som niekoľko káblikov, z ktorých si robili ponoráky to áno, ale nijaký výraznejší predmet, vďaka ktorému by moje srdce zaplesalo. Ponorák je jednoduché zariadenie na ohrievanie vody. Dva kábliky spojené s kúskom plechu sa strčia do elektrickej zásuvky a vďaka tomu sa dá ohriať voda. Zjednodušene to znamená, že si môžu zriadiť nonstop kaviareň, pokiaľ ich nikto nechytí. Totižto horúca voda na zalievanie nápojov sa podáva teraz neviem či dva či trikrát za deň. Takže, kto pije denne päť káv má trošku problém. A ten riešia takýmto spôsobom. Pokiaľ samozrejme nemajú rýchlo varnú kanvicu, to by bolo bezpredmetné. Ale kto môže a vie, ten špekuluje, lebo času je veľa a mnohí ho nevedia duchaplne využiť.
Po celodennej makačke sme od riaditeľa ústavu dostali akurát veľké ďakujem, čo nás patrične zahrialo pri našich srdiečkach. Nič viac už v ten deň nebolo treba robiť. Skúsenosť to bola super ale na druhej strane som rád, že niečo takéto sa deje iba raz za pol roka.
