Nikdy som sa nepovažovala za predstaviteľa cieľovej skupiny „conov“. Neholdujem LARP-om, nezaujíma ma historický šerm, nenosím plyšové masky ani si nezhotovujem kostýmy z ľanu, kožušín a kostí zvierat. Star Wars a Marvel idú celkom mimo mňa, z fantasy som čítala akurát Tolkiena a zo sci-fi Douglasa Adamsa, ale to je tak všetko. Vlastne nie, za hlbokého socializmu som zvykla pozerávať „Raumschiff Enterprise“ v rakúskej televízii ORF (McGyver a Knight Rider sa do sci-fi myslím nerátajú...).

Predsa som sa však v jeden pekný slnečný májový víkend vybrala do Domu kultúry Dúbravka. Ja, pani v stredných rokoch, Jozefína Maková, človek-milión, ocitla som sa v spoločenstve ľudí (v drvivej väčšine mladších odo mňa), ktorí sa všetkým vyššie uvedeným (a aj mnohým ďalším) záľubám venujú. Ako je to možné, pýtate sa? Nuž, urodilo sa mi dieťa, ktoré mi obohacuje život menej či viac atypickými záľubami. A keďže je okrem iného „potterhead“, nemohli sme vynechať „Víkend na Rokforte“ (VNR), jednu z programových línií podujatia SlavCon.

Tento článok však nebude vyčerpávajúcou recenziou SlavConu. Na podujatia VNR som dostala zákaz vstupu („mami, ale nechoď tam so mnou“, inštruoval ma môj Bystrohlavčan), takže som väčšinu času strávila v kaviarni – o tej ešte bude reč, túlaním sa po priestoroch domu kultúry a náhodnými návštevami prednášok. Pokúsim sa vám teda sprostredkovať dojmy náhodného návštevníka.

Najväčším zážitkom pre mňa bola úžasná atmosféra podujatia. Ľudia v maskách, kožušinách, s dredmi, zelenomodrými vlasmi, v steampunkových či postapo kostýmoch sa prepletali s ľuďmi v tričkách, džínsach a teniskách, mladí so staršími, páriky, rodinky s deťmi. A všetci sa navzájom brali celkom prirodzene, všetko bolo celkom normálne. Táto tolerancia a prijatie boli ako balzam na dušu.

Mojou základňou bola kaviareň. Dávam 5 hviezdičiek – vynikajúce limonády, koláčiky, obedové polievky a aj fantastický špenátový quiche s kozím syrom. A predovšetkým veľmi príjemná obsluha. Jediným malým nedostatkom bolo, že neponúkali víno, ale chápem to – tipujem, že návštevníci SlavConu skôr holdujú pivu. To som neochutnala, ale viem, že tam boli Svijany, ktoré tuším sú medzi pivovými fajnšmekrami dosť cenené.

Obzvlášť milým bonusom bolo, že jeden z DM nickov sa pre mňa konečne pretavil do živého človeka. Boli to krátke, ale príjemné stretnutia a snáď budú mať aj pokračovanie a rozšírenie v podobe ďalších nickov.

Samotné túlanie po dome kultúry bolo čarovné. Od detstva je mojím teritóriom západ Bratislavy – Karlovka a Dúbravka. Dom kultúry poznám teda dlho, mnohokrát som tam bola na školských podujatiach. Pamätám si dokonca jeho výstavbu, v tom čase sa tradovalo, že ho stavajú väzni. Po prvýkrát som však mohla navštíviť rôzne jeho zákutia, ktoré sú bežne neprístupné. Trebárs administratívne zázemie či malú miestnosť v jednej z „vežičiek“. V malej zasadačke som zasa objavila ohromné socialisticko-realistické maľby.

Pri potulkách som navšívila zopár prednášok – v piatok večer napríklad veľmi zaujímavú prezentáciu o oprave hradných zrúcanín. V sobotu som nakukla na „hudobné absurdity“ – rôzne bizarné hudobné videá z internetu, mnohé som už poznala, ale v spoločenstve plnej sály ľudí sa na nich človek opäť rád zasmeje. Pár vecí som zmeškala a o rok už si ich nenechám ujsť, napríklad prednášku o mojom obľúbenom Saturday Night Live, prednášky o pirátoch či o digitálnej sebaobrane.

K samotnému Víkendu v Rokforte žiaľ podrobnú recenziu nedostanete, ale podarilo sa mi z Bystrohlavčana vypáčiť pár lakonických odpovedí, na základe ktorých som usúdila, že bol nadšený. Najviac sa mu páčila prednáška o konšpiračných teóriách, ale ocenil aj workshop, kde sa zoznámil so spolužiakmi, či skúšky M.L.O.K. Nedarilo sa nám pri hľadaní papierikov s tajnými heslami, neviem, či sme zle hľadali alebo nás vždy niekto predbehol. Metlobal sme neabsolvovali, mal trochu sklz a čakanie na úpeku bolo únavné, ale na budúci rok sa hádam zapojíme.

Ako ste iste už pochopili, sme nažhavení a o rok ideme zas. Dokonca sa pohrávam s myšlienkou vytvoriť si kostým, páčilo by sa mi prísť ako viktoriánska steampunková lady. Aspoň by som mala zámienku zaobstarať si korzet a poriadne sa zmachliť. Ako prvé som si vymyslela názov kostýmu, už som ho medzičasom zabudla, ale bolo to niečo ako „Hrôzyplná Lady“. Dieťa sa tiež chystá ísť v kostýme, ale dôrazne mi povedalo, že každý pôjdeme za seba a bude sa tváriť, že ku mne nepatrí. Čo už, raz to muselo prísť. Každopádne držte palce, nech nám nadšenie vydrží do budúceho roka. Možno sa tam uvidíme.

Mimochodom, tento rok vyhral Bifľomor.