Jako svobodní lidé máme právo bojovat proti svému zotročení, nebo znevolnení všemi, opravdu všemi bojovými prostředky.
Petr Nečas, český premiér, 2010
Úryvok z prednesu na pohrebe Milana Paumera – jedného z členov Mašínovského komanda.
Osudy 5-tich ľudí, ktorí doteraz rozdeľujú názory obyvateľov najmä Českej republiky na dva nezmieriteľné tábory. Jedni ich velebia ako bojovníkov za slobodu a proti komunizmu, druhí im nevedia prísť na meno, najmä kvôli vraždám dvoch príslušníkov SNB a jedného zamestnanca podniku Kovolis, ktorí sa previnili akurát tým, že boli v zlom čase na zlom mieste. Každopádne, keďže aj na portáli plnom nihilizmu a kultu osobností a ceckov rozpútala táto, nazvime ju bojová skupina Mašínovcov, prudkú debatu, ktorá skončila tak, že oficiálny dejepisec a milovník vojenskej histórie a vojenských konfliktov, Thibir, nechce ani za plné vedro nahých ceckov od čitateliek DM popísať, prečo tomu tak bolo, tak som sa rozhodol, že to urobím ja. A to celkom zadarmo.
Jadro skupiny Mašínovcov tvorili bratia Ctirad a Josef a ich strýc Ctibor Novák. Ďalej sa k nej pridali Milan Paumer, Václav Švéda a Zbyňek Janata. So skupinou spolupracoval i Vladimír Hradec, ktorý mal prezývku „zbrojár“, teda skladoval a zásoboval Mašínovcov zbraňami a strelivom.
Takže sa poďme pozrieť, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo. Tu by som vás rád upozornil, že mojou snahou nie je rozsúdiť a priznať vinu, či nevinu tejto bojovej skupine, ale len poskytnúť ďalší pohľad na to, čo predchádzalo a čo mohlo byť príčinou tejto krvavej epizódy československej histórie.
Začiatky
Na to, aby sme pochopili myslenie a konanie bratov Mašínovcov, je nutné sa vrátiť do mesta Poděbrady, v čase prebiehajúcej druhej svetovej vojny. Josef a Ctirad Mašínovi pochádzali z rodiny slávneho Josefa Mašína, podplukovníka prvorepublikovej československej armády, ktorý bol členom odbojovej skupiny Tří králové, Tá aktívne bojovala proti nacistickej okupácii vtedajšej Českej časti republiky, alias protektorátu. Že skupina dlho odolala, vďačila najmä tomu, že veľmi prísne dbala na bezpečnostné a protišpionážne opatrenia voči Gestapu a Abwehru.
Každopádne, aj ich sa podarilo odhaliť a 13.mája 1941 po krátkej a prudkej prestrelke s Gestapom bol Josef Mašín zranený a zatknutý. Po viacnásobnom vypočúvaní a pár pokusoch o samovraždu bol popravený 30. júna 1942. Obaja synovia Ctirad (nar. 1930, zom. 2011) a Josef (nar. 1932) už citlivo vnímali postavu svojho otca a vzhliadali k nemu ako k hrdinovi odboja. Krátky osud odbojovej skupiny utvrdil oboch synov, že proti útlaku je nutné bojovať akýmikoľvek prostriedkami.
S Milanom Paumerom sa bratia Mašínovi stretli počas druhej svetovej vojny, keď si ich rodiny navzájom pomáhali. Už vtedy bola rodina Mašínovcov v okruhu známych a susedov známa, najmä kvôli osudu otca Josefa. Mladý Milan „zásoboval“ rodinu Mašínovcov nedostatkovým tovarom, ktorý jeho otec ako hospodár nosil domov. Takto sa skamarátili s mladými Mašínovcami a neskôr tvorila táto trojka pevné jadro odbojovej skupiny.
Osud ich mamy Zdeny bol rovnako poznamenaný prenasledovaním za druhej svetovej vojny. Dal ju dokopy s Miladou Horákovou, s ktorou boli spoločne na Pankráci vypočúvané Gestapom. Aj osud Milady Horákovej, popravenej komunistami v roku 1950 po takzvanom monsterprocese vykresľuje dobu, keď odbojári, ktorí riskovali svoj život proti útlaku, boli prenasledovaní po vojne práve tými, čo protektorátnemu režimu prisluhovali.
Po vojne bol ich otec povýšený do hodnosti Generála a obaja bratia dostali vyznamenania od prezidenta Beneša, za odboj, chrabrosť a hrdinstvo počas druhej svetovej vojny. Manželka Zdena bola odmenená Československým vojnovým krížom. Rodina sa začala dávať dokopy, spolu aj s ostatnými spolubojovníkmi.
Všetko sa však začalo meniť po februári 1948, kedy sa k moci dostali komunisti a začali si pretvárať obraz republiky na svoj obraz. Mnoho bývalých hrdinov, ktorí bojovali na západe proti hitlerovskému Nemecku sa po prevrate začali stávať nepohodlnými. Tí šťastnejší odišli na západ a tí, čo také šťastie nemali, resp. chceli zostať vo vtedajšom ČSR, boli väznení, mučení a popravovaní. Rodina Mašínovcov sa „previnila“ tým, že otec ako armádny príslušník vtedajšej československej armády nebol členom KSČ a rodina vlastnila pomerne veľký statok v Lošanech, kde sa otec Josef narodil a vyrastal. Statok im bol v rámci znárodnenia a následnej kolektivizácie zhabaný a rodina začala trpieť núdzou.
Samotný Milan Paumer, v rozhovore českému rozhlasu pred smrťou toto obdobie komentoval ako prerod, kedy Mašínovci začali „triezvieť“ z vtedajšieho režimu a pomaly si začali uvedomovať, že tu nebudú mať pokoj. Od 1948 do roku 1951 nastali udalosti, ktoré ich primäli k radikálnejším názorom a, ako neskôr uvidíme, aj činom. Následné popravy predstaviteľov odboja ako napr. Heliodora Píku, a ich rodinnej známej Milady Horákovej, ich definitívne preklopili na radikálnu stranu odboja.
Odboj
Samotný odboj skupiny bol limitovaný chýbajúcimi prostriedkami a najmä zbraňami, ktorými mohli vykonávať odbojovú činnosť a prepady. Prvé pokusy boli častokrát humorné, ako spomína Milan Paumer: „ Začínali sme nejako, ako mladí sme nemali žiadne prostriedky, tak sme aspoň mladým komunistom, ktorí na májové sviatky jazdili ozdobenými bicyklami v Poděbradech, sypali klince a pripínačky pod kolesá. Inokedy sme rozmlátili vitríny a okná komunistom, spomína. Čoskoro s jedlom narástla chuť a skupina zatúžila po väčších akciách. Na to však potrebovali zbrane. V Poděbradech videli v múzeu vystavené 4 samopaly, na ktoré dostali zálusk. A tak cez deň ako normálni návštevníci múzea otvorili okno, cez ktoré potom večer vliezli do izby a samopaly zobrali. Avšak samopalom chýbali závery, lebo veď ani správca múzea nebol hlupák, takže celý lup bol zbytočný. Samopaly hodili do Labe a premýšľali, ako sa dostať k riadnym zbraniam.
1. akcia – 13.9.1951 Chlumec nad Cidlinou – prvá vážna akcia, ktorá skrsla v hlavách Ctibora a Ctirada – bolo prepadnutie menšej stanice vtedajšieho SNB. Tento nápad im prišiel ako logický postup, pretože na armádne sklady a ani na veľké stanice SNB nemali vybavenie a ani „gule“. Na prepad v Chlumci išli v zostave Milan Paumer ako vodič ukradnutého taxíka, Ctirad a Josef ako vykonávači akcie. Taxikára, istého pána Eduarda Šulca, uniesli a chceli omámiť chloroformom, ten ich však uprosil, že vzhľadom na choré srdce by chloroformový trip nemusel prežiť. Tak ho len za Prahou spútali a nechali tak. Taxikár sa oslobodil a vybral sa hľadať pomoc. Keďže vtedy hustota premávky bola asi jedno auto za deň, tak zhodou okolnosti auto, ktoré taxikár zastavoval, bolo jeho vlastné auto s Mašínovcami a Paumerom za volantom. Tí ho obehli a auto nechali až v Prahe na námestí, kde si ho neborák taxikár za pár hodín našiel. Taxikár neutrpel žiadne zranenia, podala si ho však vtedajšia ŠTB, keďže ho upodozrievala, že bol súčasťou skupiny.
K samotnej akcii je len výpoveď Paumera, ktorý sa jej priamo nezúčastnil, pretože sedel v taxíku a čakal na bratov. Z prerozprávania vyplynulo, že plán bol: Ctirad policajta omráči úderom železnou tyčou a budú mať priestor na ukradnútie zbrane. Ako to však už v živote chodí, tak „rana nesedla“ a prísl. SNB p. Oldřich Kašík tasil zbraň v snahe zabrániť útočníkom v pokračovaní. To zbadal Josef a tak sa na neho vrhol, podarilo sa mu vytrhnúť služobnú zbraň a dvomi ranami ho zastrelil. To boli prvé dva výstrely odboja skupiny Mašínovcov v tejto ich vojne. Paradoxom je, že sa k žiadnym zbraniam nedostali, pretože zmena plánu a následné výstrely ich vystrašili a tak utiekli a taxíkom vyrazili naspať do Prahy, kde skoro zrazili nešťastného taxikára, ktorý ich zastavoval.
Tuto by som sa pozastavil nad oným výsledkom, pretože ako sám Josef Mašín spomína, to, že im nevyšiel mierny spôsob prepadu ich utvrdilo v tom, že pri každej ďalšej akcii budú musieť jednať rázne a tvrdo. Milan Paumer dodáva, že toho neľutovali, pretože každý príslušník, resp. človek v uniforme bol pre nich nepriateľ.
2. akcia – 28.9.1951 – Čelákovice – sofistikovanejšia akcia, kde použili aj lesť aby sa zmocnili sanitného auta a pripravili únos policajta, ktorého privolali k falošnej nehode. Prepadu sa zúčastnili Ctirad Mašín, Zbyněk Janata a Milan Paumer. Obeťou bol p. Jaroslav Honzátko, policajt, ktorého privolali k mieste nehody. Saniťáka s doktorom priviazali k stromu a nechali tak. Toto bola častá praktika Mašínovcov. Sanitka, ktorú privolali na miesto nehody skôr, im poslúžila na to aby uneseného policajta previezli k stanici SNB a zmocnili sa zbraní. Keď dorazili k stanici, tak vytiahli zviazaného policajta a vošli dovnútra stanice. Tam im policajt odmietol vydať kľúče od uzamknutej skrine, kde sa nachádzali zbrane. Tak Ctirad so Zbyňkom skriňu prevrátili a zo zadnej strany vylomili tenkú dosku. Vo vnútri našli 6 samopalov a 8 pištolí a plno streliva. Z hľadiska vykonania prepadu a naplnenia cieľa bola akcia úspešná, avšak následná poprava spútaného policajta p. Honzátka, keď ho omámeného a bezmocného podrezal pri odchode Ctirad, vrhá zlé svetlo na celú akciu a, oprávnene, radí skupinu Mašínovcov k vrahom.
Smrť oboch policajtov, hoci prvého pri súboji, je veľmi ťažko vysvetliteľná, aj keď mnoho ich zástancov dodnes tvrdí, že v roku 1951, kedy sa prepady udiali, boli už príslušníci preverení členovia strany a že ich činnosť slúžila najmä k prospechu komunistov. Neviem, úsudok nech si urobí každý sám.
Skupina čakala, že západné krajiny začnú tretiu svetovú vojnu voči komunistom a že sa ich skupina pridá k odboju. Preto sa hlavne okrem zhromažďovania zbraní, streliva a výbušnín venovali aj fyzickej príprave a základnému vojenskému výcviku. Na fyzičke najviac makali bratia Mašínovi a Milan Paumer, čo im aj neskôr zachránilo život pri úteku do západného Nemecka. Ako čas plynul, ich presvedčenie, že západ otvorí front čoskoro však dostávalo rany v podobe správ, ktoré chodili zo západu a síce, že sa západný svet chystá na pozíciu studenej vojny, ale k žiadnemu priamemu konfliktu nepríde.
Na základe utvrdenia, že tretia svetová vojna nebude, sa skupina rozhodla o útek na západ. Cestou mali pomôcť neznámemu politickému aktivistovi, ktorého však ŠTB zatkla a pri výsluchu vyzradil mená Josefa a Ctirada Mašína a Ctibora Nováka. A tak sa stalo, že noc pred plánovaným útekom do západného Nemecka v novembri 1951, ich prepadla lietačka ŠTB a domnelých dezertérov zatkla a obvinila z plánovania úteku. Všetci traja absolvovali mnoho výsluchov a zistili, že eštebáci sa v ničom nelíšili od gestapákov. Vo väzení sa Josef Mašín spoznal s kulakom Václavom Švédom a skamarátili sa. Po pár mesiacoch boli Josef Mašín a Ctibor Novák prepustení, avšak Ctirad Mašín dostal 2 a pol roka nútených prác v Jáchymove. Šťastie v nešťastí bolo to, že si vtedajší vyšetrovatelia nespojili dvojicu Mašína a Nováka s prepadmi policajných staníc.
Zostávajúci členovia Josef Mašín, Milan Paumer a krátko po prepustení Ctibor Novák rozmýšľali, ako dostanú na slobodu staršieho brata Ctirada a zosnovali plán získania peňažných prostriedkov, ktoré chceli použiť na „vykúpenie“ Ctirada z Jáchymovských baní. Tip na lúpež im dal Zbyňek Janata, ktorý pracoval v závode Kovolis a všimol si, že každý piatok podnikové auto vozí výplaty pre zamestnancov podniku. U trojice skrsol plán, že sa zmocnia peňazí a tie použijú na podplatenie strážcov v Jáchymovských baniach.
3. akcia – 2.8.1952 – cesta medzi mestom Čáslav a dedinou Hedvíkov – prepadu sa zúčastnili Josef Mašín a „nový kamoš“ Václav Švéda. Vo vozidle prevážajúcom peniaze do podniku sa viezli vodič, bezpečnostný pracovník, pokladník a kuchárka, ktorá sa tam ocitla omylom, pretože z mesta chcela hodiť do podniku Kovolis. Zaujímavé na tomto prepade bola skutočnosť, že ako prevlek slúžili obyčajné montérky čiernej farby a kožená kapsa, imitujúca príslušníkov Ľudových milícií. Auto zastavili červeným terčíkom a snažili sa vylákať posádku von, tam ju zviazať, omámiť a zmocniť sa peňazí. Ale človek mieni, život mení a tak celá akcia dopadla inak. Po zastavení vozidla, vodič a ochrankár vystúpili z auta a riadili sa pokynmi „príslušníkov ľudových milícií“. Po chvíli z auta vyliezla aj vystrašená kuchárka. Všetkých troch viedol Josef Mašín do lesa a Václav Švéda si sadol do auta a nasledoval ich. Po chvíli jazdy ho však zozadu napadol pokladník, on to totižto nebol hocijaký pokladník – bol to vedúci podnikového oddielu ľudových milícií a teda ľahko spoznal, že domnelí príslušníci ľudových milícií nie sú skutoční. Po krátkom súboji v aute vybehol Švéda z jednej strany auta a pokladník, p. Josef Rošický, sa kryl z druhej strany auta pri rigole, ktorý bol pri ceste. Začal tasiť zbraň a mieriť na Švédu, pričom si nevšimol Mašína, ktorý po ňom skočil. Pri krátkom zápase v rigole padol výstrel a Rošický zostal ležať v kaluži krvi. Keďže zvyšní traja členovia posádky boli zviazaní v lese, tak dvojici nič nebránilo v tom, aby zobrali obnos cca 900tis. korún a utiekli s autom z miesta činu.
Smrť Josefa Rošického je taktiež otázna a polemizuje sa o tom, či bola nevyhnutná. Každopádne, sú dva rôzne protichodné prúdy, kde jedni hovoria, že dvojica lupičov nešla s úmyslom vraždiť a smrť pokladníka nastala až pri zápase Mašína s Rošickým, kdežto druhá skupina hovorí, že Rošický, ako príslušník ľudových milícií bol taktiež prisluhovač režimu. Rovnako nie sú jasné počty výstrelov, Mašín tvrdí, že padla len jedna rana pri zápase, avšak dobový zápis z pitvy nebohého určuje počet výstrelov na dva, pričom jeden bol vedený z väčšej vzdialenosti.
Bez ohľadu na skutočnosti však peniaze neboli nakoniec potrebné, pretože Ctirad Mašín opustil Jáchymovské bane v máji 1953 po tom, čo novozvolený prezident Antonín Zápotocký udelil amnestiu všetkým odsúdeným s malými trestami. Voľné peniaze teda minuli celkom gangsterským spôsobom a to zakúpením dvoch motocyklov Jawa 500 OHV, nábytkom a zariadením domu Václava Švédy. Milan Paumer vo svojom rozhovore pre český rozhlas oponuje tým, že peniaze znehodnotila menová reforma a stihli minúť len niečo okolo 60 tisíc.
Skupina následne plánovala ešte pár „diverzantských akcií“ a to ukradnutie 100kg dynamitu z bane, ktorý mal byť použitý na vyhodenie uránového vlaku do vzduchu a zapálením stohov slamy družstevníkov na Morave, ako protest proti násilnej kolektivizácii. Pri jednom konflikte s náhodným okoloidúcim hasičom mu Ctirad Mašín vystrelil oko.
Keď Josefovi Mašínovi došiel povolávací rozkaz k „elitným“ pomocno-technickým práporom, rozhodli sa emigrovať druhý krát. A tu sa dostávame k „slávnej epizóde“ úteku na západ, o ktorom si niečo prečítate v druhej časti.
