Nadišiel ďalší nový deň. Počasie vyzeralo všelijako (rozumej namiesto tropickej horúčavy sa zatiahlo, mierne ochladilo a hrozilo, že bude pršať) a my sme premýšľali, kam sa dnes v Barcelone vyberieme. Zhodli sme sa, že by sme si radi pozreli aj nejaké to múzeum. Picasovo nepripadalo do úvahy. Okolo toho sme prechádzali v Barri Gotic a stál pred ním rad ako pred ženským weckom na benzínke, keď tam po štyroch hodinách jazdy zastaví dôchodcovský zájazd. Po prelistovaní knižného sprievodcu sme sa rozhodli vydať smerom na Montjuïc.

Montjuïc je barcelonský kopec s vysokou koncentráciou všakovakých zaujímavostí. Dá sa naň dostať rôzne, my sme zvolili cestu  od Plaza de Espana smerom k Magickej fontáne (mali sme šťastie a práve striekala). Pohľad na Palau Nacional, ktorý sa rozprestiera nad touto stranou kopca a vedie k nemu široké schodisko (pre mrzákov a pajácov opäť aj eskalátory), je vskutku impozantný. V pompéznej stavbe, pôvodne postavenej v rámci projektu Svetovej výstavy v roku 1929, sídli od tridsiatych rokov minulého storočia National Art Museum of Catalonia, kam viedli aj naše kroky. Expozícia pokrýva umenie od románskeho slohu (zväčša fresky) až po modernu 20.storočia. Románska, gotická a z väčšej časti aj renesančná a baroková časť sa dá opísať ako Panna Mária s Ježiškom, všetci svätí a Ukrižovaný na 1101 spôsobov. Darmo, najväčším zadávateľom zakázok bola po stáročia RKC a je to aj vidieť. Na mňa osobne urobila najväčší dojem maľba v expozícii moderného umenia, „Madwoman“ od Antonia Fabrésa. Viem, že ten dojem je cez obrazovku PC neprenosný, ale obraz je to úžasný a v mojej súkromnej hitparáde zobrazení šialených žien ho zaraďujem do TOP 5 (prvenstvo stále patrí Delacroixovi a jeho portrétu šialenej ženy).

Výťahom sa dá vyviesť na strechu paláca, odkiaľ môžete opäť obdivovať panoramata Barcelony, tentokrát z iného uhla a popíjať pritom kávu alebo Moët & Chandon.

Na Montjuïc sa dá vidieť napríklad ešte Olympijský štadión, ktorý postavili, aby v roku 1936 hostil alternatívne anti-fašistické Olympijské hry ako alternatívu tých v Berlíne. Zámer ale zmarila Občianska vojna v Španielsku (mám pocit, že odkaz na ňu je tu veľmi živý dodnes). Druhým športovým monumentom je Annela Olímpica alebo Olympic Ring, novší štadión, postavený pre potreby hier v roku 1992. Plus tu nájdete múzeum Joana Miróa, botanickú záhradu, etnologické múzeum a kadečo iné. Dobre, poďme už preč, ja som hladná.

Na margo jedla v Barcelone asi toľko, že ak jete radi a často, tu si určite prídete na svoje. Nejde len o reštaurácie, ale prakticky na každom kroku zakopaváte o kadejaké stánky s jedlom a tapas bary, nehovoriac o tom, aké chutné veci sa dajú kúpiť v niektorej z tržníc. Okrem toho je tu pomerne veľa ázijských reštaurácií a fastfoodov a potom kebabárni. Neviem, či to platí pre Španielov všeobecne, ale v Barcelone sú tak trochu posadnutí pečivom každého druhu. Všelijake chleby, bagety, focaccie, koláče, slané aj sladké, jednoducho múka tu evidentne ide na odbyt. Tradičnú paellu sme si dali tiež, ale mňa toto jedlo nikdy neočarilo a nestalo sa tak ani v Barcelone.

Pár dní predtým, než sme do Barcelony dorazili, protestovali jej obyvatelia proti turizmu a jeho negatívnemu dopadu na život domácich, okrem iného aj proti údajnému zvyšovaniu cien. K cenám toľko, že ma príjemne prekvapili, špeciálne čo sa týka vstupov do pamiatok. Myslím, že sú veľmi prijateľné. V potravinách boli ceny plus mínus také, ako u nás, rovnako ceny bežného spotrebného tovaru. Jedlo a pitie v podnikoch je samostatná kategória, lebo samozrejme záleží, kde si sadnete a akú cenovú kategóriu si vyberiete. No pár dní pred Barcelonou som strávila nejaký čas v Prahe a tamojšie ceny v porovnateľnej kategórii služieb by som označila za vyššie (bavíme sa o centre mesta). Obyvateľom Barcelony, sťažujúcim sa na preplnené mesto môžem návštevu Prahy v „high season“ celkovo doporučiť. Možno by aspoň mierne zmenili názor. Mne sa Barcelona nijak extrémne preplnená nezdala. Povedala by som, že bola zaplnená primerane až mierne podpriemerne tomu, o aké atraktívne mesto ide.

Jo a Katalánci sú nechutní nacionalisti, na každom druhom balkóne visí katalánska vlajka a Barcelona vlastne vôbec nie je v Španielsku. Ale to už vie každý.

Keďže sme na stránke, kde kedysi bývalo všetko mužné, no s príchodom žien sa stalo dokonalým a neskôr štvavým a bez jasného cieľa (veď ako inak: ženy nevedia, čo chcú, ale neprestanú, kým to nedostanú), zmienim sa aj o tom, či môže mužské oko v Barcelone spočinúť aj na niečom inom okrem pamiatok. Môže. Na turistkách. Španielky pred tricinkou (žijú tam aj staršie, ale taktne od nich odvraciame zrak) sa podľa mňa delia na dva subtypy, pričom povedzme si rovno, ani jeden nie je žiadna sláva. Typ prvý: chudá, až rachitická postava, žiadne prsia, žiaden zadok, namiesto toho skolióza ako z učebnice fyzioterapie, občas výškovo mierne nadpriemerné vzhľadom k tamojšiemu priemeru, dlhé vlasy (často veľmi pekné, zachraňujú celkový dojem), výrazný predkus, ešte výraznejší nos, tvári sa nešťastne a odmietavo. Druhý: výška maximálne 160 cm, poriadne „pri tele“, zadok ako skriňa na krátkych, sudy pripomínajúcich nohách, veľké kozy, tvár by sem tam aj stála za hriech, nebyť nechutnej druhej až tretej brady. Tvári sa milo (je sýta) alebo naopak extrémne nasrane. Pre dailyfemales ešte krátka zmienka o tamojších mužoch: aj tu platí, vďaka za turistov. Zachraňujú estetický dojem v uliciach.

A zasa je to dlhé, takže k poslednému dňu v Girone a opisu toho, „ako sme sa tam náhle ocitli bez peňazí“ sa dostaneme až v budúcotýždňovom zavŕšení našej katalánskej trilógie.