Mňa kedys zvádzal svet mi hovoriac – pokrm, ktorý z domu znáš, ó, jak je lichý.

Nájsť formu, do ktorej by bolo vhodné zasadiť tému článku, je niekedy vec banálna. To sa tak zobudíte o 2:23 AM a pic ho, je to tam. Kostra, gradácia, zápletky, všetko už dávno vyriešil nejaký orangutan, prebývajúci vo vašej hlave v previse pod epithalamom. A niekedy je orangutan dlhodobo PN, v tesnom závese na to mu ochorejú deti, takže berie OČR a potom plynule prejde na materskú, lebo v deň ukončenia PN to prehnal s kvapkami od kašľa. Zaujímavosťou zostáva, že s pribúdajúcim vekom je ten orangutan čoraz častejšie na materskej. Asi napíšem Miezgovi.

Horné Uhry, máj roku 1905. Nádenníkovi Š.M.  a jeho žene (teda, hlavne jej), sa narodilo dieťa. Dievča. Dievča v Horných Uhroch = Mária. Potešili sa, vodou, v ktorej ju prvýkrát okúpali, poliali práve zasadenú švábku a zasiaty ľan na záhumienke a keďže posledné klobásy, ktoré boli uložené za doskou v štoku pre oráča, odovzdali adresátovi, navarili si obligátnu polievku, ktorá v tom čase trhala rebríčky jedál každodennej spotreby. Čír. (hej, unikát, viem, viem). S touto polievkou odchádzali do poľa, zaháňali smäd, keď do nej nadrobili obstarožný chlieb, tak aj hlad, šetrili finančné prostriedky a hlavne, šetrili v máji kúpené baby prasa. Májové prasa bolo niečo ako nové dieťa v rodine, ak bol máj chladný, spávalo s nimi v pitvore, lebo, pánbohchráňazavaruj, keby skapalo, znamená to hlad až do druhého mája. Ok, snáď ste pochopili, že sa mi nechce znova písať názov tej polievky, rovno prikladám recept.

Potrebujeme:

Menšiu cibuľu, masť, tri-štyri väčšie zemiaky (podľa počtu stravníkov a požadovanej hustoty polievky), jedno vajce, hrubú múku, soľ, vodu. Cibuľu pokrájanú nadrobno opražíme na masti, pridáme na kúsky pokrájané zemiaky, osolíme, varíme. Keď zemiaky dochádzajú, z vajca a hrubej múky si urobíme husté cesto, ktoré nastrúhame cez strúhadlo (v gastrožargóne sa to volá veľká slza) do polievky necháme dve minúty povariť, prichutíme napr. pokrájanou pažítkou, alebo mladou žihľavou a prelejeme do kandličky, vezmeme do obrúska ovál chleba a poďho do poľa.

Táto polievka mohla byť obohatená o rozpustenú bryndzu, sezónnu koreňovú zeleninu, v lete o huby, podľa stupňa rozhadzovačnosti gazdinej. Názov polievky je odvodený od toho, že nie je farebná, ale číra, lenže upgrade je starý ako ľudstvo samo.

Mária M. rástla a keď už vedela stáť na nohách, rozumela jednoduchým pokynom a zvládla držať v ruke motyku a hrable, vzala ju jej matka za ruku a s bojovým povelom Zajmaj do poľa sa vydali tieto dve duše robiť to, na čo sa vlastne narodili. Starostlivosť o pole, na ktorom kraľovala švábka, kapusta a ľan, prípadne fičúria menom fazuľa, starostlivosť o gazdovstvo v zmysle – dojiť a obriadiť kravu, nakŕmiť a obriadiť prasa, spracovať a uskladniť produkty týchto dvoch tvorov, starostlivosť o kuchyňu a domácnosť – to všetko boli ženskie roboty. Chlapi boli najímaní bohatšími rodinami a gazdami na ťažšie roboty, prípadne chodili pomáhať furmanom pri prevoze tovaru (dreva) cez ťažšie horské priechody, kde bolo treba držať voz a vykladať, nielen sedieť na kozlíku. Tak aj náš občan Š.M. Do batoha dostal od svojej ženy kus masla, syra, alebo bryndze, podľa ročného obdobia (v zime klobásu, bisťubohubohovskú) a švábovník. Aha! Nevedia, čo je to švábovník, však?

Potrebujeme:

Trištvrte kila až kilo uvarených, popučených zemiakov (zväčša zvyšok z nedeľného obeda), jedno vajce a polohrubú múku. Zamiesime cesto, ktoré sa dá vyvaľkať a pláty o hrúbke 1 cm pečieme na platni sporáka z oboch strán. Upečené potrieme z oboch strán maslom. V čase blahobytu môžeme do samotného cesta pridať bryndzu, alebo kyslú smotanu, švábovníky sú potom vláčnejšie. Hornouhorská žena však radšej zaobchádzala skromnejšie s cestom, ono, potom sa dajú zvoliť oveľa bohatšie prílohy.

Švábovník bol využívaný ako skvelá náhrada chleba, ak gazdinej zdochol kvások, alebo upiekla chlebov málo, alebo jej ho decká požrali suchý, len tak, bez... oné.

V zime bola zas veľmi vítaná zmena v podobe meteníka. Nepýtajte sa ma, ako tento názov vznikol, ale upozorňujem vás, číta sa to meťeník, raz ak počujem v tomto slove tvrdé –te-, som zlá. Kľúčovú úlohu v tomto jedle zohráva kyslá kapusta, tiež jeden z pilierov hornouhorského jedálneho lístka. Kapusta ako rastlina, podobne ako zvieratá, bola ochraňovaná a hýčkaná nesmierne, lebo bola chúlostivá na chlad, sucho a závislá od poveternostných podmienok – rozumej, ak bol zlý rok, súdok bol naplnený len do tretiny, ak vôbec. Bez meteníka sa neobišla žiadna dobrá snovačka, priadky, alebo páranie peria. Preto naša Mária M., keď porobila všetku robotu na poli a doma obriadila statok, po zošerení sa pobrala ešte poliať kapustu, aby mala v noci vlhkú pôdu a netrpela suchom.

Čo som to? Jáj, meteník:

Potrebujeme:

Tri hrste kyslej kapusty zo suda aj so šťavou, kocku droždia, alebo kvások, polohrubú a hladkú múku v pomere 1:3, začíname miesiť polohrubou a končíme hladkou, osminku masla, ktorú nakrájame priamo do cesta, soľ, cesnak.

15 deka polohrubej múky dáme do misky, nakrájame do nej maslo, vlejeme droždie rozpustené v mlieku (alebo kvások, ale s tým som to ešte neskúšala), trochu soli a zamiesime cesto, ako na buchty. Keď je cesto vymiesené, pridáme do neho kyslú kapustu aj so šťavou. Miesime ďalej a prisýpame hladkú múku podľa citu – nesmie to byť betón, ale ani rozliate. Vykydneme na pomastený plech a necháme na teplom mieste podísť. Strčíme do vyhriatej rúry a necháme upiecť. Po chytení prvej kôrky potrieme celý meteník maslom a necháme dopiecť. Mal by byť na povrchu zlatavý. Hneď, ako ho vytiahneme z rúry, ho ešte horúci riadne po vrchu ponatierame strúčikom cesnaku (ako hrianky na tatarák), netreba sa báť, rajbite, čo to dá.

Tento parádny vynález sa dá jesť teplý, s prerastanou slaninkou, sťa božská manna. Keď ochladne, dá sa natrieť maslom a s medovým čajom je to výborná súhra chutí. Dlho vydrží mäkký, lebo kapusta v ňom mu nedovolí vyschnúť. Ale zväčša je ešte v ten večer po ňom.

Písal sa rok 1917, náš protagonista Š.M. mal za sebou už smrť svojho druhého dieťaťa, veľa týždňov bez práce, tak s pár susedmi usúdil, že biedy bolo dosť a vybrali sa robotovať do Ameriky. Nuž čo, odvážnemu šťastie praje. Asi mal tej odvahy trochu menej, ako iní, lebo na lodi dosť vážne ochorel, imigračné úrady ho poslali rovno domov a on vlastne prišiel k svojej žene a dcére umrieť. Mária M. mala vtedy 12 rokov, čo je ideálny vek na vyslanie decka do služby, keďže teraz sa už naša malá rodina ocitla vo vážnych sračkách. Matka teda zostala doma, pri poli a zveroch, pričom príležitostne chodila vypomáhať k bohatším gazdom a jej dcéru vzali do služby do Ľubochnianskeho majera, odkiaľ zo zárobku podporovala domácnosť. Mala za sebou 4 triedy ľudovej školy, čiže bola vzdelaná na tie pomery až-až.

Na cestu si zbalila zemiakový závin s údeným mäsom.

Poďme na to:

Pol kila varených pretlačených zemiakov, krupicová múka, soľ, jedno vajce, 30 gramov masla – zamiesime si cesto, ktoré rozvaľkáme asi na centimetrovú hrúbku. Tvar prispôsobíme zámeru – ideme robiť závin. Rozvaľkávame na pripravenej utierke (obrúsku), v ktorom závin budeme variť.  Celú plochu potrieme plnkou, ktorú sme si pripravili zo zvyškov všakovakého vareného údeného mäsa, ktoré sme si pokrájali na jemno a udusili na cibuľke. Veľmi rozšafní jedinci by do plnky pridali aj kyslú kapustu, ale treba mať na pamäti, že tieto dve ženy nemali toho na rozhadzovanie, takže zostaneme pri zemi. Závin zrolujeme, utierku na oboch koncoch zaviažeme, pripadne to celé zaistíme motúzom a uvaríme vo vriacej vode. Po vyjmutí z lázně krájíme na tenké plátky. A zapíjame slzami.

A kým Mária M. makala, jej matka sa zatiaľ snažila zohnať nejakého nového chlapa. Nebudem sa tu rozpisovať o pohnútkach, pustite si pasáž z Pacha, kde Máziková vyratúva, čo všetko treba obrobiť a že páni ti veru nič neodpustia. Verím, že vdova to vtedy mala asi ľahšie, keď sa obesila. A tak ako chlapi a deti, mreli aj ženy, stačila taká lepšia infekčná hnačka, ktorá odvodnila človeka (čo pri latrínach nebol problém niečo také zohnať) a bežná dedinská ženička neodhadla stupeň dehydratácie a bola tatam. A tak jej ženy pri močidle, kam chodila celá dedina ľan máčať, v trlici lámať a rafať, poradili, aby len tomu hrnčiarovi z domca v kúte napiekla makového závinu, je sám a isto mu dobre padne.

Naľe čo vás nemá, ženy božie, kde by som ja toľko maku vzala? Sama mám málo. Napečiem ja zemiakových pagáčov:

Potrebujeme:

Štvrť kila varených zemiakov, pretlačených cez sito, 25 deka masla, 25 deka hladkej múky, troška soli a baliček prášku do pečiva.

Všetky suroviny zmiešame do cesta, ktoré vyvaľkáme na hrúbku prsta a pohárom vykrajujeme kolieska, ktoré pred pečením potrieme vajcom a posypeme rascou. V máji môžeme pridať do cesta bryndzu, prípadne postrúhaný syr, ktorý nám, nevedno prečo, oschol.

Vtipná vsuvka pre pobavenie, čo mi ponúkol môj comp:

Microsoft® Translator

Wir brauchen: ein Viertel von einem Pfund gekochte Kartoffeln durch ein Sieb, Pretlačených, 25, 25, ein wenig Mehl Butter Decke Decke dieses Salz und Backpulver mischen.  Die Rohstoffe-Mischung unter den Teig heben, um die Dicke eines Fingers und ein Glas Vykrajujeme Rollen Räder, die vor dem Backen mit Ei bestreichen und mit Kümmel bestreuen. In können wir hinzufügen können, Teig, Käse, Bryndza oder Postrúhaný sind, unbekannt warum, Oschol.

Pagáče mali zrejme úspech, lebo hrnčiar-samotár s prídomkom Piecka si milú vdovu vzal za ženu a Mária M., ktorá sa po rokoch služby vrátila domov a čakal ju vydaj za o päť rokov mladšieho Ondreja M., dostala slušné veno a svoj spoločný život začali v dreveničke s jednou izbou, kuchynkou a cieňou (chladná miestnosť, kde skladovali potraviny citlivé na teplo, súdok s kapustou, atď.). V tomto príbytku vychovali dve dcéry a hoci život nebol o nič ľahší, ako u ich rodičov, čiže prím živobytia hralo pole, krava, prasa a nejaké tie príležitostné práce, nikdy od nich ich deti nepočuli, že sú chudobní.

Staršia dcéra sa im narodila v roku 1933 a mladšia 1938. Jedna je mojou starou mamou a jedna pratetou. Druhá v poradí koncom päťdesiatych rokov zásobovala najodľahlejšie liptovské lazy a domácnosti očkovacími látkami proti detskej obrne, aby prestali deti toľko umierať a bola pri vytváraní nových zdravotných obvodov, kedy civilné zdravotné sestry striedali v nemocniciach a ambulanciách rehoľné sestry. Obe žijú v plnom zdraví.

Posielajú vám recept na ten makovník:

25 deka varených, postrúhaných zemiakov, 30 deka hladkej múky, ½ balíčka prášku do pečiva, 10 deka práškového cukru, 10 deka masla, 2 vajcia, troška soli a citrónovej kôry.

V šupe uvarené zemiaky necháme vychladnúť, ošúpeme a postrúhame, pridáme múku zmiešanú s práškom do pečiva, práškový cukor, maslo, vajcia, na hrot noža soli a postrúhanú citrónovú kôru. Všetko spolu zamiesime a urobíme dva bochníky, ktoré na pomúčenej doske rozvaľkáme. Natrieme makovou plnkou, zakrútime a položíme na vymastený plech. Popicháme vidličkou, natrieme rozšľahaným vajcom a upečieme v dobre vyhriatej rúre.

Plnka: 2 dl mlieka, 10 deka cukru, 1 balíček vanilkového cukru, 20 deka maku a 3 voňavé klinčeky. Mlieko s cukrom a vanilkovým cukrom necháme zovrieť, do vrelého pridáme mak a mleté voňavé klinčeky. Zamiešame, odložíme z ohňa a vychladnutou zmesou plníme makovníky.

Pozn. autorky: túto reportáž pre Vás zabezpečil Fabo.

 

Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá a moja odev, ktorej neviem ceny…