Kedysi dávno, za horami, za dolami, vznikli na našej zemi rozprávky. Boli fajn, boli super, vymysleli ich, alebo zozbierali, tak či onak, rodičia nám ich čítali pred spaním. Doba však pokročila, večerné čítanie nahradili tablety, smartfóny a fejsbuky. Rozprávky akosi ustúpili do pozadia, večerníčky tiež stratili sledovanosť, niečo sa stalo so životom. Pomedzi tieto fakty, uskutočnil sa ešte jeden.
Vznikli slovenské seriály, akési klišé večerníčky pre dospelých. Dnes by som sa rada povenovala primárne Búrlivému vínu, ktoré by som v rámci skutočných pocitov prirovnala k búrlivej sračke.
Na začiatku tohto komplexne smutného príbehu stál možno aj zaujímavý nápad. Búrlivé víno predstavovalo novú nádej pre slovenský seriál. Žiadni humorní, na oko kontaktibilní susedia, žiadna paneláková telenovela, proste víno. Jeden z vrcholných nápojov slovenského národa. Už len názov teda predstavoval slušnú nádej pre slovenské publikum. Nie jeden divák si predsa nalial pohár vína, prípadne pil rovno z krabice, pritúlil sa k partnerovi, prisadol k rodine a zapozeral sa do osudov dvoch rozbúrených, vinárskych rodín, ktorých nič netušiaci potomkovia zahoreli k sebe láskou. Čo viac treba, základný motív Rómea a Júlie to predsa spĺňa, telenovela má svoje oporné body. Akýže len úspech pre slovenský seriál!
Magický dátum, 1.1.2013, pilotný diel, láska na prvú iskru, či iskra na prvú lásku, bolo to jednoducho tam, a čo, že ju skoro skántril jeho značkovým BMW, podstatné predsa je, že tam BMW bolo!
Martin okamžite miloval Ninu, Nina okamžite milovala Martina. Martin všetko hodil za hlavu, Nina všetko hodila za Martina. A potom to prišlo, akosi prirýchlo sa zamilovali, akosi prirýchlo to stratilo prvopočiatočnú, hoci len sľubovanú šťavu, akosi prirýchlo sa naplnil Shakespearov v telenovelách často omieľaný motív (odpočívaj v pokoji, Shakespeare, príliš sa v tom hrobe neobracaj, nie je to dobré na kosti), akosi prirýchlo to nabralo zbytočného cukru. Keby aspoň hnedého, že by to minimálne uspokojilo menšiny a celú Európsku úniu!
Hlavný motív príbehu sa po väčších či menších pomlčkách ako–tak naplnil, Martin šťastne miloval Ninu, Nina šťastne milovala Martina, jediné, čo im bránilo ku šťastiu, bol cholerický Ivan, ktorý sa dal po pár dieloch obmäkčiť, zabudol na storočné krivdy, alebo aspoň tak sa jeho staré šediny a slovník tvárili, a prijal Martina do rodiny. Sláva, zápletky sa rozplietli, láska sa naplnila, slovenský divák si do vína aj naslzil a zrazu prišiel moment totálneho vyhorenia, ktorý sa podstrkoval už akosi od začiatku. Nebol by to však slovenský seriál, či pravá mexická telenovela, keby sa predčasne vyvrcholená zápletka totálne nečakaného, scenáristického masterpiecu nesnažila byť zlikvidovaná vopred odhadnuteľnými, smiešnymi, otrasnými, dáviacimi, červeň vyvolávajúcimi zápletkami, ktoré vrcholili v nečakane očakávané udalosti slovenského vinárskeho osudu.
Priznám sa, sama som tomu seriálu dala šancu, prizrela som sa slovenskej seriálovej produkcii na zuby, no odkedy som sa začala cítiť trápne za scenáristov tohto seriálu a väčšmi aj za hercov, menovite napríklad za našu spevácku divu Nelu, povedala som si, že je čas skončiť s touto sebatrýzniacou onaniou, zanevrieť na slovenskú seriálovú dielňu a radšej sa po celom dni resetovať skutočným vínom a nie búrlivou sračkou, pretože iným, slušným spôsobom, toto zoskupenie všemožného, trápne pomletého klišé, nazvať nedokážem. Nie, priznávam, na toto sily naozaj nemám.
Občas mi to príde tak, akoby Slováci zostali mentálne zabrzdení niekde na hrane dvanásteho roku života a užívali si čokoľvek, kde je náznak romantiky skríženej s nepriazňou osudu, o ktorej aj tak všetci vieme, že skončí šťastným koncom á la žili spolu šťastne až do smrti. Aj keď je pravda, že mi nedá nespomenúť jedno úsmevné vzbúrenie sa tomuto skalnému vzorcu, keď sa tvorcovia istého seriálu rozhodli pre koniec z dielne ruskej telenovely. Ide o typický mafiánsky výbuch auta novomanželov obklopených ich deťmi z predchádzajúcich partnerstiev. Hoci, to už je iný príbeh skalného tvrdenia o chlapcoch, ktorí vraj neplačú, hoci všetky ženy vieme, že plačú a hlavne vtedy, keď ich ako malé sopľane vytrieskame lopatkou na ihrisku, ale aj neskôr, keď ich ako veľké sopľane držíme na krátkej uzde pivnej či sexuálnej abstinencie.
Slovenské seriály sú skrátka úchvatné pre svoju komplikovanú jednoduchosť, či plytkosť dialógov a zápletiek. Tento proces však má za výsledok dve rôzne varianty. Buď sa vami teda preženie tzv. búrlivá hnačka, spočívajúca v splašenom prepínaní seriálov z programu na program v snahe uniknúť tejto okázalej paste výkalov, možno porovnateľná s nadmerným požitím burčiaku, alebo tomuto trendu naplno prepadnete a s rovnakým zápalom ako Evitine čitateľky čakajú na nový (anti)literárny počin zbožňovaného vydavateľstva, budete s napätím prežívať očarujúce osudy predstaviteľov SK seriálov.
Ja sa však vzdávam, v tomto prípade dobrovoľne kapitulujem, obe voľby sú pre mňa totiž trýzňou, nech sa na to pozerám z akéhokoľvek uhlu. Tvorcom tohto seriálu, alebo radšej všetkým šikovným seriálovým hlavičkám, nech som teda aspoň raz za čas roztopašná, želám nikdy neustupujúcu zlatú žilu, pretože ako inak si možno predstaviť kvalitný, televízny náklad bez pravidelnej bolesti?
