Každý balkón má svoju romancu. Lucia sa pohádala s mužom. Počas hádky ju zas udrel. Vytiahla mrazený hrášok a priložila si ho na rozpálené líce, ktoré sa pokúšalo hrášok uvariť. Kým sa mu to podarilo, medzitým zovreli emócie. Rozvášnená ruka ho uchopila a vyhodila ho z desiateho cez otvorené balkónové dvere. Mrazený hrášok. Aj keď je možné, že tak chcela urobiť s mužom. Dopadol na meďák manažéra z tretieho. Spustil sa zlostný alarm.
"Vidíš, čo si spôsobila, hlupaňa?!"
Alarm utíchol o pár minút. O pár mesiacov odišla Lucia s deťmi od muža. Bola to éterická bytosť, ktorá keby spala na hrášku, cítila by ho. Nemala šancu vydržať pri tom mužovi. True story.
My sme vtedy bývali s deťmi na najvyššom poschodí. Bol to jednoizbák a preto vraj balkón nemal, aj keď som doteraz presvedčená o tom, že každý panelákový byt by mal mať v povinnej výbave balkón. Vystrkovala som z okien hlavu a predstavovala si, aké by bolo mať ho. Ako by som naň vstúpila a odrazu by som bola von z bytu. Stačil by mi kúsok plošiny z betónu ohradený trebárs ďalším betónom. Obyčajným hladkým, nemusel by byť vyčačkaný ako na Via Cappelo číslo 23, odkiaľ vykrikovala Júlia svoje udivené: „Rómeo, Rómeo, prečo si Rómeo?“
Keď sme sa dopracovali k balkónu pri výmene bytu za väčší, znovu na najvyššom poschodí, myslela som si, že sa stal zázrak. Tak mi pripadala tá betónová paráda visiaca vo vzduchu, kam som si dala drevený stolík, dve prútené kreslá, rozložila kvetináče a usadila som sa nadšená, že tento kúsok sveta je niečo ako môj ostrov.
A potom sa udiala čudná vec. Počas jedného leta sme zistili, že sa na izbovom teplomere objavuje príliš často tridsaťpäť, čo vysvetľuje, prečo sa nám potia už aj rybičky v akvárku. Chceli sme preto dať do bytu klímu, vonkajšiu jednotku šupnúť na balkón a vtedy som sa od správcu dozvedela, že balkón vlastne nie je môj. Je všetkých. Spoločné priestory. Nedávalo mi to zmysel, pretože na mojom balkóne sedím len ja. Muž len keď sa mu chce a to býva málokedy. Keď sa tak stane, je to len kvôli mne. Suseda bývajúca pod nami mi na druhý deň vo výťahu povie, že ma zas počula rozprávať sa na balkóne samú so sebou.
Deti nevedia, že máme balkón. Chystám sa im ukázať pôdorys bytu, sken im pošlem mailom alebo cez messenger. Nikoho ďalšieho z nášho paneláku som na balkóne nestretla. Vo výťahu áno, aj na spoločnom schodisku vidím kadekoho pofajčievať, ale na mojom, vlastne spoločnom balkóne, som nestretla ešte nikoho.
Kvôli klíme na balkóne som musela napísať žiadosť na správcu, aby vyhlásil hlasovanie za to, či ostatní vlastníci bytov súhlasia s tým, že si ho zapraceme vonkajšou klimatizačnou jednotkou a zmestí sa tam stôl len s jedným kreslom. Však nevadí, aj tak tam sedávam sama. Našťastie, všetci vlastníci súhlasili. A teraz už len dúfam, že keď si uvedomili pri hlasovaní, že môj balkón je vlastne aj ich, že mi naň nebudú chodiť vysedávať, veď majú svoje, teda ďalšie spoločné balkóny k dispozícií.
Stretla som počas svojho života viacero druhov balkónov. Tie internátne boli postavené ako detské preliezačky. Možno preto, aby sa študenti nemuseli báť, že stratia kontinuitu s detstvom. Preliezali cez ne, aby sa dostali z flámu do svojej postele. Alebo ku frajerke do inej postele. Boli to veselé spoločné balkóny.
Nemocničné už také neboli. Na jednom takom som sedávala po večeroch celý máj, keď vonku všetko kvitlo. Kým moja dcérka spala na izbe, užívala som si na ňom s ostatnými mamami svoj spoločenský život. Raz sme tak sedeli na stoličkách, ktoré sme si šli vziať z jedálne. Ešte som v nej cítila vlhkú vôňu kelového prívarku, ktorý bol na večeru. Z ošetrovne ku nám doliehalo cinkanie skúmaviek. Chodba voňala po dezinfekčných prostriedkoch. Snažila som sa ju vytesniť z nosa vôňou kvetov, ktorú mi chrstol vietor do tváre. Nastavovala som mu ju, aby ma hladil, šteklil, hral sa so mnou ako šťeňa. Na chvíľu mi balkón umožnil žiť v bezstarostnom svete celkom iných vôní. Sedela som na ňom ako prikovaná a pozerala sa na ten svet. Stromy, ktoré s plynúcim večerom prechádzali od bledozelenej do tmavozelenej, aby sa nakoniec stali súčasťou tmy.
Bola to presne tá momentka z kategórie chvíľ, ktoré sa nesnažíte si zapamätať, lebo nie sú nijako výnimočné a napriek tomu sa jej podarí zakoreniť sa vo vašej hlave a s každou novou jarou zakvitnúť a pripomenúť sa silnými pocitmi. Všetky ďalšie májové chvíle som sa snažila vtesnať do hlavy, že ahá, májová oslava narodenín našich detí, balóniky, spoločná torta, pri ktorej súťažili, kto rýchlejšie sfúkne svoje číslo, omylom vymenené darčeky, kopec smiechu...Všetky sa však dôkladnejšie uložili do fotiek rodinného albumu ako do toho imaginárneho, ktorý nosím v hlave. Ten sa otvorí kedykoľvek a vypadne z neho práve tá momentka májového balkóna v detskej nemocnici s autentickými vôňami a hlasmi a ja sa chytám za hlavu a hovorím, že to nie je možné, táto spomienka je neskutočne živá, ako keby to bolo len včera.
Spomínam si aj na balkón osamelo žijúcej známej, ktorá si na ňom užívala dôchodok. Mala na ňom veľké kreslo s množstvom vankúšikov, ktoré vždy na noc brávala do bytu, aby vonku nenavlhli. Ale cez deň sedávala v kresle, objímala tú záplavu farebných vankúšov a sledovala dianie na ulici pod balkónom. Dostala som na sedenie obyčajnú stoličku z kuchyne, ale ponúkla ma vybrať si z vankúšov ten najmäkší a pristavila mi stoličku k bodu, z ktorého vraj uvidím najlepšie. Ako hosťovi mi teda ponúkla ten najkrajší výhľad z balkóna, čo sa mi celkom rátalo.
„Tá jama popri chodníku sa zo dňa na deň zväčšuje. Najviac po daždi, ktorý trvá viac ako jeden deň. Aj mne sa najviac páči jar. Už od marca cítim, ako balkón oteplieva. Môžem na ňom sedieť čoraz dlhšie a sledovať, ako ľudia nemôžu spať. Niektoré okná svietia aj celú noc,“ hovorila mi a ja som si uvedomila, že pre ľudí, ktorí žijú sami, je balkón niečo viac ako len obyčajná súčasť bytu, kde chodia niektorí len vešať bielizeň alebo fajčiť. Niečo ako spriaznená duša, aj keď mi budete tvrdiť, že balkón nemôže mať dušu.
Jeden taký balkón zachránil pred dvoma rokmi amerického rappera Jasona Derula pred sklamaním jeho fanúšikov po tom, čo sa mu zrútilo v pražskej TipSport aréne pódium. Umožnil mu improvizovať koncert, na ktorom sa spievalo aj tancovalo.
V tomto období, keď sme sa kvôli korona vírusu museli zavrieť do svojich bytov, milujem balkón ešte viac. Som na ňom potravinovo závislá. Niežeby som tam sadila zemiaky a chovala hydinu, ale sú tam zásoby, ktoré sa nezmestili do doteraz postačujúcej mini špajze. A sledujem z neho prebúdzajúcu sa prírodu. Aj keď zima nebola tuhá, oddych jej prospel. Možno ho potrebuje aj každý tvor. Zastaviť sa, zaliezť do svojho domova a chvíľu byť sám sebe najbližším. Sledujem ľudí s rúškami a už sa teším, ako ich raz odložia. Ako ich budem stretávať, cítiť teplo, ktoré z ľudí sála, vibrácie zeme, keď sa ponáhľajú. A prestanem sa báť ich náhodných dotykov, keď sa trebárs načiahneme v obchode za tým istým melónom a budeme sa na tom môcť smiať.
Aj na ostatných balkónoch pribudli ľudia. Niektorí sa učia oddychovať, prečítať dávno odloženú knihu, zbaviť sa stresu z akoby nikdy nekončiacich pracovných dní, robiť čokoľvek, čo za celé roky nestihli a stále si to vyčítali. A prekvapene sledujú z balkóna, ako aj svet okolo nich spomalil.
V jeden večer všetci tí ľudia vyšli na balkóny a tlieskali z vďaky k iným ľuďom, ktorí im zachraňujú životy. Všetky tie roztlieskané balkóny, celá tá betónová levitácia, všetko bolo živšie a silnejšie ako čokoľvek, čo si vedel v tomto období človek predstaviť. V tej chvíli mi pripadali krajšie ako akýkoľvek kvitnúci či vyparádený balkón na svete.
