Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.
Psychotesty vol. 2
Moje druhé JA mi podvedome našepkalo niečo, čo by sa dalo inteligentnejšie preložiť ako: ,, ty debil, otoč stranu´´. Dal som na radu a tachykardia značne stúpla. Ležalo predo mnou ďalších dvanásť otázok, ktoré som si predtým nevšimol. Nechal som sa zlákať na syndróm kolektívneho vedomia. Po rozdaní testov som videl, ako väčšia časť osadenstva otáča svoje hárky na druhú stranu. Automaticky som po nich opakoval. Zjavne pochopili, že na konci sa nachádzajú tie najťažšie otázky, preto bude jednoduchšie s nimi začať ako s prvými. Po tomto zistení som začal rýchlo vyplňovať spomínaných prvých dvanásť otázok, ale márne. Zostávala mi už len minúta a nebola šanca, aby som to za ten čas vôbec prečítal, nie to ešte správne. Tak som tam buchol nejaké číslovky len tak z brucha. Dobrou správou ale je, že som našiel miesto kde mám napísať meno a dátum. Ako hovorím, oslovenie debil ma v tej chvíli regulérne patrilo. Po vyhodnotení testov si nás všetkých po jednom volal inštruktor do svojej kancelárie. Strhnutie náplaste započalo. Hneď mi frkol do tváre, že som skúšky nespravil, tým pádom si to môžem opakovať znovu o rok. Ale nechápal ako je to možno, chýbalo mi dvanásť bodov a pritom v osobnostnom teste mi vyšlo, že som nadpriemerne inteligentný. Chcel som si zachovať duchaprítomnosť a nadhľad, ale jediné čo mi z úst vyšlo bola veta:,, No asi nie keď si neviem otočiť stránku.´´ Vtipný za každej okolnosti. To sa musí uznať. Posratých dvanásť bodov a moje teplé miestečko neďaleko domova sa rozplynulo. A rovnako aj môj sen byť vojakom. No dobre, nebol to sen, malo to byť moje vykúpenie z predošlej práce, ale bolo by to vlastne iba takzvané z kaluže do blata.
Takže, počítač bol pripravený a ja rovnako. Už nezopakujem rovnakú chybu ako v minulosti. Teda chyby, aby som bol presný. Pán psychológ mi doprial súkromie a prišiel ma skontrolovať možno každých dvadsať minút. Zjavne vedel, že odpisovať nemám odkiaľ. A mal pravdu. Nebol dôvod to robiť, nikdy by ma ani nenapadlo nejakým spôsobom blafovať pri takomto niečom. Dokonca mi neprišlo na rozum ani ako by sa to dalo. Tak som si jednoducho robil. Čas som mal zjavne neobmedzený, nijaký časový limit nebol udaný, tak som si išiel klasicky piánko. Nikam sa nebudem ponáhľať a radšej si dvakrát skontrolujem, či som na nijakú stranu nezabudol. Ešte, že túto kontrolu robil za mňa automaticky počítač. 1:0 pre stroje. Všetko išlo jednoducho, nikde som nezaregistroval nijaký problém. A v tom som videl problém, ktorý som hľadal po každej doriešenej úlohe. Kde je ten chyták alebo kedy príde niečo čo mi zlomí väz. Alebo to príde až po vyriešení všetkých úloh? Aj teraz musím až na konci klasicky zistiť, že som niečo pokašľal? Ako keď skončíš skúšku z matematiky a všetci naokolo hovoria správne výsledky a tebe vyšiel mínusový výsledok. Proste riadny trapas. Ale kde nič tu nič. Netrvalo však dlho, aby som sa zasekol a dal si pomyselnú facku, že som tieto psychotesty podceňoval. Zavítala ku mne otázka, ktorej som nieže takpovediac nerozumel, ale zarazila ma svojou zložitosťou. Predstav si asi dvadsať produktov. Každý z nich má svoj názov, cenu, krajinu pôvodu opis a tak podobne. Iba jednoduchý screenshot, ktorý si máš za niekoľko minút zapamätať a následne na to sa ti prepne ďalšia otázka. Bola to taká nepochopiteľná situácia, prečo som mal na to desať minúť čumieť, keď sa mi to potom vypne a nastaví sa mi úplne iná úloha. V tom je krásna tá záludnosť v psychotestoch. Musíš si všímať aj najmenšie detaily a na všetko vedieť včas a promptne reagovať. Všetko na čo sa pozeráš má nejaký dôvod a nezostane len tak neopomenuté. Niečo podobné sa vtedy stalo aj mne. Doriešil som ďalších pár úloh a naskočil mi opäť screenshot iba s rozdielom, že teraz som mal doň doplňovať potrebné informácie. Že som v úplnej riti som sa dozvedel až vtedy, keď sa mi názov syru z Holandska začal pliesť s ceruzkami z Francúzka a podobne voloviny. Moja pozornosť, nula bodov. Možno si zapamätám, že chlap čo ma napadol mal jazvu na čele v tvare blesku ale takéto veci, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale bol som pekne v sračkách. Nuž ale nedalo sa nič robiť, situáciu a okolnosti s ňou spojené som vzal ako chlap a ide sa riešiť. Nič iné mi aj tak nezostávalo. Už keď som toľké hodiny mohol lúštiť jednu nepochopiteľnú vec za druhou, toto ma predsa nemôže odrovnať. Ale odrovnávalo, to mi môžeš veriť. Samozrejme som to dobojoval a či s úspechom alebo naopak, bolo po tom. Dopotený ako po pôrode som ukončil test, počkal na módne znalého psychológa a čakal čo sa bude diať ďalej.
Vymenil si ma s kolegom, asi o dekádu mladším, nazval by som ho chlapčiskom, ale mal väčšiu bradu ako ja, tak ho budem považovať za staršieho. Usmievavý ako všetci v tejto base, zjavne sa im darí a majú to tu radi. Držím im palce, aby sa im takto vodilo až do dôchodku. A kiež by aj lepšie. Istotne si to zaslúžia, už len dojmom, akým na mňa zapôsobili. Posadil som sa na pohodlné kreslo. Psychológ číslo dva, teda mladšia verzia svojho kolegu NSAZB, teda nesmejem sa ani za Boha, mal pomerne menšie maniere. Dalo sa s ním porozprávať, teda myslím to v zmysle, že sme sa bavili aj o niečom inom ako o mojej budúcej práci. Bol celkom príjemný spoločník, vedel by som ho počkať a po práci skočiť na pivo, ale od toho som tu nebol. Aj keby mi po všetkých týchto peripetiách padlo vhod. Začal mi na stôl predkladať nejaké historické fotky, na ktorých boli tváre ľudí. Neviem či asi pamätáš starý český seriál Hřísni lidé města Pražského, ale tie tváre boli ako vystrihnuté z podobného seriálu a asi aj z rovnakého obdobia. No jedná divná tvár za druhou a on mi nakázal, aby som si vybral zo štvorice dvoch, ku ktorým by som si sadol do autobusu. Obaja sme sa tvárili ako inteligenti. Ja viac. Začal som v jeho otázke hľadať chyták, jednoducho niečo čím ma chce dostať. Úplne mu to sršalo z tváre, prisahal by som, že som zazrel úsmev. Akoby čakal, čo za idiota sa zo mňa vykľuje. Snažil som sa zapojiť všetky zmysly, aby som tomuto pánovi mladého veku predviedol, že sa so mnou nemá zahrávať. Keby sme išli jedna na jedna bez chráničov, už by taký blažený úsmev istotne nemal. Tak mu vravím, že asi by som si nesadol ani k jednému z nich. Vôbec by mi nevadilo v autobuse stáť, a kľudne aj vo vlaku. Nie som z cukru, niečo predsa vydržím. Opýtal som sa ho, či tí ľudia na fotografiách sú vrahovia. Neodpovedal mi, ale jeho mienka sa zjavne zmenila. Už nemohol rátať len s tým čo vidí a podľa toho si zrátať sily. Zistil, že možno až taký nímand nie som. Aj keď som si myslel, že som na koni, žiaľbohu som hral ich hru. Nakoniec ma donútil si z tých obrázkov vybrať svojich favoritov. Bolo to ako vyberať si manželku na štýl Mama, ožeň ma. Veľmi zlé. Ale akonáhle sme mali po tom, obaja sme vyzerali spokojne. Ja, že celú procedúru som zvládol skoro bez ujmy a on možno tiež. Zaujímalo ma, kedy budem vedieť výsledky. Zavalil ma vyhýbavými odpoveďami politického charakteru ako napríklad, že výsledky sa asi ani nedozviem, to, že som prešiel mi potvrdí môj ústav keď povie, že ma prijali. To je super. Strávil som tu päť hodín a nebudem mať ani odpornú odpoveď či som v poriadku alebo nie. Dokonca mi nevedel ani povedať, ako dlho mám na odpoveď čakať, teda za koľko to budú vedieť naši vyhodnotiť a tak podobne. Možno pár dní, možno týždeň, nikto nevie. Tak sme sa rozlúčili, ja dúfam, že už natrvalo, nie, že by sa mi tam nepáčilo, ale pochop, myslím si, že tých psycho záležitostí v mojom živote bolo už dosť. Volám na číslo taxikára a pánko samozrejme nezdvíha. Možno mu bolo nepríjemné voziť svojich klientov iba do basy tak, to zabalil. Úplne mu rozumiem. Zvolil som si prechádzku aj keď to vyzeralo vonku na skorú búrku. Potreboval som si vyčistiť hlavu a usporiadať myšlienky. Po každej stránke som bol vyčerpaný a to ma ešte čakala cesta naspäť. Vlak ide samozrejme až o hodinu a pol a autobusy žiadne. Tak si to pendlujem medzi autobusovou a vlakovou stanicou a rozmýšľam nad ďalším plánom, ako stráviť čas do príchodu vlaku. Nejaká kávička, džús, cigaretka. To presne potrebujem. Tak si sedím, chlípem, sledujem naproti študentov ako si užívajú lahodný chmeľový mok a hrám sa na mobile. Keď mi mladý psychológ hovoril, že na moje výsledky môžem čakať aj niekoľko dní, bol som prekvapený, že telefón s už známym číslom zazvonil. Vraj majú pre mňa úžasné správy, testy som zvládol a postupujem do ďalšieho kola. Pocit zadosťučinenia sa mi rozlieval celým telom. Takže som im prešiel cez rozum. Teda, istou formou som inteligentný, veď je to vidieť a táto forma bola postačujúca. Škoda, že tu sedím sám. Ihneď by som to oslávil. Ale nenechal som sa zlákať diablikom na ľavom pleci a vytrval som bez aperitívu. Toto bola chvíľa kedy som mohol svoje výsledky oznámiť rodine a priateľke. Majú jednoducho pri sebe šikovnú persónu. Nebolo k tomu čo viac dodať. Cestu domov som si užil, nepamätám si, že som sa po dlhej dobe vracal naspäť spokojnejší.
