Nórsko, leto 2022, kdesi za polárnym kruhom

Ja, zasnívane pozerajúc o desiatej večer na svetlú oblohu: Raz by som chcela vidieť polárnu žiaru. Videla som to na obrázkoch, vyzerá to nádherne, naživo to musí byť  ešte oveľa krajšie. Škoda, že teraz je stále svetlo a nevidieť to. No proste, naozaj by sa mi páčilo, vidieť to aspoň raz na vlastné oči.

Slsp: Dobre.

 

Tým bola téma polárnej žiary uzavretá až do októbra, kedy sa ma slsp z ničoho nič opýtal, čo robím v druhej polovici novembra. Ja som odpovedala, že nič špeciálne, a tak sme šli „loviť“ polárnu žiaru. Keďže pri počasí a atmosférických javoch nikto nič negarantuje, slsp sa rozhodol zvýšiť šance zakúpením plavby linkovou loďou spoločnosti Havila Kystruten, konkrétne loďou Capella, z Bergenu až úplne na kraj sveta a potom ešte kúsok ďalej. Teda vlastne kúsok naspäť z kraja sveta, do Kirkenesu. Tam, kde keď psy hlasnejšie zaštekajú, iné psy im odštekajú naspäť v azbuke.

 

BERGEN

Prvý deň dovolenky sme strávili v Bergene, obhliadajúc si mesto, vraj jedno z najdaždivejších v celom Nórsku. Prší tam skoro stále. My sme ale mali šťastie, počasie v Bergene bolo nádherné, obloha bez mráčika. Po mojich dovtedajších skúsenostiach s počasím v Nórsku ma to celkom zaskočilo. Po prehliadke centra sme vybehli na tamojší kopec Fløyen, kde sme sa kochali prírodou a „trolím lesom“ – atrakciou pre deti, plnou z dreva vyrezávaných sôch trolov, ale aj ľudských hláv, samozrejme tiež drevených. Čo už by bol za trol bez ľudskej hlavy, však áno. Nóri majú svojich trolov veľmi radi, na rôzne sochy sme narážali počas celej dovolenky, a to vrátane bizarností typu trolia vianočná dedinka.

 

 

Na linkovú loď Capella sme sa nalodili na druhý deň dovolenky popoludní. Počasie bolo stále nádherné, obloha bez mráčika. Zvláštne, ale dejú sa na svete aj divnejšie veci. Capella bola pôsobivá modrobiela krásavica. O mne je všeobecne známe, že mám lode naozaj rada, takže odo mňa len ťažko počuť, že nejaká loď je vyslovene škaredá, ale táto bola naozaj veľmi pekná a elegantná. Oveľa, oveľa menšia ako štandardné výletné lode, merala „iba“ 123 metrov. Dokončená bola v roku 2021 - a ako som sa dozvedela v neskoršej prezentácii, šlo o najekologickejšiu loď na svete. Okrem toho, že bola vybavená  hybridným pohonom - a teda sa plavila s podstatne nižšou spotrebou skvapalnených dinosaurov celkovo a s nulovými emisiami v prístavoch, pretože v nich sa loď pohybovala výlučne na elektrický pohon, ja osobne som najviac ocenila, ako dokázali znížiť objem odpadu z jedla, vraj až o 90 percent v porovnaní s inými, rovnako veľkými loďami. Totiž, na Capelle nezaviedli bufetové stoly. Človek stále mohol zjesť toľko jedla, koľko len chcel, ale musel si každé jedlo objednať z jedálneho lístka. Šlo o malé porcie neuveriteľne chutných jedál, vyrábaných z lokálnych surovín (obaja so slspom sme sa mohli zabiť za „dubákovým kapučínom“ – fantastickou krémovou dubákovou polievkou, podávanou v kapučíno šálke), ktorých si človek objednal, koľko chcel. Viac ako štyri porcie vrátane dezertu sme so slspom ale nikdy nezvládli. Odpad z neskonzumovaného jedla? Prakticky nulový. Pokračovať o ekológii tejto lode by som mohla ďalej, ale radšej sa vrátim naspäť k našej plavbe. Spomeniem už len to, že spoločnosť sa zaviazala pokračovať v znižovaní svojej uhlíkovej stopy a v priebehu najbližších rokov sa stať uhlíkovo neutrálnou.

 

 

ÅLESUND

V tomto nádhernom prístave sme si so slspom dali výlet na vlastnú päsť. Prebehli sme centrum a vyšliapali sme 418 schodov na miestnu vyhliadku, z ktorej sme mali celé mesto, prístav s našou loďou a okolité ostrovčeky ako na dlani. Našli sme tam aj betónový bunker z druhej svetovej vojny a pamätník, konkrétne list z vrtule lietadla, venovaný leteckému dôstojníkovi Wilsonovi Ceybirdovi. Fotky som odoslala Thibirovi, nech sa poteší. Odpovedal, že sa potešil a skúsil o tomto britskom pilotovi, ktorý ako dvadsaťpäťročný padol za Nórsko len pár týždňov pred skončením vojny, nájsť viac informácií. Veľký úspech ale nemal a na kapitolu v jeho druhej knihe o bojovníkoch to, žiaľ, nebude. Mimochodom počasie v Ålesunde bolo nádherné, obloha prakticky bez mráčika. Ideálne počasie na lov polárnej žiary, teda až na to, že sme ešte neboli nad polárnym kruhom a žiadna žiara v noci vidieť nebola.

 

TRONDHEIM

Trondheim je tohto času tretie najväčšie mesto Nórska. Od svojho založenia kráľom Olafom I. v roku 997 bolo hlavným mestom Nórska, až kým ho z tejto pozície v roku 1217 nezosadil Bergen. Dodnes je korunovačným mestom a korunovaný v ňom bol aj terajší kráľ Harald V. Kráľ Olaf I., ktorý sa rozhodol, že Nórsko by sa malo stať kresťanskou krajinou, v ňom nechal postaviť prvý kresťanský kostol v krajine. Jeho neskorší nástupca Olaf II. zašiel ešte ďalej, kresťanstvo vyhlásil za štátne náboženstvo a Trondheim, kedysi nazývaný Nidaros, bol v minulosti hlavným mestom kresťanstva pre celé Nórsko. Túto jeho minulosť pripomína už spomenutý „kostol“ – obrovská, dych berúca Nidaroská katedrála. K nej sa viaže zaujímavé proroctvo – totiž že po jej úplnom dokončení sa odtrhne kus hory, týčiacej sa nad mestom, a celý Trondheim zmetie do mora. V dnešnej dobe už proroctvám samozrejme nikto neverí, ale aj tak, len pre istotu, veď viete, keby náhodou, no proste katedrála nebola nikdy úplne dokončená a vždy sa na nej nachádza aspoň malinké miestečko, kde chýba zopár kameňov, či nejaké to brvno, prípadne je obložená kúskom lešenia.

 

 

Trondheim „sedí“ na značnom minerálnom bohatstve a zároveň má dobrú polohu a úrodnú pôdu, takže je z viacerých dôvodov významnou Nórskou metropolou. Lodná spoločnosť v tomto prístave ponúkala viacero možností fakultatívnych výletov, vrátane prechádzky historickým centrom, rybolovu vo fjorde či scénickou plavbou Trondheimsfjordom. Itinerár zostavoval slsp, takže sme šli Trondheim obzerať historickou električkou. Počasie bolo stále také krásne s oblohou takou gýčovo modrou, až mi to začalo byť podozrivé. Ale vďaka tomuto počasiu sa nám počas nočnej plavby konečne prihodilo niečo, na čo sme čakali už od začiatku. O druhej v noci sa ozvalo z telefónu hlásenie (ktoré ste si mohli objednať, alebo aj nie, pokiaľ ste nechceli byť v noci rušení), že sa na oblohe objavila polárna žiara. Nasledoval rozospatý zmätok, navliekanie štyroch teplých vrstiev, obúvanie, splašené pobiehanie po lodi – len na to, aby sme na najvyššej palube lode (z ktorej nás skoro sfúklo do mora) zistili, že polárna žiara už je preč. Tak sme šli zase spať.

 

BODØ

Naša ďalšia zastávka bola v Bodø. Predchádzal jej jeden významný míľnik, loď totiž prekročila polárny kruh. Táto skutočnosť bola posádkou aj nami, vodným substrátom, patrične oslávená. Konalo sa spoločné zhromaždenie na palube lode s tradičným obradom prekročenia polárneho kruhu –  vyliatím polievkovej naberačky doslova ľadovej vody za golier a následným okamžitým podaním silno alkoholického životabudiča orálne.

V Bodø sme sa vybrali na fakultatívny výlet autobusom. Cieľom nášho výletu bol okrem prehliadky mesta najväčší maelstrom na svete, Saltstraumen, ktorý sa nachádza zhruba desať kilometrov juhovýchodne od centra Bodø. Maelstrom, alebo aj pobrežný prúd, vzniká v morských úžinách, kde sa príliv strieda s odlivom. Saltstraumen svoj smer mení každých šesť hodín a vytvára naozaj pôsobivé vodné víry. Plávať by som tam rozhodne nešla. Vlastne to striktne neodporúčajú ani veľké varovné tabule na brehu. Zakázané to ale nie je. Našťastie. Keby bolo, ročne by sa tam nepochybne prišlo dobrovoľne utratiť niekoľko sto ľudí. Saltstraumen je pre široké okolie dôležitý tým, že sa v jeho vodách pôsobením prúdov nachádza veľké množstvo rôznych druhov rýb a na jeho dne značné množstvo mušlí. Okrem toho, že láka rybárov z celého sveta, láka aj nesmierne množstvo vodného vtáctva, ktoré na týchto rybách hoduje. Jedným z nich je kajka kráľovská, ktorá sa ako jediný druh dokáže v Saltstraumene potápať až na dno a vynášať si z tohto malého vodného pekla mušle, ktorými si rada obohacuje jedálniček.