Vo všetkých amerických filmoch a seriáloch už od počiatku vekov deti netúžia po ničom inom ako po návšteve Disneylandu. A keby len deti! Veď predsa aj Penny, Amy a Bernadette z Big Bang Theory sa tam úspešne ulievali počas pracovnej doby a vrátili sa ako princezné. Preto keď sme sa s kamarátmi ocitli v blízkosti Disneylandu, nebolo pre nás inej možnosti ako strávit deň v tomto „najmagickejšom mieste na svete“.
Nastal deň D (D ako Disney samozrejme) a vláčik z Paríža nás doviezol skoro až pred samotné brány parku. Nenechávajú nič na náhodu, a preto tam pre istotu jazdia aj autobusové linky priamo z letísk, aby žiaden mágiechtivý turista nezablúdil. Hneď na začiatok nás privítal obrovský ružovo-biely hotel, na ktorom sa rozhodne nešetrilo vežičkami a inými okrasnými prvkami. Cynickí hejteri nech sa pripravia po prechode bránou do Disneylandu na šok, pretože vysnívané imaginárne mestečko, ktoré sa rozkladá za ňou, je roztomilo-gýčové alebo gýčovo-roztomilé. Záleží len od uhla pohľadu. Každopádne je celé v pastelových farbách s dominantným podielom ružovej, cyklámenovej a im podobných odtieňov. Môžete sa tam vyšantiť v množstve gift-shopov, reštaurácií, zmrzlinární, waflární a tak celkovo vyprázdniť svoju peňaženku. Toto všetko pre nás samozrejme nebolo v tej chvíli zaujímavé, lebo sme sa hrnuli za atrakciami. Hoci by sa na prvý pohľad zdalo, že toto miesto je určené výhradne pre detim nie je to našťastie pravda a je tu množstvo vecí pripravených pre nás večné deti, kde majú prckovia vstup zakázaný.
Prvá atrakcia, na ktorú sme vystáli dlhočiznú radu, bola na motívy Hľadá sa Nemo a bolo to také milé povozenie v lodičkách po vodnom svete, ktoré však nestálo za to dlhé čakanie. Poučili sme sa a následne zamierili k niečomu, čo sa volalo Holywood Tower Hotel a jeho doničená fasáda sľubovala oveľa adrenalínovejšiu jazdu. A nesklamal nás. Hneď po príchode do budovy nás uviedli do deja, v ktorom vystupoval strašidelný hotel posadnutý zlými duchmi alebo čím. Musím pochváliť tých, čo vymýšľajú interiér a dizajn takýchto atrakcií (rada by som vedela, ako sa dá dostať k takejto práci), pretože idú ozaj do detailov - uschnuté kvety na opustenej recepcii hotela, pohodené noviny na stole, zabudnutý kufor... a samozrejme všadeprítomné znepokojivé zvuky. Prekliaty hotel sme si za okamih odskúšali na vlastnej koži, keď nám kázali v malej miestnosti pripútať sa k sedačkám, aby sa pod nami následne pohla celá podlaha. Vyviezla nás úplne hore a po rozostúpení stien sme sa mohli pokochať panoramatickým výhľadom na park. Samozrejme, že po tomto nasledoval rýchlý pád, ktorý z našich hlasiviek vydoloval šialený vreskot a efektívne dvihol hladinu adrenalínu v krvi. Už dávno som tak pevne nezvierala opierky sedadiel, ako keď sme sa za hlasného revu všetkých zúčastnených rútili k zemi.
Vedeli ste o tom, že film Piráti z Karibiku bol spravený na motívy atrakcie v Disneylande? Aspoň sa to teda hovorí a táto atrakacia je neprehliadnuteľná vďaka obrej kamennej lebke, stroskotanej lodi a tropickému ostrovčeku - samé príjemné pirátske krajinotvorné prvky. Ked sme vošli dnu, tak nás nalodili do lodičky a vplávali sme do tmy osvetľovanej len fakľami. Po oboch brehoch sa striedali výjavy z pirátskeho života, kde sa rôzne pohyblivé figúriny nastrojené do fešných handier spolu opíjali, rabovali mesto alebo sa snažili pozabíjať. Po tejto oddychovej jazde, kde sme mali len jednu malinkatú perej (pri ktorej nás samozrejme museli vyfotiť), sme sa vybrali na návštevu k ďalšej filmovej legende. Indymu.
Život Indiana Jonesa bol plný adrenalínových jázd, ale len jedna z nich bola tá naj. Naháňačka banských vozíkov v dieli Chrám skazy. Postaviť celý Chrám skazy by bolo predsa len trochu náročné, ale aj tak tu bolo dostatok širokých kamenných schodísk, portálov a podivných sôch a zvyškov dávnych chrámov utopených v džungli na navodenie tej správnej atmosféry. Samotné vozíky boli skvelé. Vyviezli nás hore, aby sa potom strmhlavo pustili dole a následne nás prehnali 360 stupňovou zákrutou. Pre veľký úspech sme išli hneď dvakrát. Sem sa veru neoplatí nosiť nič, čo nemáte napevno pripevnené na tele a opakovane sme sa uisťovali, že tie bezpečnostné pásy sú dobre upevnené.
Naše ďaľšie kroky viedli k strašidelnému domu postavenému na kopci na motívy domu zo Psycha - aspoň mi to tak pripadalo, že sa nechali inšpirovat jeho znepokojivou ponurosťou. Kto a ako veľmi straší v tomto dome, sme sa z úvodného slova nedozvedeli, lebo bolo z nepochopiteľných príčin len po francúzsky, ale to, čo sa dialo následne, plne uspokojilo moju morbidnú dušičku. Už som sa rozplývala predtým, že na interiéroch si dávajú veľmi záležať a tento dom sa im ozaj vydaril. Temná vstupná hala s vysokým dreveným schodiskom, obrovské starodávne skrine, sliepňajúce lustre a koberce pokryté prachom a pavučinami boli len začiatok. Ked nás usadili do vozíkov, začala sa exkurzia po strašidelnom dome. Najviac sa mi páčila veľká hala, v ktorej tancovali duchovia v pároch nejaký klasický tanec a pri každej zmene uhla pohľadu sa zjavovali a mizli. To všetko za sprievodu klavírnej hudby, ktorú hrala mŕtva kostlivá nevesta. Celý dom bol síce strašidelný, ale vystačili si len s takýmito výjavmi, nepoctili nás žiadnou vyslovene ľakačkou.
Po opustení domu duchov nastal čas na ďaľšiu adrenalínovú jazdu, ale o tom a iných podivnostiach možno inokedy.
