V Oršovej vidíte Dunaj, a to je zážitok. Zátoka obrovská ako more samotné (obrázok napravo), široká asi štyri kilometre, vedľa nej romantická promenáda, a na opačnej strane Srbsko. Vaším konečným cieľom je Svätá Helena, jedna z českých dedín osídlených v 19 . storočí, z ktorej údajne raz týždenne chodí priamy autobus do Prahy. Od dedinky vás delí posledných sto kilometrov. Cesta vedie dolinou Dunaja, ktorý tu tvorí priehradu Železné vráta, v obkľúčení romantických kopcov z obidvoch strán. Na jednej strane nekonečná romantika, na druhej riziko, že ak zostanete visieť uprostred a v noci, zje vás medveď alebo neprispôsobivý domáci obyvateľ. Pre začiatok sa rozhodnete ísť na autobusovú stanicu, aj keď neveríte, že o piatej poobede ešte niečo chytíte. Podľa cestovných poriadkov táto cesta trvá štyri hodiny. Zistíte, že cesta je neprejazdná, pred pár dňami ju spláchli veľké dažde. Obchádzka má, podobne ako pri Transalpine, viac ako 200 kilometrov.

 

Smutne si uvedomujete, že do vášho cieľa tento rok nedorazíte. Predsa len, nechce sa vám jebkať znova 200 km naokolo. Pre tento rok zatvárate svoj mentálny stopársky krám, a pripájate sa k ostatným čakajúcim na stanici. O päť minút prichádza mikrobus do Temešvára a má voľné miesto. Užívate si poslednú spanilú rumunskú jazdu. Po asi dvadsiatich kilometroch uviaznete v kolóne, z priekopy žeriavy práve vyberajú kamión. Nie hrozivo prevrátený, skôr spokojne zaparkovaný pravými kolesami ťahača, ľavé zostali kúsok od asfaltu. Ani trochu vás to neprekvapuje. O pár kilometrov neskôr vás iný kamión predbieha v dedine. Váš mikrobus sa tiež neunúva brzdiť do zákrut s červenými šípkami, však načo. Posledná udalosť dňa je zastávka na pumpe. Na záchode sa platí nehorázna jedna (alebo jeden?) lei, mladá hajzelbaba pred vstupom podáva chlapom útržky papiera. Po anglicky sa jej pýtate, koľko záchod stojí, ako keby ste si to nevšimli. Ona vás s úsmevom púšťa zadarmo, pritom vybuchne smiechom. A vy s ňou. Moment za milión, vzájomné pochopenie, že hlúpe pravidlá sú na okrasu.

 

Temešvár je už európske mesto. Autá tu nezúria, akurát na vlakovej stanici nefunguje terminál na karty a podchody medzi nástupišťami neexistujú. Prejdete sa po generickom európskom starobylom centre, ktoré vás moc nevzrušuje. Kupujete lístok do Budapešti s prestupom na ICčko v Arade. Na prestup máte päť minút. Mohlo vás vopred napadnúť, že to nestihnete, takže si počkáte na druhé ICčko. V Arade rekonštruujú hlavnú stanicu. Nadchod, od pohľadu široký ako diaľnica (posielate tip pre TSS Grade!) je zavretý, a vy na treťom nástupišti netušíte, ako sa dostane k pokladniam. Po vystúpení z vlaku väčšia časť stáda ide doprava, vy idete s menšinou doľava, tá hadam vie, kam ide. Medzi dvomi koľajami, ktoré sa nachádzajú medzi druhým a tretím nástupišťom, je plot, a vy tuho rozmýšľate, na kieho fasa ho tu postavili. Dovtípite sa to, keď vaša menšina v mieste, kde je v plote diera široká asi 20 cm, skáče na koľajnice a snaží sa cez ňu pretlačiť.

Od útleho detstva vám rodičia, a s nimi celá spoločnosť, jednohlasne prízvukovali, spolu s múdrosťami ako „nejedz žltý sneh“ alebo „neber si cukríky od neznámych ľudí“, že cez koľajnice sa nemá prechádzať, lebo je to nebezpečné. Ono je to vraj dokonca nelegálne. Tak chvílu stojíte na tom nástupišti, cítite sa nesvoj a zvažujete všetky pre a proti. Nakoniec si poviete, že aj toto treba zažiť. Pozriete sa doľava, či niečo nejde, a potom doprava. Keď usúdite, že nič nejde, skočíte za stádom z nástupišťa na čerstvo osadený biely pražec a pokúšate sa pretlačiť cez tú dieru v plote. V diere sa zaseknete, pretože váš ruksak má na šírku 40 cm. V tom momente sa vám zazdá, že ten stojaci rušeň 50 metrov napravo sa predsa len hýbe, a to vaším smerom. Našťastie, plot má meter päťdesiat na výšku, takže sa za päť sekúnd vyprostíte a rýchlo vyskočíte na druhé nástupište. Teraz jasne vidíte, že rušeň sa naozaj pomaly posúval vaším smerom. Ktovie, aké poučenie z toho plynie.

 

Prichádza maďarská klasika. Miestenku ste mali kúpenú na zmeškané ICčko, teta za okienkom v Arade tvrdila, že to nevadí a miestenka platí aj na nové. Ale mladý iniciatívny maďarský sprievodca jej názor nezdieľa a skásne vás o 10 eur. Do Budapešti prídete s 90-minútovým meškaním, čo po započítaní časového posunu robí len 30 minút. Ale veď načo sa nasierať, nikam sa neponáhľate. Ubytujete sa v peknom hosteli v centre za pekných 9 eur, skočíte na večeru, kde počujete majiteľa, ako predáva zákazníkom „Krusovice, a Slovak beer“, a potom sa idete opiť s pár Kanaďanmi a Američankou. Tí sú dosť hlúpi na to, aby sa s vami o pivo stavili, že lokálny tvrdý alkohol menom „palinka“ sa píše s b a nie p. Milujete stávky prinášajúce zisk bez rizika. V podniku Szimpla, jednom z naj v Budapešti (podľa Tripadvisoru), si užijete to najdrahšie pivo, aké ste našli.

 

Na druhý deň si všímate, že napriek európskemu výzoru a celkovej kráse sú v Budapešti niektoré veci jednoducho stále za opicami. Na Keleti Pályaudvar už našťastie viete, kde hľadať okienka s medzinárodnými lístkami, ktoré sa turistovi neznalému pomerov doslova skrývajú. V miestnosti vás čaká fronta jak na banány, za 15 minút vám ide vlak a zatiaľ netušíte, ako ho stihnete. Idete k mladej kočke, ktorá na stroji vytláča zákazníkom poradové čísla, žmurknete na ňu a vysvetľujete, že sa fakt, ale fakt ponáhľate. Po anglicky, nie po slovensky samozrejme, to by ste tam stáli určite aspoň hodinu. Ona vám stlačí nejaký servisný gombík, a číslo na vašom papieriku sa na čiernej elektronickej tabuli zázračne objaví do piatich sekúnd. Za okienkom teta pekne po starom vypisuje lístok rukou, prázdne políčka poctivo škrtá za pomoci pravítka. Áno, aj toto je Európa v 21. storočí. Keby ste nemali kopu času do odchodu, tak by ste asi prerazili to hrubé sklo a vytrhli jej ten lístok z rúk. Vo vlaku vám lístok kontroluje ten istý iniciatívny blbec, ktorý vás včera v ICčku obral o 10 eur. Vy sa mu naširoko usmievate do ksichtu, on sa pre zmenu vyhýba očnému kontaktu, asi vie prečo.

 

Idete domov. Koniec dobrý, medveď vás nezjedol. Výlet to nebol márny, aj keď celkové pokuty sa vyšplhali do výšky 50 eur, čo je aspoň 30 rumunských pív. Využili ste všetky štyri cudzie jazyky, ktoré ako-tak ovládate, a jeden, ktorý neovládate vôbec. To vás vyliečilo z pocitu, že angličtina je to jediné, čo potrebujete. A dospeli ste k podstatnej životnej múdrosti týkajúcej sa dopravnej etikety: pokiaľ občas brzdíte do zákrut a zvyčajne si to nejebete cez dedinu 80-kou, a pritom vás nepredbieha stovkou kamión, tak sa v podstate nič nedeje. Teraz sa bez výčitiek svedomia môžete vrátiť k starej dobrej mestskej 60-ke.