Cestujem zásadne autobusom, pretože tam, kde bývam, vlaky nechodia. To ste nečakali, čo, že aj taký zapadákov je, ha. Ale je. Preto bežne využívam autobusové spoje s príjemným počtom prestupov aspoň 3, z ktorých na každý treba čakať asi dvadsať minút a je to skvelé hlavne v zime, pretože chcete od tej zimy zomrieť a tiež v lete, lebo tiež chcete zomrieť, ale od tepla.

Ale o inom som. Toto sú tri príbehy z mojich študentských čias, keď som ešte bola mladá a krásna neskúsená a myslela som si, že i keď sa priamo do svojho malebného zapadákova mestečka nedostanem vlakom, možno to stojí za pokus z nasledujúcich dôvodov:

  1. Zníženie počtu prestupov z x>3 na x<2
  2. Zvýšenie komfortu (heh)
  3. (Možno) zníženie času cesty z 3,5 hodiny na 2,5 hodiny (heh)

A tak som si po štyroch rokoch cestovania autobusov povedala: dosť. Už nebudem čakať na zastávkach, nebudem sa v autobuse túliť k spolusediacemu, ktorý ma svojou aurou chce zadláviť. A čo je najhlavnejšie: budem môcť ísť za jazdy na VÉ CÉ! (heh).

Jazda č. 1

Šťastná zvieram v ruke lístok, ktorý som si kúpila elektronicky (vau) a pre istotu vytlačila, lebo údajne ho vedia zoskenovať aj z obrazovky telefónu (vau), ale zas moja dôvera v ZSSR ŽSSK je obmedzená a siaha len od hentál po hentál. Vo všetkých troch prípadoch cestujem z Banskej Bystrice do Levíc. Prvý (najpríjemnejší) zážitok sa mi spájal iba s desaťminútovým meškaním hneď pri odjazde, čo bola pohoda, lebo naposledy som vo vlaku sedela ako decko a desať minút som im veselo odpustila, keď sa vlak konečne pohol a mňa zaplavili hormóny radosti z hýbajúcich sa okolitých stromov. Nie, nedala som si pred cestou LSD. Odporcov železníc sklamem, dorazili sme neodpojení, nezhorení, na záchod som v záchvate nadšenia zabudla ísť, a meškali sme len dvadsať minút, pohodička. Táto prvá jazda sa však viaže k jednému kaskadérskemu kúsku, ktorý som vykonala ako neskúsený pasažier. Vlak dorazil do cieľa, kolesá škrípali, cestujúci sa tlačili von a kým so si obliekla kabát a vytrepala kufor, v chodbe už nikto nestál, dvere boli zavreté. OK, šak ja si tie dvere otvorím, veď som emancipovaná a tak si ich otváram, no niečo sa mi nezdá. Z vlaku to bolo na zem asi tak meter, žiadne schodíky, žiadne nástupište. Uvažujem, ako som sa dostala na vlak a som si istá ako Danko autorstvom svojej rigorózky, že tam nejaké schodíky boli. Pozerám na meter vzdialenú zem posypanú štrkom a zaplaví ma panika. Rozmýšľam, či tam nemali prisunúť schodíky, ako keď vystupujete z lietadla, no to sa zdá nepravdepodobné. Keď sa ozve hlas oznamujúci, že všetci, čo nechcú pokračovať niekam doprdele, by mali vystúpiť, rozhodujem sa: hádžem kufor dole a skáčem za ním. Dávam to bez zlomenín, nejde mi do hlavy, kde to som, keďže sa ocitám na zemi medzi *chvíľka napätia* dvomi rozbiehajúcimi sa vlakmi, z ktorých každý ide opačným smerom. Vystúpila som totiž na opačnej strane vlaku – alebo nástupišťa. A tak si stojím medzi koľajmi ako Anna Kareninová s kufrom a čakám, či náhodou nejaký sprievodca nezamáva tou vareškou na vlaky červenou stranou hore, aby zachránil toho idiota , ktorý sa snaží spáchať samovraždu akurát v piatok a dojebe všetkým celý víkend. Sprievodca nezamával, vlaky odišli, ja som to prežila a potupne som popreskakovala koľajnice, aby som sa dostala na to zasraté náštupište. Ušlo sa mi pár divných pohľadov, ale nikto sa neodvážil nič povedať, lebo samovrah, ktorý si to rozmyslel, predsa môže mať ďalšie blbé nápady.

Jazda č. 2

Jazdu číslo 2. som absolvovala s jedným úspešným cieľom: správne vystúpiť. To sami síce podarilo, no cieľ znížiť čas cesty a zvýšiť komfort sa podarili tiež, lenže presne naopak: znížil sa komfort a zvýšil sa čas. Heslom dňa sa totiž stala výluka dvadsať minúť od Levíc, čo je riadne na riť, lebo som dorazila asi za taký čas, ako aj autobusom a dokonca som aj autobusom musela ísť, lebo veď náhradná doprava.

Ako neskúsenému železničnému cestovateľovi mi výluka nič nehovorila a keď vlak zastal niekde v Žarnovici, dozvedela som sa dve veci: že existuje miesto s názvom Žarnovica  a že má vlak výluku. Keď to sprievodkyňa oznámila, cestujúci to brali automaticky, zdvihli sa, obliekli sa a išli preč. Ja som sa jedného pána opýtala s naivitou pravicového voliča v parlamentných voľbách: „Prepáčte, kam idú všetci?“ Ten sa na mňa pozrel ako na trojnohého psa v útulku a vysvetlil mi, že na nás čakajú autobusy, ktoré nás zoberú ďalej – ale! Iba po Kozárovce, obec vzdialenú od Levíc desať minút, kde nastúpime na ďalší vlak, ktorý nás vezme do Levíc. Aké praktické, hlavne keď ste po kokot nabalení piatimi taškami, lebo veď do vlaku sa zmestí a netreba prestupovať a potom aj tak zmeškáte spoj do svojho ľúbezného mestečka, lebo, boha, výluka!

Jazda č. 3

Konečne to bude ideálne. Dnes je deň D, deň V ako vlak (pozor, nie ako výluka! Myslíme pozitívne!). Dnes správne vystúpim, výluka nebude (dá sa to dopredu pozrieť na stránke železníc, ha, amatéri!) Dnes to pôjde ako po masle. Okolo pol piatej vyrážame v Bystrice, ja sa teším ako Paška akciovým kachličkám v Hornbachu 17. novembra a predstavujem si, ako prídem načas domov, dám si horúcu sprchu a odteraz budem cestovať vlakom, lebo je to super a pohodlné a rýchle a skvelé a hlavne nereálne. Počas tejto cesty sa mi prihodili dve veci: prvá bola, že som mala tú česť otestovať vlakový záchod, čo radšej ani nebudem popisovať, stačí krátke vau. Ale nie „vau!“, ale skôr „...vau...“.

Tá druhá vec bolo meškanie zapríčinené čakaním na nejaký prípoj. Neviem, odkiaľ išiel, nepršalo, nesnežilo, bola tak akurát tma, čo by vlaku nemalo vadiť (opravte ma, ak sa mýlim). Meškanie sa nechytalo ani zďaleka na noc strávenú vo vlaku bez elektriny, ale nazbierali sme parádne dve hodinky na ceste, ktorá trvá hodinu a pol. Sprievodca povedal, že toto je v pohode, lebo naposledy, keď išiel niekde z Prahy, vlak meškal osem hodín. Snažím sa týmto faktom utešiť moje sklamané, rozčarované a naivitou oblbnuté ja, no fakt je tiež, že spoj do mojej cieľovej destinácie už nestihnem, pretože odišiel spolu s tými ďalšími dvoma, ktoré nasledovali v hodinovom odstupe po ňom. Po zvážení, či strávim noc na stanici, alebo zaplatím 30€ za taxík, nasleduje telefonát „ociiiiii...“, z ktorého je otec rovnako nadšený ako ja.

Nakoniec som sa úspešne dostala domov. Odvtedy som vlakom nešla, nejak ma to znechutilo, i keď po správach, ktoré sa objavujú v poslednom čase, moje zážitky vôbec neboli hrozné. Stále by som si mohla rozšíriť cestovateľské portfólio o vlak, ktorý horí, ktorý sa odpojil, ktorý sa pokazil, vykoľajil, atď. Keď sa budem cítiť dobrodružne, určite to skúsim, ale ešte chcem trochu dlhšie žiť, takže milí čitatelia – testujte aj za mňa!