Ak začujem, že sa niekde zrazia dve hokejky, púšťam všetko z rúk a bežím po svoju. Ako Indiáni v Utahu počuli stádo bizónov, ktoré sa práve pohlo ich smerom z Idaha, ja počujem hokejky v susednom okrese. Proti vetru. Za plnej žatvy. A takýto extrémne nepravdepodobný zvuk som začul koncom júla z ihriska v dedine, kde máme chatu. No a čo, že ten zvuk bol nepravdepodobný, sadám na bicykel a idem skontrolovať situáciu.

O chvíľočku vidím neuveriteľné veci: na maličkom ihrisku, kde učím dcéru strieľať z prvej príklepom, je partia ľudí s hokejkami. Dvaja kompletne vystrojení brankári ako bonus. Pozerám na nich, oni na mňa. Zrazu ma prepadol ten skoro zabudnutý pocit malého decka, ktoré príde k starším chalanom a spýta sa, či si môže s nimi zahrať. Akurát teraz je to vekovo nieže naopak, ale postavené na hlavu. Nasleduje šprint po hokejku a nejakú vodu. Koncom júla hrajú len blázni. Je horúce covidové leto, kvôli pandémii som nehral od februára, trasiem sa v absťáku.

Hral sa celkom slušný hokejbal, viem si predstaviť, že na ihrisku, ktoré by bolo o niečo väčšie, nemalo by namiesto mantinelov polmetrový betónový múrik, mláky na ploche, burinu v rohoch a futbalové bránky za tými hokejovými, by umenie miestnych hráčov vyniklo ešte viac. Trošku ma zarazilo, že niektorí mi zrejme vykali, ale tu si nie som istý, z tých jednovetných debát sa niekedy nedalo zistiť, či sa hovorí o mne alebo o mančafte. Vlastne, miestny dialekt spôsoboval to, že sa niekedy vôbec nedalo zistiť, o čom je reč. Skrátka, prijatie bolo vrúcne a každý sa snažil, aby som nemal problém začleniť sa do kolektívu. Po zápase si chalan vypýta kontakt, vraj chodievajú hrávať, môžu ma zavolať keď pôjdu. Extrémne mi to vyhovuje, lebo na chalupe máme morové refúgium a kým neotvoria škôlky, tak to tak aj zostane. V lete sa hrá večer, po robote stíham zápasy aj v týždni.

Po troch-štyroch zápasoch vidím, že sa chalani na niečom dohadujú a ukazujú mojim smerom. O chvíľu sa dozvedám, že koncom augusta je v dedine hokejbalový turnaj a potrebujú ešte jedného hráča. Cítim sa poctený a ubezpečujem ich, že sa budem snažiť nesklamať ich dôveru. Ale tréningy sa začínajú psuť. Zápas sa dohodne na šiestu, letím z roboty na ihrisko a nájdem dvoch ľudí. Do pol siedmej prichádzajú hráči a potom ešte volajú brankára. Zabudol. Kým nie celkom triezvy príde, je trištvrte na sedem, ale do siedmej už vo výstroji apaticky stojí v bráne. Hráme už v takých trojiciach, v akých budeme na turnaji. Odohráme dve hodinky, Záhoráci na striedačkách vyfajčia dokopy štyri škatuľky cigariet a o dva dni si to zopakujeme.

Deň T. Turnaj začína o ôsmej ráno, prihlásilo sa päť tímov. Zišli sme sa všetci a načas. Rozložíme lavice a prístrešok. Meteorológovia veštia najteplejší deň roka. Chalani odniekiaľ dovezú mladučkého brankára, nikto ho nepozná. Vraj chytá v nejakej českej lige. Týpek, čo ho viezol, nám potom hovoril, že brankárovi zdôrazňoval, že sme totálni amatéri a dnes to bude na ňom. Brankár vraj povedal, že nechce aby vyzeral neskromne, ale že je fakt dobrý.  Onedlho zistíme, že nekecal.

Potom som dostal dres. Vzápätí okolo nás prejde mužstvo v dresoch Plaveckého Petra. Pozerám sa sa na chalanov, či mi nejebe. „Počkaj, nie sme my Plavecký Peter? Za koho vlastne hrám?“ Všeobecný rehot: „Za Šandorf.“ Prievalčania chodili trénovať do Petra na ihrisko a ja som sa k nim pridal, považoval som ich za Petranov. Nebol čas zisťovať, kto je kto. Takže budem omylom hrať za susednú dedinu. Smejem sa aj ja. Petrané mi určite podpália chatu.

Nastupujeme proti Miloslavovu. Sú fakt dobrí, ale my poctivo lietame po ihrisku, brankár čaruje a súper má problém presadiť sa. Snažím sa koncentrovať, aby som hlavne niečo nepokazil. Sústreďujem sa na svoju hru, ktorá spočíva v kazení hry súpera. Čiže napádam, otravujem, blokujem prihrávky a strely a čakám na nejaký ten brejk. Hneď v prvom striedaní pri otĺkačke pri „mantineli“ sa súper potkne o moju hokejku a hneď začne skákať, či teda takto mienime hrať. Neznášam tieto kokotiny, keď sa stane síce faul, ale totálne neúmyselná vec, akých je v každom zápase plno a väčšina hráčov to vie a nerobí z toho drámu, ale vždy sa nájde chruňo, čo to berie ako poľovačku na seba. Nadychujem sa, že mu niečo poviem, ale radšej to nechám tak, treba šetriť s dychom. Remíza v riadnom hracom čase, to Miloslavovčania nečakali. Prehráme v rozstrele, brankár si sype popol na hlavu. Nemá za čo, dobré to je.

Cez pauzu sledujem zápas Plaveckého Petra. Príde ku mne starší Miloslavovčan. Chvíľu mlčky sledujeme hru a potom mu hovorím: „To je katastrofa tá peterská obrana, nehýbu sa, pasívni sú, nevedia, kde je lopta.“ A on na to: „Hrajú fakt zle. Ale vieš čo? Veď to vôbec nevadí.“ A má pravdu. Nevadí to nám ako ich súperom, a zároveň to nevadí tak nejako všeobecne. Páči sa nám tu.

Nastupujeme proti Búranom. Sebavedomé mužstvo so silnými hráčmi. Ale naše sebavedomie tiež narástlo. Pustíme sa do nich bez rešpektu, je nás plné ihrisko. Rád by som povedal, že sme ich rozobrali, ale skonštatujem aspoň, že sme vyhrali. Ešte aj náš poloprofesionálny brankár nás pochválil.

Zápas proti domácim. Mal by to byť dnes najľahší súper, ale sú doma a na prirodzeného rivala zo susednej dediny sa chcú vytiahnuť. A čuduj sa svete, väčšinu zápasu vedú. Dvomi gólmi tesne pred koncom si však zabezpečíme postup do semifinále a v základnej časti nám ostávajú už len bratislavskí Vagoši.

A toto je mužstvo, ktoré každého musí baviť sledovať. Je vidno, že chalani majú spolu odohratých veľa zápasov v lige aj po kadejakých turnajoch, a majú minulosť, prítomnosť aj budúcnosť v organizovanom a profesionálne trénovanom mužstve. Hra ich baví. Nestresujú sa. Žiadna splašená prihrávka, žiadne odhodenie lopty pod tlakom. Perfektný pohyb, dokonalý prehľad, ohromná sila v súbojoch. Niektorí jedinci síce občas trošku prijebané správanie, ale hrajú krásne. Dáme im pár gólov, ale prehráme. Čo iné nám zostáva.

Semifinále je proti Búranom. Veríme si, dnes sme ich už porazili. Ale sily nám ubúdajú, oni majú širší káder a nakoniec ideme do zápasu o tretie miesto proti Miloslavovu. Nad vojenskými lesmi sa pomaly zbierajú hnusné búrkové mraky. V diaľke hrmí. Bojujeme s úpalom, dehydratáciou a kŕčmi. A ešte teda aj proti súperovi. Začína nám kolabovať brankár. Je naobliekaný v tom svojom brnení už skoro 10 hodín a naša obrana mu dáva zabrať. Po každom prerušení hry sa pýta, koľko ešte zostáva do konca a posledných päť minút sa ho len snažíme udržať pri vedomí. Súperovi sa to veľmi nepozdáva, strašne to kúskuje hru a sťažuje im to ich snahu o vyrovnanie. Nakoniec je tretie miesto naše, rýchlo vyzliekame brankára a snažíme sa ho ochladiť. O pár minút je v poriadku.

Vagoši sa ešte hecnú vo finále, s prehľadom rozbijú Búranov a už môžeme utekať pred búrkou. Pred svalovicou nasledujúce dni ale veľmi nie je kam utiecť, postupne zhodíme aj obhorené kusy kože a začíname sa pripravovať na odvetný turnaj v Miloslavove. Zároveň s nami sa však pripravuje aj druhá vlna covidu, a tak sa turnaj odkladá o rok. Ale to už je na iný článok o upražených hlavách, veľkých víťazstvách a novej rivalite.