Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Povedal som si, prečo nie? Aj tak už strašne dlho čakám, že zmením prácu, alebo aspoň niečo v mojom živote. Som tu už päť rokov a nikam som sa neposunul. Ani pracovne, ani mentálne. Zostať na jednom mieste vo svojej komfortnej zóne je síce príjemné, ale iba do istej chvíle. Problém nastane, keď nad tým začneš premýšľať, stane sa to vtedy, keď ti niekto druhý prehovorí priamo do duše. Mne sa to stalo, keď nastúpil vtedajší nový kolega. Opýtal sa ma od kedy a ako dlho som tu, a hlavne prečo? Takéto podpásovky nemám rád, hlavne, ak na ne neviem kontrovať. Povedal mi o jednom svojom známom, ktorý robí v base. Vraj sa má super, robí skoro to čo my a je za to o niekoľko krát lepšie platený. Vymenoval mi všetky výhody a začal vo mne živiť predstavu, že je to naozaj správne rozhodnutie. Verím, že veľa ľudí dokáže poradiť, rozdiel je len v tom, či aj správne. Sám neviem posúdiť, ktorá z možností bola práve tento prípad, ale mám kopec času, aby som na to prišiel.
Takže takto vyzeral môj prvý kontakt s nápravno-výchovným zariadením. Musím sa priznať, že dovtedy som bol ako dieťa. Rovnako ako oni som vedel tak maximálne o vojakoch, policajtoch a hasičoch. Akonáhle by sa ich niekto opýtal na bacharov, asi by sa na teba začali pozerať, ako keď im ukážeš walkman. Že tu niečo takéto jestvuje, som síce vedel, no ďalšie informácie boli pre mňa zbytočné. A načo vôbec. Hlavne sa tam nedostať. Teraz mi to príde smiešne, lebo som sa do svojho budúceho zamestnania dostal rovnako jednoducho ako kopec ľudí, z ktorých sú dnes obvinení či odsúdení. Len ja som bol na druhej strane. Ale, samozrejme, rovnako za mrežami.
Neviem, či mi niekto pomohol, myslím niekoho konkrétneho, kto ťahal za nitky. Ak áno, ďakujem za každú snahu v môj prospech. Koluje legenda, že niekedy sa do ústavu nedalo dostať bez známosti. Možno ti to príde divné, ale naozaj sa hovorí ústav, je to pomenovanie aj pravda zároveň. Zjavne som mal šťastie, pretože mne to išlo ako po masle. Poslal som žiadosť spolu so životopisom a netrvalo dlho, kým zazvonil telefón. Príjemný hlas na druhej strane mi oznámil dátum informačného pohovoru a ja s pocitom, že som aspoň niečo dosiahol, som sa začal tešiť. Bože, aký som bol patetický. Úprimne som nevedel do čoho idem. Jednoducho to bolo niečo nové a ja som pocítil potrebu dosahovať výsledky. Aspoň na chvíľu.
V požičanom otcovom aute si to šúrujem diaľnicou do susedného mesta. Plný nedočkavosti a nervozity zastavujem a platím parkovné. Pár drobných musí stačiť, nejdem sa predsa uchádzať o miesto generálneho riaditeľa.
Pred vchodom už bola hŕstka ľudí, samozrejme, skupinky. Neznášam, keď idem na pohovor a sú tam skupinky, v ktorých sa ľudia poznajú. Aj tak chce každý hrať za seba, tak načo tá pretvárka? Je síce pravda, že som nevedel, koľko miest je voľných, jednoducho som tam chcel byť buď sám, alebo nech sme všetci na rovnakej pozícii a nemáme žiadnu výhodu. Som v podobných situáciách nesvoj. Tak tam stojíme ako stádo ovečiek, čakáme čo sa stane. Nejakému príslušníkovi som nadiktoval svoje meno, bez mimiky ho odškrtol z papiera a bolo. Pekný začiatok, pomyslel som si. Už pred svojím príchodom sa tu niekomu nezdám. Zjavne som preňho znamenal prácu navyše a poviem ti, mal pravdu. Bol som len ďalší kandidát z hŕstky, ktorá ho otravuje. Neraz som sa s tým stretol. Vystrašené tváre, ľudia ešte stále plní entuziazmu, to ťa v dvanásťhodinovej šichte na vchode dokáže pekne nasrať.
Začul som zvuk pripomínajúci rýchlovarnú kanvicu, keď dokončí svoj proces. Pomyslel som si, že je to signál, aby sme vstúpili cez vchodové dvere. Samozrejme, bol som na konci, vždy radšej útočím zo zálohy, takže nebolo možne ukázať tým inteligentom, mojim dúfam nie budúcim kolegom, že môžu vstúpiť. Nijaké svetielko ani blikajúca reklama sa asi nezapne, tak by ste sa mohli zobudiť a ísť do riti. Samozrejme, všetci stoja a čučia ako koza na nové vráta, až kým im nejaký hlas neoznámil naliehavým tónom, že môžu ísť dnu. Hurá, majster sveta číslo jedna zobral situáciu do vlastných rúk a ukázal cestu celému stádu. Keby sme boli na opustenom ostrove, bol by to náš vodca. Prechádzam cez masívne kovové dvere a ukazuje sa mi svet za múrmi. Čo mi to len napadlo. Zhustený priestor obkolesený mrežami, nepriestrelným sklom, pcháme sa tam ako nejaké zvieratá pred porážkou. Kým nás na vchode zapisujú, snažím sa utvoriť si prvý dojem. Zle, naozaj zle. Keby nesvietilo slnko a nebolo teplo, stačila by mi už len melancholická hudba a môžem sa dať na útek. Ale úteky z basy sú riskantné, no nie nemožné. Pýtajú sa ma či mám mobil, zbraň, alebo inú audiovizuálnu techniku. Akože páni, kto nevlastní mobil by mi bol prinajmenšom podozrivý, zbraň nemám, nie som idiot, aby som si niečo podobné nosil do basy a audiovizuálnu techniku? Neviem či vyzerám ako kameraman, hlavne s mojou "výškou" by to neboli dobré zábery, ale nie, nemám nič. Pred hlavnou bránou sa to začalo víriť. Zvýšená aktivita ma prinútila sledovať dianie, zjavne sa chystali na vypúšťanie nejakého vozidla. Ako prvého som si všimol Hada. Ak si vieš predstaviť Vikinga, on bol presnou kópiou, len s tým rozdielom, že pochádza z Horehronia. V ruke brokovnica a mne v hlave začala znieť otázka, kam ja chcem ísť s takýmto telíčkom. Keby som sa mal porovnávať s ním, bolo by to ako Danny DeVito a Arnold vo filme Dvojičky. Niekedy vtedy som nadobudol pocit, že ma tu chcú kvôli môjmu šarmu a vtipu, lebo na nič iné som neprichádzal. Alebo majú žalostne málo ľudí.
Po týchto prvotných ceremóniách moju skupinku, teda skupinku, nášho vodcu doprevádzali do budovy s familiárnym názvom administratíva. Vôbec nepripomínala basu ako z filmov. Normálna budova, normálne okná, dvere, nikoho som nestretol. Nikoho takého, kto by ma utvrdil v tom, že idem do nebezpečného prostredia ako mi moje okolie predpovedalo. Zastali sme pred veľkými dvojitými dverami. Pani, ktorá nás mala na starosti, ukázala svoju profesionálnu stránku. Začala nám dávať pokyny a inštrukcie ako sa máme vnútri správať. Pomyslel som si: "Mojko, ja som si už zažil iných generálov a nemal som z nich bobky, tak mi tu prosím nerozprávaj, ako sa mám správať. Veď viem ako sa chovať v spoločnosti, nie som nejaký grobian pľúvajúci na zem. Jednoducho prídem a budem prirodzený, nechaj to na mňa." V reáli som len slušne pritákával a usmieval sa. Výborný znak toho, že som slušne vychovaný. Alebo taktný? Nemohla odo mňa chcieť nejaké otázky, nevedel som, čo sa mám spýtať. Nevedel som, ani do čoho idem, takže zbytočný monológ z jej strany ma len otravoval. Mala sa opýtať, či je niekto zvedavý na informácie, čo sa bude diať vo vnútri. Ak by sa niekto prihlásil, mala si ho zobrať bokom. Ja by som istotne zostal pekne na svojom miestečku.
