Ahojte, Svetielka, v sobotu bola konjunktúra Mesiaca s Plutom, Marsom, Snickersom aj MilkyWay a to bol čas, kedy bolo cítiť zvýšené vibrácie energie v oblasti očnej čakry. Mohli ste cítiť nutkanie vybehnúť z domu a hľadať svetlo, ba až osvietenie vo svojom živote. Áno, v sobotu bolo zatmenie mozgov, ktoré ste mohli vidieť v Bratislave po prvýkrát. Celá akcia, ako už z názvu vyplýva, niesla názov Biela noc.

 

Marketingová masáž zapôsobila aj na moju prvú a druhú signálnu sústavu a vzbudila zvedavosť dostatočne veľkú na to, aby som vymenil hrejivú samotu za chladnú spoločnosť cudzích ľudí. Biela noc síce na prvé počutie znie ako veľkolepá párty s DJ Kotlebom v hlavnom line-upe, ale každý s IQ vyšším ako číslo hitlerovského pozdravu si dokázal vygoogliť, o čo v skutočnosti ide.

 

Keďže išlo o prvý ročník a všetko prvé je len raz, hoci to trvá len pár sekúnd, nemohol som si to nechať ujsť. Ako vtedy s Aničkou, z čoho mám dodnes v duši prázdne miesto, kam si schovávam jedlo, ktoré už nevojde do žalúdka.

 

Priznám sa, očakával som typickú vernisážovú účasť, kde sa podáva sudové víno a na stole sa nájde zopár obschnutých pagáčov, znásobenú počtom inštalácií. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa chtiac-nechtiac musel stať súčasťou obrovskej zábavychtivej masy. A že to bola zábava...

 

Začať v A4 bol dobrý ťah. Vyskočila tam na mňa veľká projekcia abstraktného objektu za sprievodu hukotu, niečo medzi soundscapes, drone, ambient, noise, avant-core, plunderphonics, radio art, site-specific a post-industrial. Pre predstavu si pustite čokoľvek z vymenovaného.

 

Chvíľu som na to čumel jak puk a samozrejme som tomu rozumel asi ako ajťák spoločenskému životu. Potvrdilo sa, že nerozumiem umeniu, svet sa dostal do rovnováhy a opäť som sa cítil štandardne debilne. Ale veď čo iné je konceptuálne umenie, ako nová forma kóanu. Neskôr som začul babku vysvetľovať svojmu vnúčikovi, že tomu netreba rozumieť, lebo to je manipulácia ľudí. Tak veru.

 

Zmanipulovaný som sa presunul pod rozhlas, kde som si buchol pifko v plaste, štyri deci euro päťdesiat, spolovice sledoval blikajúce trubice na vonkajšej kostre budovy a z druhej polovice pozeral na ľudí. Toľko občianstva pokope pri rozhlase bolo naposledy, keď v 68. zaútočili spojenecké vojska na Bratislavu a niekoľko odvážnych slovenských bojovníkov obsadilo rozhlas a štyri dni oň bojovalo, čím začalo Slovenské národné povstanie.

 

Na skok je galéria SODA, kam sa vchádzalo aj vychádzalo v zástupe. Vnútri bolo veľa ľudí, naprdené ako na ZŠ v triede po malej prestávke a dvojica dôchodcov, ktorí sa nejakým prestorovým tunelom dostali z uličky v Kauflande priamo do galérie. Inak si to neviem vysvetliť. Asi som sa na nich príliš sústredil, pretože sa mi od babky ušla jedna štandardná lakťovka pod rebrá. V tú chvíľu som ľutoval, že nemám po ruke leták z Lidlu, ktorým by som sa bránil. A vôbec, čo majú čo robiť starí ľudia po zotmení vonku a ešte k tomu v galérii.

 

Mapu akcie som ani tam nezohnal, ale stačilo sa nechať strhnúť prúdom, ktorý ma bezpečne zavliekol na ďalšie miesto pomenované podľa medikov. To mi, mimochodom, pripadá dosť nespravodlivé, pretože aj tak chcú všetci po doštudovaní z našich daní(!) vypadnúť do Nemecka (hneď ako spravia rozdielové skúšky, pretože slovenský diplom im uznávajú tak akurát ich rodičia).

 

Pred vstupnou bránou sa vytvoril hustý rad. Jedni sa tlačili dnu, druhí von. Keďže sa davov štítim ako biomamička očkovania, prvýkrát v ten večer som zapochyboval o zmysle celej akcie a života vôbec. Našťastie som si spomenul na Ježiša, ktorý trpel na kríži oveľa viac a ako dnes vidíme, celkom zbytočne. Zaťal som sa a povedal si, že o čo som ja horší ako Ježiš, a že to vydržím. Takmer som zakopol o nejakého psíka, ktorý pišťal ako dowňák od radosti, že sa konečne dostal na miesto, kde má inak vstup zakázaný. Apropo, nebol tam jediný, veď čo, v ten večer sa smelo všetko.

 

Na skok je Ondrejský cintorín. Po zemi na obrovskej ploche boli porozmiestňované biele svetielka, ako tienidlo slúžili plastové lyžice. Táto inštalácia sa mi páčila najviac. Keď ste vystúpili z davu a trochu vošli do priestoru, hukot a lomoz jednoliatej ľudskej masy pôsobil akoby duše všetkých mŕtvych vyliezli na povrch a tam sa prechádzali a bavili sa spolu. Prítomnosť a minulosť splynuli do jedného. Uznávam, že len vďaka takému množstvu ľudí to malo svoje čaro. Čo však čaro nemalo, bolo neustále cvakanie fotoaparátov s bleskom. Áno, s bleskom. Pretože ako vraví príručka mladého fotografa, svetlo najlepšie odfotíte -  s bleskom.

 

Takto to šlo ďalej. Mrte ľudí, kam len zväčšené zreničky dovideli. Človek si ani nemohol odskočiť do svojho obľúbeného podniku zahriať sa, pretože každé voľné miesto bolo okupované čudnými ľuďmi, ktorých bežne nestretnete.

 

Na ulici samé úkazy, ako napríklad vyholený chalanko v tmavom športovom oblečení, pokojne míňajúci euroafričana so svojou veľkozadkou priateľkou. Ďalší úkaz sa vynoril zo šera v miestnosti nad Urban Housom. K jednej zo svetielkujúcich tyčí (neónu) pristúpila skupinka asi siedmich dievčat a snažila sa pôvabne tancovať. Až na to, že to bolo celé trápne, silené a kŕčovité. Chvíľu som tam nenápadne stál ako pedofil pred základkou a pozoroval ich. Už-už sa mi vo vrecku otvárala rybička, keď ma vyrušil nejaký známy a odobral som sa preč.

 

Ale bol to aj večer hlbokých momentov. Pred ministerstvom kultúry na SNP bol, ako ináč, opäť rad. Postavil som sa doň, no po chvíli som chcel odísť. Keď tu zrazu počujem chalana, ako dohovára svojej ofučanej milej: "keď sme mohli vystáť ešte dlhší rad na mekáč, môžeme vyčkať aj tento." Vskutku tragikomické.

 

Ako skvelý marketingový ťah sa ukázala Biela noc pre galériu Soga. Ľudia čakali vonku v dlhočiznom rade, aby nakoniec zhliadli nejakú neónovú klietku a sklamane prevrátili očami. No keďže to bola galéria, boli tam ďalšie veci na pozeranie a tak si každý návštevník omrkol na dôvažok aj ostatné vystavené diela.  Od tohto večera sa história Sogy delí na obdobie pred a po Bielej noci. Takú návštevnosť nemali odkedy sú otvorení.

 

Čo na záver? Bolo pekné vidieť, že aj v škaredom počasí si dokáže prísť pozrieť kultúru množstvo ľudí. Rodiny s deťmi, dôchodcovia aj vyholení mladíci a psíkovia. Mesto ožilo a každý mohol objaviť nové miesta alebo sa aspoň dosýta vynadívať do svetla. Druhý ročník už asi vynechám, to množstvo ľudí mi nerobilo dobre, to nemôže robiť dobre nikomu. V každom prípade, zistil som, že Bratislave žije skurvene veľa Východobratislavčanov aj Bratislavčanov. Radšej by som však bol, keby všetci ostali v ten večer doma pri telke, tam kam patria.