Ako to v lete býva, ľudia zvyknú dovolenkovať. Slovo dovolenkovať vzniklo asi od výrazu dovoliť si nič nerobiť. My, čo trpíme čiastočným až úplným masochizmom, namiesto ničnerobenia pri mori volíme variantu bikovania v horách a to nie v akýchkoľvek, ale rovno na Balkáne. Keďže u mňa masochizmus neprepukol ešte v plnej miere, necestovala som na vlastnú päsť, ale s údajne najlepšou českou cestovkou na tento typ zájazdu.
Po prebdenej nočnej ceste nás autobus skoro ráno (cca o ôsmej) vykladá v zapadnutom rumunskom horskom stredisku, odkiaľ vyrážame na prvý trip s dĺžkou asi 22 kilometrov. Okolie mi silne pripomína Veľkú Fatru, až na početný výskyt dobytka a oviec. Cesta je technicky náročná smerom hore aj dolu, neviem sa dočkať sľubovaného občerstvenia. To nájdeme približne 3 km pred cieľom. Vchádzame do dvora k babuške, u ktorej kupujeme pivo/kolu/nejakú polievku. Babuška má oceľové dvere a zamrežované všetky okná na dome, asi sa tu veľa kradne. Po hodine vyrážame na ubytovanie. To sa nachádza v dedine Padis, v najväčšej diere, v akej som kedy bola.
V penzióne nie je signál, je tu však teplá voda, čapované pivo a naplno pustené kúrenie v strede leta. Samozrejme, že v dedine o kanalizácii ešte nepočuli, takže na dverách kúpeľne je veľkými písmenami (dokonca aj v angličtine) zakázané hádzať papier do záchoda. Samozrejme, že ho tam hádžem. A samozrejme, že kôš za celý takmer týždňový pobyt nevysypali. Inak je v penzióne čisto. Pár minút pred večerou ležím na posteli a o ďalších pár minút už bežím dole po schodoch so zistením, že na večeru meškám dobrú hoďku. Dostávam hydinovú polievku a klobásu s mega vlasom cez celý tanier. Chuť jesť zmizla rýchlejšie ako pornočasopis v kláštore. Po večeri odchádza celá skupina k ďalšej babuške na miestnu špecialitu - akési langošo-palacinky plnené džemom či tamojším smradľavým syrom. Volajú to placinta. Na stole spolu so sladkou pochúťkou pristáva aj čučoriedková pálenka. V konečnom dôsledku som rada, že večeru v penzióne som prespala. Po návrate do penziónu nasleduje preventívne opatrenie proti podávanej čučoriedkovej pálenke vo forme pitia kvalitného alkoholu. Oslepnutie nechce nikto riskovať.
Nasledujúci deň ráno sa už hľadá stratený kľúč od zámku na biku, potom sekera, kliešte, klin. Sviňa Murphy je aj v Rumunsku a pri presekávaní posledného vlákna drôtu vybehne chalan z chaty s kľúčom v ruke. Biky sú odomknuté, vyrážame na 65-kilometrovú trasu. Obloha je zamračená, dupeme do pedálov, čo to dá. Očakávaný lejak prichádza vo viacerých vlnách, v stúpaniach začína ako jemný dážď a kým prejdeme horským sedlom a zídeme do dediny, užívame si okrem potokov vody stekajúcich po horskej ceste aj jemnú masáž padajúcich krúp. Po príjazde do dediny nás k sebe pozýva prvý a aj posledný Rumun hovoriaci po anglicky, ktorého v horách stretávame.
Keďže sme premočení, suché uteráky nám prídu vhod. Usádza nás u seba v obývačke a celá jeho rodina začne chystať pohostenie. Začíname ako inak pálenkou, nasleduje syr, šunka, slanina, chlieb a veľký kopec zeleniny. O chvíľu je na stole teplý čaj, káva, grilované bravčové. Ako dezert nám donesie miestnu špecialitu, zapekanú polentu so smradľavým syrom. To už prichádza druhá skupina bikerov a dojedá zvyšky. Pánovi nechávame za pohostenie každý 15 rumunských lajen (LEI) a pokračujeme ďalej.
Výhľady cestou do sedla sú kvôli nečasu mizivé, postupne prichádzame do ešte zapadnutejšej dedinky, kde hľadáme podľa inštrukcií sprievodkyne dom s červenou strechou a babušku predávajúcu pivo. V rumunských horských dedinkách je červená farba asi jediná, ktorá sa dá zohnať! Po rýchlom osviežení pokračujeme novo natiahnutým asfaltom na koniec dediny ku kostolu, ktorý vyzerá ako jediná udržiavaná stavba v celej oblasti. Všeobecne rumunské horské cesty sú buď rozbité šotoliny alebo nové asfaltky, oboje pokryté lajnami, keďže konský povoz je tu úplne bežný dopravný prostriedok. Cestou stretávame pasúce sa kone s naúzko zviazanými prednými nohami, vraj aby ďaleko neušli. Nasleduje opäť jazda v daždi smerom do kopca na ubytovanie.
Tretí, oddychový deň, nám v zjazde po asfalte hovná a nalepené blato lietali okolo hláv dobrých deväť kilometrov, kým sme neprišli do údolia plného camperov, bufetov, voľne pobehujúcich psov, modrookých poníkov a kdejakých hipisákov. Biky ukladáme v bufete u miestneho nepísaného šéfa údolia a vydávame sa pešo k jaskyni. Cestou nám robí spoločnosť túlavý pes. Tu po zostupe pomocou reťazí a po nasadení čelovky vstupujeme do podzemnej jaskyne. Na nohách mám len šľapky, keďže odporučený skvost českej módy sandále sa v mojom teniskovom botníku nenachádzajú. Našťastie nie som jediná. To je mi však pri brodení sa cez podzemnú rieku platné asi ako HR Generalist v Jáchymovských baniach. Šľapka mi upláva asi v polovici cesty, takže pokračujem poloboso. Na moju radosť ma s uplávanou šľapkou v ruke víta pred koncom jaskyne druhý slovenský člen výpravy, takže na koniec jaskyne dorážam s full výbavou. Cesta pokračuje výstupom nad jaskyňu, kde stretávame skupinku rumunských cigáňoturistov, podľa ligotavých tenisiek asi fanúšikovia Ryťmausa. Pri pohľade na blatistú cestu k jaskyni a našu skupinu, kde je každý zasratý aspoň po členky, si to podaktorí rozmyslia a radšej si leštia flitre a falošné diamanty na teniskách hore nad jaskyňou, sediac na polozhnitých lavičkách. Pred nami je obed v campingu a výjazd k ubytovaniu.
Ako inak, všetci sa nechávame ukecať na skratku lesom, ktorá zahŕňa nesenie biku cez bahno a obrovské šutre, proste taký ľahší deň v živote mtb bikera. Na vrchole kopca vyklepávam z tretier asi pätnásť minút blato a dorážame na ubytko. Aby sa neopakovalo predchádzajúce ráno s lietajúcimi hovnami okolo hlavy, bike radšej umyjem hadicou. Voda v tejto oblasti je celkovo dobrá akurát tak na zmývanie hovien z biku, keďže chutí akosi horko, pije každý pivo alebo silne komerčne podporované sladené nápoje.
Štvrtý deň je na pláne výstup na hrebeň s čiastočným tlačením biku cez kosodrevinu, za odmenu nasleduje jazdenie naprieč pláňami a stretnutie sa s ovčím stádom. Okrem pastierskych psov (vždy malý rozbrechávač a dva-tri veľké medvede) tu pomáhajú bačovi aj pastierske kozy. Bača je zhovorčivý, nik mu však nerozumie, a koho neodstraší jeho prirodzený odór, s tým sa aj vyfotí. Priznávam, odvahu som nemala. Cestou sa začnú vyskytovať defekty a nekonečné čakanie na zvyšok skupiny. Pomaly sa okolo nás zbiehajú ďalšie pastierske psy s polenom dreva uviazaným na obojku. Vraj aby neštvali divú zver alebo bikerov. Keď sa konečne stretáva celá skupina pod hrebeňom, vyrážame zjazdom najprv blatistou a neskôr štrkovou cestou k vodopádu. Počet defektov rastie geometrickým radom. Pred sebou máme našťastie už len posedenie v dedine pod vodopádom, niečo ako reštaurácia tu však nemajú. Jedlo a pivo kupujeme v miestnom obchode a sedíme vonku pri potoku. Posilnení sa vydávame smerom hore čerstvo položeným asfaltom, dúfajúc, že z nás nevybehne to, čo sme práve zjedli. S vidinou nasledujúceho klesania cesta do sedla ubehne rýchlo ako predĺžený víkend. Nasleduje popoludňajšie stúpanie terénom a som na ubytku. Na večeru dostávame mamaligu, už spomínanú polentu so smradľavým syrom a smotanou, tentokrát to nie je ani zapečené. Náhradou mäsa má byť asi degustácia miestnej samohonky s čučoriedkovou príchuťou. Na izbe sa dotláčam keksíkmi. Pod vplyvom čučoriedkovice dostávame skvelý nápad predĺžiť si trasu ďalšieho dňa o 20 km a o ďalšie prevýšenie 1000 m hore aj dole, počet členov fiktívnej výpravy narastá. Nakoniec sa všetci venujú dopĺňaniu tekutín a ráno mizne nápad predchádzajúceho večera rýchlejšie ako zatúlaný pes v cigánskej dedine.
Deň sa začína jazdou po pastvinách, stretnutím s koňmi a príchodom k prvej babuške po ceste. Niekoľko členov výpravy prejavuje známky črevných problémov, u babušky si namiesto piva kupujú dokonca pepsi. Niektorých to naopak neodrádza a ochutnávajú miestne mlieko. Po zjazde betónkou a dlhou (ako inak) novou asfaltkou, je na pláne obed v prvej ozajstnej reštike. Sedíme si pekne na terase nad potokom, menu majú dokonca trojjazyčné. Čašníčky však nie. Aj tu dostávame nápoje bez pohárov, v Rumunsku sa pije asi rovno z fľaše (pivo aj nealko). Poháre nosia len s čapovaným pivom. Rýchlosť prípravy jedla a obsluhy odpovedá stavu rumunskej ekonomiky, kvalita jedla však milo poteší. Vyúčtovanie dostávame na rukou vypísanom paragóne, v ktorom sa nikto nevyzná, každý hodí za seba na stôl prachy podľa menučka a odchádzame.
Cestou naspäť sa skupina triešti viac ako slovenská politická scéna, máme pred sebou veľmi blatistý dlhý stupák a so sebou zvracajúcu bikerku. Po náročnom zjazde lesom s množstvom pohyblivých kameňov, ktorý idem väčšinu cesty radšej vedľa biku, sa stretávame v hipisáckom campe z tretieho dňa. Tu nasleduje klasika pivo + palacinka a výjazd hore na ubytko. Tentoraz žiadne skratky lesom. Grcajúcu bikerku dovezie autom pánko na camp, keďže to inak v jej stave nejde. Bike, kvalitne potiahnutý blatom a aspoň dvoma druhmi hovien, sa nedá umyť, lebo keď miestni videli, ako mrháme ich hnusnou vodou, hadicu niekde skryli. Blato zľahka oklepem, seriem zatiaľ na to. Po večeri hráme stolové hry, a pomaly sa tešíme na koniec rumunského lajnového dobrodružstva.
Posledný deň si to valíme dole dlhou asfaltkou a kto si bike aspoň trochu neutrel, ten má na tvári nejaké to hovno z predchádzajúceho dňa. Sem-tam pomôže blatník. Po cca 13 km stúpaní šotolinou prichádzame ku skalám s reťazami. Pomocou reťazí a lán sa dostávame k vodopádu, cestou obiehame hysterických Talianov s nemotornou tetou a jačiacim deckom. Pri vodopáde, tak ako pri iných turistických atrakciách, pobehujú túlavé psi. Je tu dokonca jeden so zlomenými zadnými labkami. Vodopád rýchlo opúšťam a mierim asfaltkou do dediny, kde vidím po čase prvú samoobsluhu. Na lavičkách pred obchodom si rozkladáme nakúpené jedlo a hodujeme, pričom do dediny prichádza autobus a začíname nakladať bicykle. Cestou do termálov číta sprievodca pešiakov monotónnym hlasom (ktorí pristúpili do busu v spomínanej dedine) niečo o histórii krajiny, ale toho už nikto nepočúva. Asi o deviatej večer zastavujeme v Oradea, približne 200k meste a ideme sa konečne najesť. Mesto má pekné centrum, inak je to ošarpaná cigánska diera.
V reštike, kde síce nemajú menu v angličtine, natrafíme na šikovnú anglicky hovoriacu čašníčku. Jedlo je výborné a odchádzame na rýchlu prechádzku mestom a späť k autobusu. Tu už vedie opäť sprievodca pešiakov nikdy nekončiaci monológ. Nasadáme, odchádzame, cestou zas niekto grcá (vraj z jedla :D). Cestou zastavujeme v zmenárni pred hranicou a zbavujeme sa všemožným spôsobom rumunských LEI (aj lajen). Konečne o siedmej prichádzame do BA a s pocitom polámaných nôh vystupujem. Na jednej strane to bolo super, na druhej strane rozmýšľam, prečo nedovolenkujem ako normálni ľudia. Každopádne, sama som zvedavá, kam sa vyberiem o rok :D
P.S. Za titulné foto ďakujem bikerovi/fotografovi Honzovi, ozaj sa podarila :)
