Nie, toto nebude prvoplánový hejt na tatranské služby a situáciu v Tatrách, i keď by mohol byť, a že by sa čo-to dalo nájsť. Tiež som zistil, keď som sa v minulosti hejt pokúsil napísať, že to nie je pre každého a nebude to literárny štýl, v ktorom sa preslávim. Dobrý hejt je umenie a nie len zbierka nadávok.

 

Toto bude totiž o mojom prvom druhom lezení v Tatrách. Druhom preto, že to prvé bolo síce fajn a užil som si to, no to pravé viacdĺžkové lezenie ma čakalo až na druhý raz. Svoju premiéru som si odbil v Jubilejnej, čo je pekná, perfektne odistená cesta. Je vhodná na prvé skúsenosti s viacdĺžkovým lezením aj pre úplných začiatočníkov, ak majú patričný doprovod. Nebolo to zlé, miestami pekne vzdušné, ale asi najviac adrenalínové bolo hľadanie zlaňovacieho borháku, šmýkajúc sa po zľahnutej tráve v strmom boku cca 100 metrov nad dolinou.

 


Jubilejná

 

To druhé ma čakalo až v masíve Ostrvy nad Popradským plesom. Všetko to začalo klubovým sústredením práve na Popradskom plese, kam som sa vybral aj so svojou spolulezkyňou. Keď sme vyberali cestu, voľba cieľa padla kvôli tomu, že mala načatý členok z behu práve na niečo v Ostrve,  vďaka krátkej nástupovej trase.  A keďže sa nám nechcelo špekulovať s lezením po vlastných, tak na práve novovytvorenú Júlovú za V+, na tatranské pomery luxusne odistenú borhákmi, s rozostupom len 5-6 m. (možný pád vynásobte dvomi). Počasie nám hlásili pekné a tak sa popíjalo len striedmo, s pomerne rýchlou večierkou, kde som vychytal posteľ vedľa fakt peknej Maďarky, ktorá ju však zdieľala s nejakým Maďarom a na družbu zjavne nemala chuť.

 

Ráno ešte prebehlo rýchle balenie vecí, pričom sme nahádzali všetko potrebné do jedného batoha a spolu s ďalšou lezeckou dvojkou, ktorá sa rozhodla pre rovnakú cestu, sme šľapali na nástup. Ten bol motivačne vedený cez symbolický cintorín, na ktorom sa nachádza podozrivo veľa plakiet venovaných iným lezcom, čo vždy tak nejak povzbudí. Pod skalou sme na seba nahodili sedák / hruďák, na ktoré sme navešali všetko potrebné do cesty. Keďže som vďaka oveľa menším skúsenostiam vzal na seba úlohu druholezca a ťažného mula, tak som si k tomu nabalil ešte aj nejaké veci od spolulezkyne. Zvyšok zostal v batohu pod skalou, kam sme sa chystali po dolezení zlaniť.  Naviazanie do lana, vzájomná kontrola a už mi spolulezkynin zadok mizol za skalou, ako si to suverénne šinula hore. Netrvalo dlho a zvrchu som počul povel na zrušenie a o chvíľu nato som liezol už aj ja. Lezenie krásne, v pevnej skale na druhom bez hrozby pádu, takže v pohode a bez stresu. Takto to išlo celé tri prvé dĺžky, ktoré sme sa chystali v ten deň liezť.

 

Kľúčový okamih pre mňa nastal po dolezení tretej dĺžky. Automaticky som podal spolulezkyni expresy (dve karabíny spojené slučkou), pozbierané cestou z istiacich bodov. Tá bola stále zapnutá v štande, z ktorého ma istila a voľnosť pohybu som mal len ja. Chystali sme sa po dolezení tejto tretej dĺžky zlaniť dole a tak som sa rozhodol, že sa idem poobzerať po zlaňáku. Vybral som sa cca meter / dva tým smerom, kde sme ho predpokladali. Samozrejme, nenašiel  som ho tam, tak som postúpil ďalších pár metrov. Asi už začínate tušiť, kam to smeruje. Sústavným popoliezaním som sa zrazu dostal k borháku postupového istenia z poslednej dĺžky Májovej a zistil som, že vlastne leziem. Ono, to by až taký problém nebol, keby na štande nedošlo k predaniu výstroja a na sedáku mi tým pádom zostalo len pár expresov a nejaké karabíny. Síce som k tomu mal ešte dva páry topánok, ale tie mi nejak pomôcť nemohli. Na návrat som sa vykašľal, veď ten zlaňák tam už niekde musí byť, namiesto toho som natrafil na ďalší postupový borhák a liezol už definitívne. Postupne som sa zbavoval prebytočných vecí a spolu s ubúdajúcim vybavením som nechával v postupovom istení i tie topánky a liezol ďalej, až som sa dostal k poslednej – kľúčovej časti cesty. Tam ma nejak elán prešiel. Rozhodujúci faktor v tom hral najmä cca 20 metrový odlez vďaka tomu, že mi zostala už len posledná karabína. Chvíľu som koketoval aj s myšlienkou na návrat pre vybavenie. Tá ma ale prešla pri pohľade na cca 5m kolmý schod, ktorý by som musel zliezť s istením v starej hrdzavej skobe. Cca o pol metra vedľa nej bol nový borhák, ktorý som pri lezení tak nejak prehliadol a ako mi bolo povedané, stalo sa mi to v ceste viac krát, že som zvolil takéto časom „overené“ istenia miesto tých nových. Moje optimistické „to dám“ sa zmenilo na „to nedám“. Zliezanie je totiž tak nejak ťažšie ako lezenie nahor a tá hrdzavá skoba bola umiestnená tak nešťastne, že by to znamenalo vrátane prieťažnosti lana „zemovku“. A vlastne v určitej fáze aj bez nej, proste nič príjemné.

 

Otočil som sa teda a vydal som sa v ústrety svetlejším zajtrajškom vrcholu. Postupne, ako som sa sústreďoval na každý krok, som sa dostával do flow.  Všetky zmysly sa zostrili a ja som mal pocit, že dokážem vyliezť aj po brizolite. Zo štandu som vďaka zostreným zmyslom počul tlmené opakovanie vety „Ježiš, to je ale kokot“, ktorej frekvencia sa zvyšovala s mojim rastúcim odlezom. Tesne pred vrcholom v kľúčovej časti cesty, ktorá robila obtiažnosť pre túto dĺžku (ďalší kolmý schod), som si zapol poslednú karabínu. Nevnímajúc tiaž natiahnutých lán, ktoré som musel za sebou ťahať cez niekoľko istiacich bodov, som dorazil posledné metre cesty na vrchol, kde ma zavalil príval endorfínov.

 

 

x1  - predposledný, x2 – posledný istiaci bod. Tá podlhovastá vec hore som ja

 

Ono to vyzeralo na pohľad oveľa horšie, než to bolo. Prípadný pád by viedol cez hrebeň a nebola by to 30-40 m šupa, ale len cca také kyvadlo šmykom na druhej strane hrebeňa, kde by ma o dosť skôr zastavil nejaký ten kameň. Cítil som sa tam safe a bol to pomerne ľahký terén, až na tú kolmú stienku na konci. Záver lezenia - zlaňovanie bol kapitola sama o sebe a ja začínam chápať dôležitosť poučky, že návrat je rovnako, ak nie viac dôležitý, ako zdolanie steny, ale to by bolo na druhý článok pri ktorom by som už asi musel požiadať zainteresované osoby o autorizáciu. Ďalší deň nám hlásili zlé počasie a tak sme sa trochu odviazali v spoločenskej miestnosti, miestami dosť za únosnú mieru a ja som si dal ešte jeden lezecký výkon do izby na najvrchnejšom poschodí, kde som z nejakého mne záhadného dôvodu zvolil tie strmé schodíky, ba nebojím sa použiť i označenie rebrík a nie klasické schodisko. Maďari boli stále na izbe, tak som ich snáď veľmi nebudil pri mojich pokusoch dostať sa do postele. Na záver už len zostáva konštatovanie, že dobré to bolo a tešil som sa na ďalší level – lezenie po vlastných.

 

p.s.: Ľutujem korektorov, ale snáď software vychytal väčšinu chýb.

Niečo z vrcholu (alebo cesty nepamätam sa uš)

 

Výhľad z rímsy počas zlaňovania