Po 15 rokoch takmer súvislého pracovného procesu sa mi prihodila nezamestnanosť. Plánovane a dobrovoľne, na základe výpovede zo strany zamestnanca, teda mňa. Vstupovala som do nej neistou nohou – na úrade práce som dovtedy bola registrovaná len jediný raz a veľmi krátko – necelé tri mesiace po skončení vysokej školy humanitného zamerania. Medzitým doba pokročila a zmenili sa aj niektoré podmienky evidencie a špecifiká štatútu nezamestnaný. Z môjho pohľadu k lepšiemu.
Nezamestnanosť sa dnes príšerne démonizuje. Ja osobne po šiestich mesiacoch stavu „nezamestnaná“ musím povedať, že už dávno mi nebolo lepšie. OK, priznávam, že je asi rozdiel byť nezamestnaná 53 ročná žena so stredným odborným vzdelaním bez maturity z okresu Rimavská Sobota a byť nezamestnaný Lučiačik, ešte stále si užívajúci luxus relatívne slušnej podpory v nezamestnanosti z relatívne slušného predchádzajúceho platu. To bez debaty. Mňa zaráža iné – ako sa nezamestnanosť démonizuje vo svete tzv.úspešných korpomotrokov v produktívnom veku. Na tento fenomén som narazila aj počas pracovných pohovorov. HR človek oproti vám skúma váš životopis a keď sa dostane k prázdnemu obdobiu medzi ukončením posledného pracovného pomeru a dňom pohovoru, ostražito zastrihá uškami, venuje vám jeden podozrievavý pohľad a spýta sa: a toto obdobie od x.y. doposiaľ, to je...? Na tento moment som čakala, lebo ma bavil :) Spokojne som odpovedala: evidovaná na úrade práce a čakala na reakciu. Tá prišla minimálne vo forme ustarosteného pohľadu, občas ale nasledoval aj nejaký komentár. Môžem vedieť, prečo ste sa rozhodli pre túto pauzu? Ale chodíte pravidelne na pohovory? A tak podobne. Proste, nezamestnanec s vysokoškolským vzdelaním vo veku 30+ je dnes podozrivý živel. Kto nekorpomotrokuje s nami, hnije proti nám!
S ustarostenými a podozrievavými reakciami sa ale stretnete aj v okruhu rodiny a známych. Akonáhle je človek nezamestnaný, otázka „a už máš robotu?“ sa stáva novým „ako sa máš?“. Ďalšia sranda nastáva, keď odpoviete „ešte nemám“. Nasleduje podozrievavé „ale hľadáš, nie?“ Môj otec, pracujúci dôchodca, s nechutnými 50 odrobenými rokmi na konte, bol zo mňa obzvlášť konsternovaný. Otázka „čo robotka?“ bola povinnou jazdou každého nášho telefonátu. Ak sme z nejakých dôvodov boli v telefonickom kontakte tri po sebe nasledujúce dni (sme dačo riešili, no), nezabudol sa opýtať každý jeden raz. Pokladík.
Ako som bola bývala spomenula vyššie, povinnosti nezamestnaného sú dnes trošičku iné, ako si pamätám z obdobia okolo roku 2003. Na úrad už nemusíte nosiť papieriky s pečiatkami z firiem, ergo nemusíte vo svojom voľnom čase obiehať potenciálnych zamestnávateľov, doprosovať sa na vrátnici, či by vás láskavo nepustili na personálne, lebo „idete len po pečiatku“ a otravovať všetkých svojich známych, či by vám nezohnali pečiatku z firmy, kde robia, prípadne ju nebodaj vlastnia. Dokladovať hľadanie nového zamestnania dnes stačí napríklad len kópiou mailovej reakcie na inzerát. Fyzicky sa na úrad stačí dostaviť raz za mesiac, niekedy vám vaša tetuška úradníčka dá dokonca ešte štedrejší interval. Proste dovolenka, Bahamy.
No a čo vlastne taký nezamestnaný robí celé dni? Asi ako kto. Ja som sa prvé tri mesiace úprimne spamätávala z predchádzajúcich 15 rokov. Mala som aj dosť veľa vybavovačiek (presun z KE do BA, nová škola pre dieťa, predaj bytu v Mordore atd.). Konečne som si pozrela väčšinu tých seriálov, o ktorých ste toľko kvákali v diskusii (ale asi nikdy nebudem tak veľmi nezamestnaná, aby som sa pustila do GOT). Popritom som si teda aj hľadala novú prácu, posielala životopisy a dokonca absolvovala i jeden naozajstný živý pohovor a jeden taký cez Skype. Správne, príliš som sa nepretrhla. No bola som v rozkošnej situácii, kedy som nechcela preboha nejakú robotu za každú cenu, ale keď už, tak takú, kde by som vedela existovať ďalších čojaviem 5 rokov bez ujmy na duševnom zdraví. Ergo som musela ignorovať väčšinu lákavých ponúk vo veľkých korporátoch, pretože tie ich pracovné špecifiká v mojom veku už fakt nedávam.
Šesť mesiacov, počas ktorých nezamestnanému pri splnení všetkých nárokov vypláca podporu v nezamestnanosti, uplynie ako voda. Tak čo včul? A keďže ako píšem, pobyt na slobode sa mi zapáčil, musela som niečo vymyslieť. Naozaj zaujímavá robota zatiaľ nebola na obzore, rodinný rozpočet vďaka iným zdrojom absenciou mojej výplaty netrpel. Ako najjednoduchšia alternatíva sa núkal štatút dobrovoľne nezamestnanej osoby, no múdre Univerzum malo pre mňa iný plán. A tak, ak všetko dobre dopadne, prejdem z nezamestnanosti na materskú. Čo teda rozhodne žiadne Bahamy nebudú, ale predĺžiť dobu, počas ktorej nemusíte čas v robote pretrpieť len vďaka DM diskusii, sa takto dá.
Tento článok vznikol vďaka podpore operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia.
