Čierna sviňa prezlečená za psa sa už útleho šteňacieho/svinkacieho veku nehrá. Nevstupuje do interakcií s obyčajnými zvieracími hračkami, koncept aportu ako dokonalého psačieho vyžitia jej úplne uniká. Keď to nie je na jedenie, ani sa o to nezaujíma.

Z toho vyplýva, že sa skoro vôbec nezapája do hier s inými štvornožcami. Mačiek sa bojí, veveričky sú strašné a od vtákov neviete, čoho sa dočkáte. 

V súčasnosti, zo psov, toleruje len Prasiatko. Prasiatko, verné svojmu menu, je pomenšia baculatučká psia safalátka, na prednom konci s vysmiatým ksichtíkom a na zadnom konci s veselým mávavým chvostíkom. Dokážu spolu chodiť na dlhé prechádzky a nepobiť sa. Bok po boku preskúmavajú odľahlé končiny lesa, v túžbe nájsť niečo jedlé.

Ale v interiéri sedia s veľkým odstupom, vyhýbajú sa očnému kontaktu. Jesť musia na opačných koncoch miestnosti. Inak je brechot, ňafot a vrčanie. Vtedy sa vysmiate Prasiatko mení na pažravú svinku a Čierna sviňa na bojazlivé morské prasiatko.

Jedna druhú ostražito pozoruje, či tá druhá nemá niečo lepšie, chutnejšie alebo pohodlnejšie. Nedávna historka o Prasiatku prinútila Čiernu sviňu prezlečenú za psa, aby vyjadrila ostentatívne svoje znechutenie nad Prasiatkovým správaním.

Keď si vypočula, kam a ako sa Prasiatko vybralo, potriasla s odporom hlavou, zaplieskala ušami a odišla z miestnosti.

Čo to to Prasiatko spravilo? 

Podarilo sa mu nebadane opustiť domovskú záhradu nedbalo privretou bránkou. A keďže Prasiatko miluje ľudskú spoločnosť a vôbec spoločenské akcie - vybralo sa zrýchlene na najbližšiu zastávku električky. Tam vzorne počkalo na tú správnu električku a spokojne nastúpilo. Lístok si neoznačilo v prístroji na to určenom, ani v appke si ho nezakúpilo. Jednoducho naskočilo zadnými dverami a zoširoka usmiate, sadlo si na podlahu, k poslednému sedadlu. Čierny pasažier ako vyšitý, aj keď štvornohý.

A viezlo sa. V ústrety dobrodružstvu. Ľudia v električke nijak nereagovali na psa bez doprovodu. Každý si myslel, že pes patrí k niekomu inému. Prasiatko po niekoľkých zastávkach usúdilo, že v električke je už nuda a vystúpilo. Rovno pri kostole na Blumentáli. Asi sa mu zachcelo duševnej útechy. 

Tam si však dve ostražité dámy všimli, že malý milý psík, aka Prasiatko, akosi nemá vodítko a vlastne ani na vodítku nemá pána. Privolali milé dámy Slobodu zvierat, aby odborným odchytom zbavila slobody Prasiatko.

O pár hodín neskôr bolo Prasiatko vykúpené majiteľom od osloboditeľov za nejaký ten finančný obnos a dovezené domov autom. Vysmiate, plne spoločensky vyžité, uložilo sa k zaslúženému spánku na obľúbenom kresle.

Nasledujúce ráno už opäť stálo pri dverách a číhalo na príležitosť uniknúť všednosti domáceho života. Bolo odchytené pri bránke a potrestané domácim väzením.

Ale skúsenosť samostatnej jazdy električkou sa mu do tej malej hlávky tak vpečatila, že pravidelne podniká pokusy uniknúť z domu a odviezť sa električkou do centra mesta, za kultúrou. Už dvakrát bolo Prasiatko odchytené na konci ulice a raz ho susedy doviedli potupne až zo zastávky. Električka meškala.

Keďže Čierna sviňa prezlečená za psa považuje akýkoľvek druh verejnej dopravy za číre peklo, ktoré podstupuje len veľmi zriedka a s desom v očiach, je pre ňu nepochopiteľné, že by to akékoľvek zvieratko dobrovoľne a rado podstupovalo.

Ona cestuje rada len overeným vlastným autom, natiahnutá na celú šírku zadného sedadla, s výhľadom na cestu pred sebou. Pri nedodržaní popísaných podmienok začína protestné kňučanie, poťažmo dvojfázové grcanie. Prvé v interiéri auta, druhé po vytiahnutí z auta.

A vôbec, Čierna sviňa prezlečená za psa, má síce slabosť pre nechutné jedlo, mrciny a smraďošiny, ale vie, čo sa patrí, keď príde na cestovanie.