Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Začali sa blížiť fyzičky. Teda previerky fyzickej zdatnosti. Ale v podstate nebolo o čom. Nie, že by sa môj športový stav nejako markantne zvýšil ale boli tu isté plusy. Tak napríklad, po fiasku na hrazde ma napadlo si jednu zohnať ku nám na izbu a trénovať čo to bude dať. Samozrejme sme na to všetci išli takticky. Vlastne ako pri každom jednom našom rozhodnutí spojeným so zborom. Najdôležitejšie je si poriadne prečítať aké sú kritériá na dosiahnutie istého počtu bodov. Tým myslím počet bodov na to, aby si prešiel. Ale to sme nemali v pláne. Pred tým než sme naša partička išli na výcvik nám na ústave povedali, aby sme neprišli s horšou známkou ako za dva. A to mysleli zo všetkých predmetov a disciplín. Samozrejme sme to zobrali ako rozkaz a tvrdo sme na tom dreli. Niekto viac iní menej tvrdšie ale dreli sme ako bolo v našich silách. Takže keď už máš body ako tak naštudované, prejdeš na podstatu prevedenia daného cviku. Tak napríklad hrazda. Bolo úplne jedno či sa pôjde podhmatom alebo nadhmatom. To bola pre nás kľúčová informácia. Nadhmat by som prirovnal k takému cviku, no skôr pre viac fyzicky zdatnejších maníkov. A samozrejme, treba to mať poriadne natrénované, lebo bez toho to proste nedáš ani čo by si sa posral.
Zvolili sme podhmat, lebo zapájaš viacej biceps ako chrbát, v tej dobe som ho ešte nemal ako plachtu na lodi. Ale nie, trepem. Takže sme trénovali podhmat. Vždy keď sme prišli na izbu sme si dali taký malý battle kto dá viac. Na maximum bodov stačilo dvanásť opakovaní, čo sme po nejakom čase všetci zvládali s prehľadom. Proste, nikdy sa nevymakáš lepšie ako keď ťa chalani hecujú po príchode z piva, aby si dal viac ako desať opakovaní. To dokáže naozaj preveriť tvoju odhodlanosť. Dokonca sme sa už tak cítili, že sme skúsili aj nadhmat ale čo ti budem rozprávať, rýchlo sme sa vrátili na zem ku našej už zavedenej taktike. Ale bolo to povzbudzujúce, z nejakých piatich opakovaní sa na hrazde cítiť úplne prirodzene a nerobiť grimasy, to už je z môjho hľadiska slušný posun. Hrazdu by sme mali, chceli sme ísť od najťažšieho, čo bol pre mňa beh, ale bola ukrutná zima a moji dvaja kolegovia boli čo sa týka behu úplne v pohode, takže moja poznámka bola prehlasovaná. Nuž ale pracoval som v tímovom duchu, preto sa nedalo nič iné robiť, iba trénovať s nimi a beh riešiť individuálne a nájsť si nejakých iných, rovnako neschopných sparing partnerov ako som bol ja. Netrvalo dlho a našiel som ideálnych kandidátov. Medzi rečou som sa zmienil mojim spolužiakom o svojom hendikepe. Netrvalo dlho a našli sa štyria, ktorí boli ochotní pomôcť mi k dosahovaniu kvalitnejších výsledkov. Pravda bola, že aj tie ich boli naozaj žalostné a potrebovali spojku, niekoho, kto by ich tím dopĺňal. A tak sme sa vydali na prvú okružnú jazdu popri rieke. Scenéria ako z filmu o New Yorku, iba na také slovenské pomery.
Začala padať hmla a samozrejme sa stmievalo. Keby sa stmievaniu dalo, tak je v zime tma už o jednej mám pocit. Tak sme sa zababušili a prešli sa k neďalekej vysokej škole. Odtiaľ sme mali mať štartovací bod. Vôbec som nevedel, prečo zvolili práve túto lokalitu ale nepýtal som sa. Išiel som si zabehať po dlhšej dobe a samozrejme po vianočných sviatkoch, takže mi bolo jedno kam. V hlave som mal kopec iných otázok. Napríklad či ešte raz uzriem túto budovu. Nebolo mi po chuti vypustiť dušu pri rieke v neznámom meste a ešte k tomu počas služby. To by sa môj poisťovací agent, rovnako ako zbor veľmi nepotešili. Prvých pár sto metrov bolo v pohode aj keď zimný vzduch bol nepríjemný a pálil aj cez šál, ktorým som si zakrýval ústa. Šatky na ksicht sú úžasný vynález, škoda, že som ho objavil až neskoršie, vyriešil by kopec nepríjemností. Kým nohy vládzu bežať sa dá. Ale keď bežíš v jednej partií, spôsobuje to problémy. Niekto sa chce predviesť, ten druhý nestíha nehovoriac o treťom a tom najviac vzadu. Tak to bolo aj s nami a najaktívnejší maník vyštartoval ako strela. Nik nevedel kam a za čím beží ako o život ale nezostávalo nič iné, iba sa nenechať zahanbiť a ísť za ním. Vyzerali sme ako splašené stádo ale nedalo sa nič robiť.
Nátura a hrdosť nepustí aj keď nás to v tej chvíli mohlo stáť život. Kým nohy vládzu, bežať sa dá. No to určite. Keď nohy vládzu, znamená to, že začne vynechávať nejaký iný orgán. U mňa to boli pľúca. Bol som zvyknutý, že som bežal dovtedy, kým si nenájdem nejaký rytmus a v ňom zotrvám, ale v momentálnej situácií som bol odkázaný na bezhlavý cval za osobou, ktorá sa mi čoraz viacej vzďaľovala. A toto som samozrejme nemohol dopustiť. Prestal som myslieť na pálenie na hrudi aj na nával hlienov prichádzajúcich od vtedy neidentifikovanej časti tela. Už som ho pomaly dobiehal keď som si všimol, že chalan svoje tempo znižuje až nakoniec padne na zem ako vrece zemiakov. Normálne to prepálil a teraz sa hmýri na zemi ako taký červ v januári. Kým sa prebral ako tak k životu dobehli aj ďalší bežci. Pýtal som sa ho, prečo sa rozbehol ako taký idiot, prečo jednoducho nemohol ten kilometer vyklusať a potom už nech si beží ako chce. Samozrejme, klasická odpoveď, že sa chcel pred nami ukázať, lenže vianočný prísun šalátu a rezňov ho skolil. Priznal sa, že naposledy behal ani nevie kedy, a že to naňho jednoducho prišlo. Všetci dokopy sme si mohli podať ruky a povedať si akí sme sprostí, lebo to čo sa udialo v ten večer sa inak ani nazvať nedá. Skoro jedna duša vyhasla, teda môžem povedať z toho čo som videl. Tí dvaja za mnou možno tiež prežívali vnútornú krízu a beznádej, ale ako správni chlapi sa o to s nami nepodelili.
Takýto tréning som si naozaj nepredstavoval, ale dobré na tom je, že som si pretiahol svoje zaseknuté kosti. Niečo mi to dalo, mám sa riadiť svojim úsudkom a presvedčením a nenechať sa slepo viesť. Tobôž keď sa jedná o beh. Sanchez nebuď cocot. Školu som videl opäť, vďakabohu, ale podopieral som jedného zlomeného budúceho príslušníka, ktorý sa z tejto rozcvičky dával dokopy ešte pomerne dosť dlho. Najprv ho chytili horúčky, potom mal zapálené hrdlo a takto sa to s ním vlieklo až do ukončenia výcviku. Ja som mal v tomto šťastie, moja imunita sa ma držala ako pes z útulku, takže v tomto smere bolo všetko v pohode. Ostatné tréningy som už absolvoval radšej sám, nebolo to bohvie čo, ale aspoň som vedel, že pokiaľ niekto pôjde na onen svet, bude to moja chyba a nikoho s tým nebudem otravovať.
Ďalšia chuťovka z fyzickej kulinárky boli brušáky. Neviem presne koľko sme ich mali urobiť, ale rátam, že medzi sedemdesiat až osemdesiat za dve minúty. Vyzerá to ako nič, ale keď si už dáš polovicu, rozmýšľaš či má význam pokračovať. Taktika bola jasná. Po pár pokusoch sme na to prišli. Keď sa polovica spraví nohami a zvyšná polovica bruchom, ide to ako po masle. Môžu nastať komplikácie, samozrejme. Napríklad prepálený štart, nízka rýchlosť opakovania alebo jednoducho dôjdu sily. Tomu sme sa chceli vyvarovať a preto sme po hrazde zahrnuli túto aktivitu do nášho portfólia po príchode z piva na izbu. S pivom v brucho vyzerá všetko lepšie, ale všetko sa horšie vykonáva. Človek je predsa ležérnejší a chcel by si tak maximálne vyložiť nohy a pozerať v kľude telku. Tento model sa prejavoval aj na našich výkonoch. Brali sme to tak, že už máme všetko v suchu a nejaké brušáky nás nemôžu vyviesť z miery. Opak sa ale ukázal pri opätovnom meraní času za triezveho stavu. Vtedy boli neprijateľné výhovorky ako som plný alebo nechce sa mi. Brali sme to fakt poctivo. V istých okamihoch. Mojim kolegom z izby táto aktivita nerobila toľké problémy ako mne. Časom hravo zvládli osemdesiat opakovaní a ani sa nezadychčali. Ja som bol v tomto trocha pozadu. Počet som síce spravil ale bol som na hrane ako s časom tak s infarktom. Nie a nie sa dostať do správneho tempa, po chvíli ma začalo bolieť celé telo a nebol som už ani taký svižný, nakoľko cvičenie bývalo naozaj intenzívne. V podstate som už ale dosiahol čo som chcel. Išlo mi len o to, aby môj výkon bol naozaj dôveryhodný čo sa mi vôbec nedarilo. Ale nevadí, síce nebudem vyzerať ako z inštruktážneho videa, ale aspoň to budem mať v suchu. Skok z miesta sme ani neriešili. V tomto som si veril ako v ničom inom. Pár krát sme to akože skúsili na izbe ale ďaleko som zaostával za svojimi súpermi. Nebudem mať najdokonalejší výkon, ale je to stále lepšie ako to čo som previedol v ústave naposledy.
