Bolo nám jasné, že Februárom sa začala len nová forma diktatúry. Jediná nádej spočívala v použití rovnakej metódy, akú hlásali propagátori marxizmu-leninizmu: nezmieriteľný boj, vedený nemilosrdne a bez škrupúľ.“
Ctirad Mašín
Útek
Keďže ŠTB už bola zabehnutá a vyškolená v praktikách výsluchov aj vďaka predchodcom z Gestapa, tak v spolupráci so ZNB už šípili podozrenie na Mašínovské komando. Z toho dôvodu a najmä pre pocit sklamania, že tretia svetová nevypukne, sa skupina definitívne rozhodla pre útek. Ako to už býva, u niektorých prevládla nostalgia za rodinou a tak Ctibor Novák a Vladimír Hradec ostali doma. Pre útek sa rozhodli bratia Josef a Ctirad Mašínovci, Milan Paumer, Václav Švéda a Zbyňek Janata. Skupina sa musela rozdeliť, pretože Milan Paumer bol už vtedy narukovaný na Slovensku. Keď sa dozvedel o plánovanom úteku ostatných, tak na falošnú priepustku opustil VÚ a ako spomína svojimi slovami: „Já jednoduše prošel branou ve čtvrtek večer o jedenácté, zasalutoval jsem vojákum u brany, naskočil na vlak a v pátek o desáté jsem už byl doma v Poděbradech, kde na mně čekal Ctirad Mašín. Já jsem se ptal, kde jsou ostatní a on mi řekl, že jsou na hoře svaté Kateřiny, tak sme se zbalili a šli".
Zbrojár Vladimír Hradec ich patrične vyzbrojil ručnými pištoľami ráže 9 a 7,65 mm a strelivom. Samopaly a granáty nechali na mieste, lebo nepredpokladali komplikácie a každé kilo navyše ich zbrzďovalo. Keďže predpokladali, že cestu zvládnu za 4-5 dní, rovnako postupovali aj pri množstve potravín, ktoré brali so sebou. To sa im nakoniec skoro vypomstilo, ale o tom neskôr. Sám Vladimír Hradec spomína, že rozhodnutie ostať doma neľutuje aj napriek následkom, ktoré akcia úteku Mašínovcov, pre neho znamenali. A tak sa skupina vydala v nevľúdnom počasí, ktoré panovalo októbri 1953, na západ, do spojeneckej časti Berlína.
Nápadní boli od začiatku, aj napriek tomu, že si vymysleli kryciu historku, že sú Gréci, ktorí tam pracujú vo fabrike (po občianskej vojne v Grécku žilo vo východnej Európe veľa gréckych utečencov). Paumer mal na sebe dokonca aj uniformu príslušníka československej armády. Josef Mašín, Ctirad Mašín, Milan Paumer, Zbyňek Janata a Václav Švéda išli smerom k nevyhnutnému osudu, ktorý sa skončil šťastne len pre niektorých z nich.
Šli len v noci, cez deň sa skrývali v senníkoch a stodolách, tak aby si oddýchli a zohriali sa. Zlé počasie, strádanie a zdanlivá nekonečnosť podlomila psychiku a sebavedomie skupiny, preto sa rozhodli zaobstarať si auto. Ako spomína Josef Mašín, „Zbyněk byl horkokrvnej, většinou rychle vzkypěl, proto jsme se rozhodli, že mu nedáme žádnou zbraň. Když si na to neustále stěžoval, tak mu bratr (Ctirad) půjčil svojí zbraň. Když jsme se zmocňovali auta, tak přijel kolemjdoujcí na kole a ptal se, co se děje a Zbyňek, když ho zadržoval pistolí, tak ho omylem střelil, což byla chyba.“
Zvuk výstrelu prilákal ostatných okoloidúcich a tak skupina narýchlo opustila miesto činu bez auta a ďalej pokračovala pešo. Až dovtedy o skupine piatich dobrodruhov v NDR nikto nevedel, ale po tom, čo na seba takto nerozvážne upozornili, začali po nich pátrať tamojšie úrady.
Po ceste dostávali pomoc od náhodných okoloidúcich a tak sa dostali do mesta Riese, 117 kilometrov od Berlína. Tam nastúpili do vlaku, no ten sa onedlho obrátil a vracal sa späť. Prezradeniu ledva unikli pri kontrole cestovných lístkov, cestujúcich bez lístkov však sprievodkyňa neoznámi. Pešky dôjdu do Elsterwerde, Václav Švéda predáva hodinky a zlatú tabatierku, aby mali na lístky a tak sa vlakom sa vezú ďalej už aj s cestovnými lístkami. Všimne si ich však pokladník stanice a informuje políciu v okresnom meste Luckau. Pasažierov bez dokladov zadržia v stanici Uckro dňa 9. októbra 1953, ibaže tí sa v nijakom prípade nemienia nevzdať. V budove stanice ich už čakalo 10 príslušníkov východonemeckej polície a s krikom „Tscheche, Hände hoch!“ vyrazili proti skupine Mašínovcov. Paumer s Janatom pomaličky začal dávať ruky hore, avšak Josef Mašín sa nechcel tak jednoducho vzdať a napálil plný zásobník do prvých dvoch policajtov, pričom jeden z nich bol veliteľom zásahu. Jeho brat Ctirad nezaostával a strieľal rovnako po východonemeckých policajtoch. Veliteľ zásahu to prežije so šiestimi ranami v tele, druhý policajt menom Gromini také štastie nemá, pretože dostal síce len jednu ranu, ale presne do čela. Skupinka sa pri úteku rozdelí, pričom bratia Mašínovi a Švéda utekali z budovy stanice naľavo a Paumer s Janatom napravo. Bola noc, Paumer stratil aj Janatu, ale našťastie začul volanie Mašínovcov a vrátil sa k nim. Janata však zmizol v tme.
Totožnosť utečencov ostáva neznáma, dokiaľ Janata, ktorý zaostal za ostatnými, nevbehne polícii priamo do náručia. Pri výsluchu vysvitne, koho vlastne naháňajú. Napredovať je čoraz nebezpečnejšie, na cestách zátarasy, kraj sa systematicky prečesáva. Celkový počet nasadených príslušníkov VoPo (VolksPolizei), spolu aj s vojakmi dislokovanej časti červenej armády, dosiahne počtu viac ako 25 tisíc. Operácia dostala názov česká vojna (Tschechenkrieg). Skupina 4 utečencov sa schováva 4 dni v stodole a následne sa vydáva ďalej. Všade naokolo bol chaos, samotní policajti a vojaci nevedeli kto je kto a pri naháňačke padli aj vlastní. "Boli aj mŕtvi," priznáva jeden príslušník VoPo. "Zahynul osemnásťročný chlapec, bol u polície dva, najviac štyri týždne. Jeho druh, rovnako neskúsený, vypálil zo samopalu, nepočítal, že ním pritom mykne. Inde sa zas pobil vojak s poddôstojníkom, poručík, ktorý k nim prišiel, sa nazdával, že jeden z nich je Čech, tak vojaka zastrelil."
Pri potýčkach však utrpela aj Mašínovská skupina. Ako spomína Milan Paumer: „Několik dní, samozřejme, jsme pochodovali a pak jsme přišli na takovou planinku, z části zalesněnou a byla tam taková struha. Tou sme lezli, najednou slyšíme hukot aut a křik policistů a vojáků. Slyšeli sme štěkat psy a ležíme tam v tý škarpě a oni, když seskákali z těch vozů, tak začali střílet. To bylo zajímavý, oni pořád stříleli i když nevědeli kde jsme.“ Narýchlo stiahnutá jednotka ich obkľúči v lese pri Waldowe, štyridsaťšesť kilometrov od cieľa. Tak prenasledovaní, ako aj prenasledovatelia nemajú na výber, buď my alebo oni. Policajti strieľajú naverímboha. Streľba však nebola až tak náhodná, pri nej utrpel zranenie Václav Švéda a čoskoro začal strácať veľa krvi. Josef Mašín s Milanom Paumerom sa pokúšajú vliecť ťažko zraneného druha, no ten stratil priveľa krvi. Nechajú ho schovaného v kríkoch, nemôže ďalej, dúfajú, že sa možno ukryje v dedine. Dúfajú márne, na druhý deň ho nájde polícia. Tá sa s ním nemazná a tak po chvíli vypočúvania vedia presne ich mená a ich cieľ cesty. Waldow, kde sa utečenci ukrývajú, je obkľúčený, všade visia plagáty so skomolenými menami, najvyššie tresty hrozia každému, kto Čechom poskytne pomoc. Traja utečenci sa skrývali v pieskovej jame pod kopou z vetví. Strávia tam tri dni bez jedla, policajti s vojakmi chodia okolo skrýše. Zrazu sa vojaci z ničoho nič zbalia a odídu preč. Josef pomaly vylieza a sonduje terén, napokon sa celá skupina vydáva napospas osudu k najbližšej usadlosti. Ibaže domáci nielenže neprezradia ich úkryt, ale jeden dobrodruh ich dokonca ešte vyvedie odtiaľ tesne popri hliadkach VoPo a vojakov. Skupinka je prekvapená toľkou ochotou a Milan Paumer to vysvetľuje tým, že domáci (Nemci) zažívajú rovnaký osud ako Čechoslováci a tým je život pod okupáciou Červenej armády.
Do Berlína chýba štyridsať kilometrov, píše sa štvrtok 29.október 1953, na ceste boli už 27 dní. Poľom prichádzajú k Berlinerring-u (obchvatu Berlína, ktorý dal postaviť Adolf Hitler v druhej polovici 30tych rokov). Pod diaľničným mostom sa udeje ďalšia potýčka s policajtom, Milan Paumer neozbrojený, Josef Mašín strieľať nechce, aby sa neprezradili, rozhodnú sa použiť chloroform. Policajtovi sa podarí uvoľniť ruku, siahne po služobnej pištoli a padne výstrel. Postrelený je však Milan Paumer, náboj mu uviazol v boku, policajt zmizol nevedno kam. Utekajú ďalej, až dobehnú na nákladný vlak a Milan Paumer z posledných síl naskakuje na vlak. Ten ich dovezie do stanice Mahrlow, poslednej pred Berlínom. Paumer s Josefom zoskakujú z vlaku, Ctirad zostáva dole schovaný v podvozku. Paumer s Josefom Mašínom prechádzajú popri vojenskej posádke červenej armády a v diaľke už vidia svetlá Berlína. Milanovi Paumerovi dochádzajú sily a chce ostať, zatiaľ čo Josef Mašín ho prehovára, aby šiel s ním. Múr okolo Západného Berlína zatiaľ nepostavili, ešte stále sa tam možno dostať vlakom. Ctirad, ktorý ostal visieť na podvozku sa tak stáva prvým zo skupiny, ktorému sa podarilo dostať do západného sektoru Berlína. Josef Mašín a Milan Paumer to „dajú“ po vlastných. Popri domoch sa zakrádajú tak, aby ich nenašli, až kým s istotou nestoja v západnej časti mesta. Tam stretnú prvého policajta západného Nemecka, ktorý ich odvedie na policajnú stanicu. Tam odovzdávajú zbrane prekvapenému policajtovi a Milan Paumer odpadne. Po troch dňoch sa preberá v nemocnici.
A tak sa všetci traja ocitajú na slobode.
Život na západe
Po stretnutí sa trojica rozhodne spoločne pokračovať v boji proti komunistom a tak sa stretávajú so zástupcami vojenskej rozviedky CIC (predchodca CIA) a snažia sa ich presvedčiť, aby ich využili k diverzným akciám typu "zaútoč a zmizni na území Československa". Ponuke ísť naspäť do Československa ako tajní agenti neveria a tak sa aspoň snažia „vylobovať“ u agentov možnosť záchrany zraneného Václava Švédu, ktorý leží v nemocnici v NDR. K tomu však nedošlo.
Útek Mašínovcov na západ vyvolal rozruch na oboch stranách. Studená vojna bola v plnom prúde, a tak Američania odmietli žiadosť NDR o ich vydanie. Zatiaľ čo oni sa na útek tejto trojice dívali s obdivom, vládnúce zložky v ČSR a NDR zúrili. To už však prebehlíkov nemuselo trápiť. Ešte koncom roku 1953 podpísali v západnom Nemecku päťročný úväzok v americkej armáde a v apríli 1954 odišli do USA, kde absolvovali výcvik v špeciálnej výsadkárskej jednotke vo Fort Braggu, z ktorej neskôr vznikli Zelené barety. Boli presvedčení, že socialistický blok dlho nevydrží a vypukne vojna, čo sa však nesplnilo. Skutočného nasadenia v boji sa vlastne ani nedočkali. Ich túžbu bojovať spolu s vojskami západnych krajín proti komunistom definitívne pochoval zásah červenej armády proti prevratu v Maďarsku v roku 1956. Vtedy definitívne pochopili, že žiadna tretia svetová vojna nebude a že konflikt ostane v rovine studenej vojny. Zúčastnili sa na niekoľkých cvičeniach americkej armády a v roku 1959 všetci traja odišli do civilu. Tvrdí sa, že Ctirad Mašín spolu s Milanom Paumerom narukovali aj do Kórei.
Milan Paumer sa potom živil ako údržbár, robotník či taxikár a v roku 2001 sa ako jediný zo skupiny vrátil domov do Českej republiky, do rodného mesta Poděbrady. Stal sa členom konfederácie politických väzňov a dokonca skúšal šťastie v politike. Zomrel v júli 2010 v Prahe. Mašínovci sa po prepustení z armády dali na podnikanie. Ctirad prekonal nádorové ochorenie, ktoré bolo pamiatkou na prácu v uránovej bani a potom viedol autoservis. V auguste 2011 podľahol v USA leukémii. Jediný zo skupiny, ktorý dodnes žije, je 87-ročný Josef Mašín.
Následky
„Senát vyniesol rozsudok, podľa ktorého sú Ctibor Novák, Václav Švéda a Zbyněk Janata odsúdení na trest smrti, Vladimír Hradec na trest doživotia a ďalších trinásť obvinených na tresty vo výške 4 až 22 rokov,“ písalo Rudé Právo v roku 1955. V rozsudku opísali priebeh udalostí (na rozdiel od vykonštruovaných procesov) vcelku presne, akurát nezabudli otitulovať obvinených ako kontrarevolucionárov, západných agentov, statkárov, fašistov a ľudí štítiacich sa práce. Režim sa vyvŕšil aj na príbuzných. Pomste komunistického režimu neunikla ani matka Mašínovcov, Zdena staršia, ktorú odsúdili na 25 rokov väzenia za vlastizradu a spoluúčasť na sprisahaní proti republike. Zomrela vo väzenskej cele v júni 1956 na neliečenú rakovinu, pretože ju z civilnej nemocnice previezli rovno do chladnej a studenej cely. Dcéru Zdenu, ktorá sama trpela telesnou vadou, ŠTB dlhé roky prenasledovala.
Rehabilitácie sa dočkali až po 1989tom a aj to len sčasti, pretože verejnosť považuje činnosť ozbrojenej skupiny Mašínovcov za kontroverznú. Jediné ocenenie od predstaviteľov Českej republiky bolo ocenenie „Plaketa predsedu vlády ČR“ z rúk Miroslava Topolánka v roku 2008 a „Vyznamenanie Zlatá Lipa“, ktoré skupina obdržala z rúk ministra obrany ČR Alexandra Vondru na pohrebe Ctirada Mašína.
Ťažko hodnotiť pôsobenie skupiny. Je plné čistých ideálov a poznačené sklamaním z povojnového vývoja vo vtedajšej ČSR, ako aj podlých činov voči nevinným ľuďom. Ľudia, ktorí Mašínovcov kritizujú, zabúdajú na to, aké zločiny vtedy páchal komunistický režim. Tí, ktorí ich obhajujú, prehliadajú fakt, že ich „hrdinovia“ mali prehnané reakcie a ich výsledky boli sporné. A že ich odboj voči zločinnému režimu vyvolal viac tragédií práve na strane bežných ľudí.
Zdroje:
https://www.rozhlas.cz/hrdina/sotaznikem/_zprava/masinove-hrdinove-odboje-nebo-vrazi--1530356
https://plus.rozhlas.cz/masinovska-vyroci-7649617
https://www.valka.cz/11587-Bratri-Masinove-fakta
https://korzar.sme.sk/c/4596610/my-alebo-oni-utek-bratov-masinovcov.html
