Zahákli ma plagátom. Už neviem, kde som ho videl, ale bol na ňom Mickey Mouse. V plynovej maske. Zobrazený skoro fotorealisticky, akoby ho maľoval Alex Ross, ak by si dal večer o plátok tlačenky viac, než je oukej a mal za sebou veľmi ťažkú noc. Na plagáte nepísali, že párty bude ilegálna, ale spomínali speedcore, hardcore, breakcore... Ľudové tanečné žánre. Plus čas a miesto, starý, opustený kameňolom tridsať kilometrov za Prahou. O vstupnom ani zmienka.
V tom čase som ešte doma nechoval dvoch perspektívnych pekelníkov, ktorým ako naschvál vpísali do rodného listu moje priezvisko. A kto nechová, ten má čas. Po Prahe sa vtedy ponevieral aj môj kamarát. Kedysi, keď bol ešte malý, hral princa v rozprávkovom filme. Stále mal tak trochu detskú tvár a bolo zrejmé, prečo ho pre tú rolu vybrali. Odvtedy si ku kučeravým vlasom nechal narásť okrem brady aj sto kíl chlpatej biomasy. Volám mu. Výlet? Poďme. Na vlak sme dobehli na poslednú chvíľu a potom dvadsať minút čakali, kým sa pohol. Brali sme so sebou len základnú výletnícku výbavu, papieriky, nejakú náplň, dve hrste zapaľovačov, trochu vody. Ako na pravé safari v stredočeskej divočine. Vstupenky sme si chceli kúpiť až na mieste. Nie tie, o ktorých na plagáte nebola reč. Tie druhé. Smer: Beroun. Akcia: Breakcore macht frei.
*
Cesta trvala polhodinu. Za ten čas sme sa prestali potiť a kamarát aj lapať po dychu. Super, vravel som si. Nejebne ho, kým tam dôjdeme. Vonku bolo tridsať v tieni. Keď sme vystúpili, raz-dva sme sa zorientovali. Dvaja skúsení rákosníci. Na cestu sa ani nebolo treba pýtať. Pridali sme sa k šiltovkám a zväzkom dredov, smerujúcim k mestskej časti Jarov. Stačilo ísť tam, kam šli všetci. Vždy je to tak. Vždy to stačí.
Prechádzka do kameňolomu bola malebná. Viedla popri jazere. Niekde pri ňom, v tieni stromov, pár sto metrov pred vstupom do areálu sme stretli nášho numizmatika. Rýchlo nás vybavil. Keď sme došli na miesto, slnko sa odrážalo od lámanej oranžovej steny. Bola vysoká, ale nie príliš. Možno tak dve-tri poschodia. Pódium. Jeden skromný výčap. Pred ním ležal týpek v stabilizovanej polohe. Niekto o neho oprel kartón s nápisom šrotovné. V tej dobe vláda vykupovala staré autá. Boli asi tri hodiny poobede. Hudba už hrala. Vŕtačky do mozgu. S príklepom. A naše vstupenky? Keď som sa s týmto druhom papierikov stretol prvýkrát, inštrukcie zneli:
„Daj si to pod jazyk a cmúľaj to, až kým ti nezačne jebať!“ Približne to sme spravili aj teraz. Začali sme už pri jazere. Keď sme popri ňom prechádzali, vraveli sme si, že si môžeme ísť zaplávať. Našťastie sme nešli. To by dopadlo predvídateľne. Môj poľský kamarát mi raz vravel, ako po užití vstupenky postával po pás v mori na severe Poľska. Štyri hodiny. Hudba tam ani nehrala. Pýtal som sa ho, či sa nepodchladil a vraj ani nie. Po hodinách v slanej vode musel vyzerať ako o trochu mäsitejší Strážca hrobky z Príbehov zo záhrobia. Každopádne: Cesta fajn. Príchod fajn. Potom už len útržky.
*
Moja prvá solídna spomienka po noci je, že som za brieždenia sedel vo vysokej tráve vo svojej zateplenej maskáčovej mikine a rakúsky DJ práve púšťal speedcore, kde sa opakovalo „Stirb! Stirb! Stirb!“ Ale veď som už zomrel, pomyslel som si. Čo ešte odo mňa chcete? A môj kamarát princ? Domov sme sa dostali každý zvlášť, alebo spolu. Je možné, že sme sa stretli opäť na stanici v Beroune. Už si nepamätám. Neskôr mi vravel, že doma v kúpeľni zistil, že má na hrudi namaľovaný veľký otáznik. Bolo otázne, kto mu ho tam namaľoval. Najskôr on sám. Taktiež si spomínam na epizódku, ktorá ilustruje efekt magických vstupeniek. Ste síce pri zmysloch a uvedomujete si všetko, čo sa odohráva, akurát nedokážete rozlíšiť, či sa to deje naozaj, alebo len vo vašej hlave. To je tá problematická časť. Inak je všetko spektakulárne! Svetlá, zvuky, ostrosť videnia, kontrasty. Obzvlášť geometrické tvary. Tie sa vlnia, premiešavajú, fluktuujú.
Pamätná epizódka sa týkala čurania. Dodnes neviem, ako to presne bolo, len viem, že som si našiel sympatickú, hustú spleť kríkov, ktoré mi siahali možno po ramená. Ani mi nenapadlo hľadať toalety. Jednak som nevedel, či tam nejaké boli a tiež by mohli byť kľudne aj na Marse. Takže prišiel som k svojim kríkom, vytasil nástroj skazy a, s krutým breakcoreom v pozadí, pustil som sa do toho. Spokojný sám so sebou, že ako perfektne to zvládam. Približne v polovici „stredného prúdu,“ ako som to raz počul od zdravotnej sestry, sa mi tie moje kríky akosi prestali pozdávať. Nápadne začali pripomínať tváre. Nie hocijaké. Smejúce sa. Priznávam, že som si nebol istý, čo tam vlastne vidím. V tom momente, uprostred stredného prúdu a dá sa povedať, že v najlepšom, som to však akútne potreboval zistiť. A tak som na nich začal zaostrovať. Oči som musel mať ako bezmenný pištoľník počas duelu na pravé poludnie. Sú to kríky? Sú to ľudia? Nech som ostril, koľko som chcel, nemohol som sa rozhodnúť. Kríky sa predsa nesmejú! A ak áno, skrz hlukovú stenu som ich aj tak nepočul. Tak som, stále držiac svoj stredný prúd, začal tryskať oblúky. Doprava, doľava a naspäť. Aby som tie kríky pokryl. Medzitým sa môjmu mozgu podarilo situáciu zracionalizovať: Určite sú to kríky, vravel som si. Isto to nebudú spriaznení pařiči, pred ktorými predvádzam freestyle piss show, lebo toľko ľudí tu skrátka neni!
Dodnes neviem, čo som naozaj videl.
*
Bol to jediný ročník Breakcore macht frei, ktorého som sa zúčastnil. Viete, ako ľudia zvyknú hovoriť, že „musíme si to zopakovať?“ Neverím, že sa to dá. Aj keď idete na rovnaké miesto v tej istej zostave a so zámerom zažiť tú istú vec ešte raz, nikdy sa to nepodarí. Zážitky sú unikátne. Všetko sa vám stane len raz. Ostatné je sebaklam. Nabudúce si možno povieme o tom, ako som si zašiel do Dobrohošte na festivale Punk Island, alebo o párty, počas ktorej som zožral päť tabletiek určených na krátkodobé zlepšenie kognitívnych funkcií delfínov. Teda neviem, či boli presne nato, ale bol na nich delfín...
Ak by sa vám málilo, podporte najlepšie slovenské vydavateľstvo a prečítajte si toto.
