Tento príbeh je fiktívny a osoby, rovnako aj mená sú vymyslené. Akákoľvek podoba so skutočnosťou je čisto náhodná.

 

 

V stredu som si mal ísť po výstrojné súčiastky. Nemal som ani potuchy ako to bude prebiehať. Mám sa dostaviť na siedmu tam a tam a ja spolu s pani s významným poslaním sme mali byť prevezení na miesto, kde nám budú vydané uniformy a pracovný odev vo všeobecnosti. Mal som aspoň chvíľu čas na to, aby som sa o nej mohol dozvedieť niečo viac. Samozrejme, čo čert nechcel, nedostal som sa počas celej cesty k slovu. Na miesto určenia nás brali služobným autom. Teda bral, pán šofér. No a služobné auto, toto oslovenie a malo niekedy svoj význam. Ale pri pohľade by si bez mihnutia oka zhodnotil, že toto vozidlo patrí do šrotu. Ako vizuálne, tak počtom najazdených kilometrov. Zbor zjavne nie je tak dobre zabezpečený, ako som si myslel. Alebo už len čaká na svoj odpis, samozrejme myslím auto. Zatiaľ. Ako to už v medziľudských vzťahoch funguje, muži inklinujú k opačnému pohlaviu a to bol dôvod prečo žiadna z otázok nevyhľadala moju osobu. Bol som v podstate svedkom dialógu, do ktorého som nemal možnosť zasiahnuť. Možno som málo priebojný, ale na druhej strane som nemal ani prinajmenšom chuť byť za rovnakého slizáka ako môj kolega. Neobťažoval ju fyzicky, to nie, ale vedela by vydržať aj bez jeho sprostých poznámok. Ženy sa musia vedieť v mužskom kolektíve riadne obrniť. Od začiatku musia stanoviť hranice, lebo sa im z tohto testosterónového kruhu nepodarí nikdy vymaniť.

Objekt, pred ktorým sme zastavili sa mi podobal na výstrojné strediská aké som si pamätal z čias pôsobenia u vojska. Samozrejme ako civil. O mojej nezdarenej kariére profesionálneho vojaka sa viac vyjadrovať nemusím. Nakoľko som pracoval v odevnom sklade, svoje veľkosti som už dopredu vedel. Čísla ako 3 - 50 mi boli jasné. 3 dĺžka, 50 šírka. Laik sa v tom zamotá ako nič. Na pult mi začali pristávať veci jedna za druhou, pomaly som to ani nestačil registrovať. Ľudia na druhej strane boli prekvapení, keď som im začal hovoriť už len podľa čísla, že mi to bude malé alebo veľké. Nečakal som, že svoje predošlé skúsenosti niekedy zúročím, aj keď len takto bezvýznamne. Ušetril som si aspoň čas. Poviem ti, všetko bol hnus. Farba košieľ, materiál nohavíc. Nemusel som to mať na sebe a vedel som ako ma to bude škriabať a že zapotiť sa v nich bude nádhera. Krásne tanečné topánky, jedny perforované, druhé plné, kanady, o ktorých som dopredu vedel, že sa budú rozpadávať. A keby to bolo zadarmo nepoviem ani slovo. Za všetko sa bratku platí. Nie v hotovosti, ale odzrkadlí sa ti to na prvých výplatách. Najprv si to musíš odmakať. Celú svoju novú kolekciu poslednej sezóny spred desiatich rokov si skladám do krásneho pogumovaného batohu, ktorý by istotne poslúžil nejakému vojakovi v zákope ako provizórny skafander.

Ak si myslíš, že preháňam, tak len ako príklad ti uvediem, že čiapka ku cvičnej rovnošate mala na sebe dátum výroby môjho narodenia. Vieš si to predstaviť.

Keď sme dorazili naspäť do ústavu, na moje počudovanie mi bolo oznámené, že sa mám zastaviť za svojim vedúcim. Chce mi ukázať skrinku kde si tieto pakšamenty môžem zložiť. Tak idem na najvyššie poschodie, celý nervózny, klopem, otvorím dvere a snažím sa zasalutovať a zahlásiť. Niežeby som to vedel, ale aby som ukázal, že sa už čo to na mňa nalepilo. Keď sa otvorili dvere, pôsobilo to na mňa ako facka. Ruku k spánku som dokázal zdvihnúť, ale nevyšiel zo mňa ani prd. Za kancelárskym stolom sedel ten krívajúci blondiak z mojich fyzických testov. Aha, takže nakoniec bola pravda, že sa naše cesty opäť stretnú. Stojím pred ním zaseknutý, so slovami, ktoré sa mi nedokázali vyškriabať z hrdla. Cítil som zvyšujúcu sa teplotu a zrýchlený tep. Jeho profesionálna stránka sa nedala zaprieť už pri prvom stretnutí. Spýtal sa ma, či si myslím, že takto sa má prichádzať a hlásiť u svojho nadriadeného. Zakýval som hlavou vyjadrujúc nesúhlas. Poslal ma za dvere ako malého školáčika, aby som si to zopakoval. Chvíľu som sa pred dvermi pozastavil nad tým, čo už nie som dosť dospelý, aby som si takéto maniere odpustil, ale pravidlá sú pravidlá a v našich zložkách to platí dvojnásobne. Pripomenul som si v hlave niekoľko vojenských filmov s hláškami áno pane, nie pane, narovnal som sa, napol hruď, vstúpil, podal hlásenia. Stále márne. Zopakoval som si to asi trikrát. Buď som nestál ako sa má, alebo som nemal ruku na správnom mieste. Veci, ktoré som sa mal naučiť na výcviku mi boli vštepované už na začiatku. Beriem to ako výhodu, ale tá jeho tvár, jeho pohľad. Necítil som nič, len poníženie, ako keby som ani nebol príslušníkom ale muklom. Ako sa potom musia chovať k nim.

O skrinke nepadla ani zmienka. Zato otázka, či a ako pilne som študoval mi spravila hrču v krku. No ako som mohol študovať. Osem hodín som bol zatvorený v jeho kancelárií, vonku bolo zatiahnuté, také akurátne počasie na spánok. Rozmýšľal som nad všetkým, možným len nie nad tým čo som čítal. Môj názor bol taký, že bude ešte kopec času sa doučiť to čo vyžadovali ihneď. Nie som ten typ čo všetko berie naraz. Rád si rozložím čas, sily alebo najlepšie si nechávam všetko na koniec. Aspoň mi nič nevyfučí z hlavy. Samozrejme, zahral som to ako naozajstný profík, všetko viem a čo neviem to sa doučím. To každého odrovná. Ale oproti bol súper silnejší a moja príprava nedostačujúca. Čoskoro mal náš duel započať.

Pod krídla ma zverili príslušníkovi, ktorý sa odlišoval od všetkých zelených bacharov odlišnou uniformou. Bol v čiernom. Takzvaná čierna vrana. Mal mi ukázať donucovacie prostriedky a zbrane, ktorými zbor disponuje. Bol to Thajčan. Dozvedel som sa, že bol aktívnym zápasníkom v thajskom boxe a momentálne stále trénuje. Možno nebola jeho sila očividná cez čiernu kombinézu, ale už len informácia, že je niekto bývalý zápasník ťa utvrdí v tom, že tvoje správanie pred ním bude na úrovni mačiatka. Thajčan je super chlap, vysvetlil mi všetko po lopate, snažil sa a bol ústretový keď som mu vysvetlil, že nerozumiem ani ň o čom mi to tu vykladá. Nie je ťažké na pochopenie, keď uvidíš putá, spútavacie retiazky, obušok a tak podobne. Ale kedy a ako to budem využívať mi nebolo celkom jasné. Nechápal som ešte pojmy ako eskorta či služobný zákrok. Nejaká hmlistá predstava tu bola, ale pokiaľ si danú vec nevyskúšam, som len teoretik a teória mi veľmi nevonia. Čo ma ale viac zaujímalo boli zbrane. Od mala som k nim inklinoval ale brzdila ma predstava, že sú zlé. Áno sú zle v nesprávnych rukách, ale majú v sebe niečo, čo musí priťahovať každého. Od malého decka až po starca. V období keď som dorazil do ústavu ja, sa zbor prezbrojoval. To znamená, že sme prechádzali na nové typy zbraní a staré išli do odpisu. Z pištolí ČZ to boli Glock-y, staré škorpióny nahrádzali B&T. Krásne zbrane, naozaj. Horšia bola rozborka a zborka. Thajčan mi zbraň rozobral a následne zložil. Potom prišiel rad na mňa. S ČZ tou nebol problém, už som s ňou mal čosi dočinenia, ale rozobrať a zložiť samopal vzor. 58 alebo brokovnicu, to už si zo mňa hádam musí niekto robiť srandu. Je to ako keby ti niekto rozložil karburátor a povedal, do piatich minút ho budeš mať zložený. Potreboval som cvik a ten som v danej chvíli nemal. Nakoniec z toho vznikol celkom prijemný deň. Rozumiem malým deťom keď sa im nedarí prestrčiť kocku do oválneho otvoru.

Nafasoval som starú 82-ku s púzdrom približne jej veku. Nestíhal som streľby, bez nich som zbraň nemohol používať, dokonca ani nosiť. Toto rozhodnutie kvitujem, plne som ho rešpektoval a chápal. Výhoda bola, že mi zatiaľ nerobila zbytočnú záťaž pri výkone služby. Do administratívnej budovy rovnako ako na väzbu sa so zbraňou chodiť nesmie, ohrozovali by sme nielen seba, ale aj svojich kolegov. Preto mi zatiaľ bola na nič. Väzni neboli iba pozatváraní na celách a izbách, ale pohybovali sa aj medzi nami. Niekoľko správne vytipovaných pomáhalo chodu basy. Starali sa o poriadok, využívali ich v dielňach, robili stavbárske práce a v zime odpratávali sneh. Tento systém bol dobrý, šetril finančné prostriedky a využíval ich schopnosti. Aspoň sa nenudili aj keď viem, že niekedy toho mali až nad hlavu. Podľa mňa to boli fajn chlapi. Oslovoval som ich páni. Mali sme k nim vystupovať profesionálne, ale nepodarilo sa mi na nich nikdy pozerať zhora. Poznal som kde je koho miesto, ale prehodiť medzi sebou nejaký vtip, na tom som nevidel nič zlé. A za celý čas mi len pomohli, nikdy nepovedali nie. V base máš kopec charakterov. Niekedy netreba hľadieť na to, čo kto spravil.

Môj začiatok aj koniec dňa bol vždy rovnaký. Ráno pred siedmou som sa mal ísť zahlásiť ku vedúcemu, ktorý ma poslal ďalej na ďalšie stanovište a odtiaľ na ďalšie a tak dokonala. Keby sa zbierali body, cítil by som sa ako v pevnosti Boyard. Pred treťou som mal zase prísť do jeho kancelárie a odhlásiť sa. Takto to išlo niekoľko dní. Konečne som mal postúpiť na pomyselnom rebríčku dennej rutiny, keď som v rozkaze zbadal svoje meno napísané v kolónke eskorta. Plánovaný pracovný čas bol od šiestej rána. Takže mám prísť na rozdelenie najneskoršie o päť minút skôr. To by znamenalo, ráno žiadne hlásenie sa u vedúceho. Aspoň nejaká dobrá správa keď už je nutné vstávať tak skoro. Prišiel som do práce o hodinu skôr. Mám rád svoj kľud. Čas na prípravu a hlavne, musel som si prezrieť svoje nové prostredie. Kľúč od eskortnej miestnosti som mal, čiže som mal dostatok času na kávu, nemusel som obsedávať pred dverami ako to vidím u nováčikov. Nemal som ani potuchy, že je to predzvesť môjho budúceho pôsobenia. Načo by predsa dávali kľúč od miestnosti, kde sa zdržujú eskorťáci niekomu, kto bude robiť na väzbe alebo na vchode. Nedávalo by to logiku. Vtedy mi to však ešte nenapadlo. Ako prvý po mne prišiel Spevák. Spevák bol jedným z mojich obľúbených kolegov. Patril medzi skupinu tých starších príslušníkov, bol často veliteľom eskorty.