Vraj už zase nie sú články. Tak som naklepal  zopár rýchlopríhod z momentálne prebiehajúcej letnej sezóny na Nordkappe. Ani jedna z nich by na samostatný článok nevystačila, ale takto pohromade to snáď vydá.

 

Zbohom, kontrakt

Môj zamestnávateľ, dostal túto sezónu dve ťažké rany v podobe prehraných kontraktov od lodných spoločností, respektíve ich pozemných handlingových partnerov. Najprv nás do kelu poslali Norway Cruise Services, ktorí obhospodarujú asi 36 percent prichádzajúcich lodí; nič super, ale ani žiadna katastrofa. Ich klientelu tvoria hlavne lacní operátori typu Aida a Costa a hlavne tí druhí, prezývaná Italobordello, mi ani trochu nechýbajú. Oveľa väčší prúser je, že od septembra sme prišli o exkurzie z pobrežných linkových lodí Hurtigruty, nielen tu, ale v celom Nórsku. Bola to najväčšia, a hlavne celoročná zakázka, čo okrem iného znamená, že po lete si môžem hladať nový flek. Niežeby som sa bál, že si nenájdem prácu hocikde v Európe. Rakúšania alebo Nemci sa o mňa pobijú... lenže to je slabá útecha, keď mne sa páči tu hore.

Najhoršie je, že víťazná spoločnosť Tide si ako subdodávateľa vybrala miestneho garážového vychcánka, ktorý obratom zamestnal dvadsiatku Španielov, väčšinou s úplne čerstvými vodičákmi a bez znalosti akéhokoľvek iného jazyka než materčiny. Okrem toho, že im platí almužnu, ich navyše zdiera na ubytovaní v baráku, ktorý vyzerá ako kulisa z filmu o balkánskej občianskej vojne. Skrátka, boli sme vygastarbeitrovaní.

Začiatkom sezóny nás navštívil samotný oblastný šéf pre severné Nórsko a uistil nás, že hoci je to pre Boreal ťažká rana, firma sa nevzdáva, prepúšťať rozhodne nebude (keďže ja dostanem vždy len sezónnu zmluvu, zrovna toto vyjadrenie na mňa urobilo menší dojem než zrejme očakával) a nakoniec nám sľúbil, že firma má rozbehnuté vzrušujúce nové projekty a čelindže, aké doteraz ešte nikto iný neskúšal. Síce Borealu, najslušnejšiemu zamestnávateľovi, akého som doteraz mal, zo všetkých síl držím palce, ale keďže ich modus operandi je vymyslieť niečo potencionálne super a potom to úplne odfláknuť, som skeptický.

 

Vozový park

Prehraný kšeft znamená, že veľká časť súčasného vozového parku po sezóne poputuje do Ruska (ak poslúchali) alebo do Albánska (ak neposlúchali). Takže údržba alebo servis sú na zozname priorít úplne na konci. Minulý rok sme tu mali slovenského mechanika na plný úväzok, kompetentného chlapa certifikovaného na všetky značky a s vlastnou diagnostikou. Teraz sa tu dvakrát do týždňa zastaví učeň z Alty, ktorého hlavným pracovný nástrojom je izolepa. A busy tak aj vyzerajú. Zo všetkých strán otrieskaný lak, popraskané okná, nefunkčné hajzíky, špinavé nevytepované sedadlá. 

Našťastie som vyfasoval tú istú jedenásťročnú Setru 416UL s číslom 317, ktorú som mal aj minulý rok, ale ignorácia zo strany dielní počas zimy sa na nej podpísala. Podlahu som musel drhnúť dve hodiny priemyselným čistidlom, aby bola len špinavá. Prevodovka vydáva nešťastné kovové zvuky a hlavne pri zaradení spiatočky sa voz otrasie ako pes, keď ho konečne pustíte z vane. Rozbiehať sa hore stúpaním v poslednom úseku na Nordkapp (potom čo kreténsky kolega s automatickou prevodovkou zastavil v najstrmšom bode, aby si substrát mohol fotiť soby) je také utrpenie, že by to vyšlo na samostatný článok. Mohol by sa volať Mein Kampf.

Podotýkam, že toto nie je hejt na Setru, ale výpoveď o jej kvalite a robustnosti. Výrobky z Mýta alebo Libcháv by sa tu nepochybne rozpadli na prvočinitele.

 

Počasie

Poslednú snehovú búrku sme tento rok mali desiateho júna. Na Nordkapp som sa v ten deň nedostal, nie kvôli tomu, že by to Setra nezvládla, ale pretože po ceste a priľahlých priekopách boli krížom-krážom pohádzané nemecké a holandské karavany, ktorých posádky si z nejakého dôvodu mysleli, že môžu nahodiť letné gumy len zato, že je jún. Niečo ešte spadlo začiatkom júla, ale hneď sa to aj roztopilo.

Zatiaľ sme mali presne 3, slovami tri, dni keď teplota vystúpala nad dvadsať stupňov. A ja som za to vďačný, pretože klimatizáciu Setry sa nikto neunúval doplniť a na priamom slnku sa z nej rýchlo stáva skleník. Našťastie sa teploty na Nordkappe držia v jednociferných číslach a slnko je veľmi zriedkavý hosť. Obvykle tu máme buď víchričky alebo hmlu tak hustú, že vidíte možno desať metrov pred autobus. Jazdu dolu potom absolvujete tridsiatkou, s vysvietenými hmlovkami aj prídavnými diaľkovými svetlami aj výstrahami a s nosom nalepeným na čelnom skle pleštíte oči do bielej ničoty, z ktorej sa podchvíľou tmavší obrys iného autobusu, stredom cesty si to šinúceho karavanu s vydeseným Nemcom za volantom alebo v stáda neosvetlených, zásadne v tmavých bundách oblečených cyklistov zmietaných vo vetre.

Ale ako človek, ktorý nenávidí horúčavy a navyše v južnejších zemepisných dĺžkach trpí alergiami na všetko možné, si v tunajšej klíme čvachtám.

 

 

Špionážna beluga

Senzáciou tohto leta v  Hammerfeste bol samec bielej veľryby, ktorý sa v apríli prikmotril k rybárskej lodi a nasledoval ju až do prístavu. Na sebe mal postroj s puzdrom na GoPro kameru a nápisom St. Petersburg. Bol krotký, priateľský a, ako sa ukázalo keď miestnej husičke spadol do mora mobil, zjavne cvičený . Samozrejme, miestni sa po diplomatickej linke pýtali Rusov, či im nechýba veľryba zo špionážnym vybavením. Dostali odpoveď, že nie, oni o žiadnej beluge nevedia a celé to považujú za snahu očierniť Rusko, pretože podľa ich satelitných záberov a svedectva záhadne zmiznuvšieho španielskeho rybára Miguela to nie je veľryba, ale ukrajinská ponorka.

Kým sa zver pod dohľadom miestnych veterinárov a výskumníkov zabývával v hammerfestskom prístave, nórska štátna televízia usporiadala anketu, ako ho pomenovať, a na prvom mieste skončilo meno Hvaldimir. Jeho príbeh obletel svetové média, dokonca aj naše si ho všimli. V priebehu júna sa z jeho kŕmenia stala show, ktorej sa prizerali stovky a občas dokonca tisíce turistov – v slnečné dni ste sa v prístave nevedeli dostať k vode. V stánkoch sa bleskovo objavili tričká a magnetky s Hvaldimírovou podobiznou, platené ďalekohlady zaznamenali rekordné tržby a mestskí zastupitelia si už mädlili ruky a vymýšlali, ako by sa prístup na miesta s najlepším výhľadom dal spoplatniť. Ale potom potom v polovici júna udrela tragédia – Hvaldimir sa zbalil a zdrhol. Kým na seba politici, mesto a výskumný ústav navzájom hádzali vinu a majiteľ obchodu zo suvenírmi Ahmed si nad faktúrou za päť tisíc na zakázku vyrobených plyšových belúg viazal slučku na povraze, zviera sa po exkurzii vo viacerých menších prístavoch usídlilo v  Alte. Tu treba povedať, že Alta a Hammerfest sú dve najväčšie mestá vo Finnmarku a vládne medzi nimi nie vždy úplne priateľská rivalita.  Predstavte si, že by katedrála Svätej Alžbety ušla z Košíc a usadila sa v Bratislave naproti Eurovee Eurovei Auparku. Fejsbuk je momentálne dejiskom bratovražednej vojny o to, v ktorom meste zvera kŕmili prešlými sardinkami a kam ho nalákali na pach... ehm, orgánov miestnych obyvateliek. 

 

Lietajúce kurvy

Mageroya je ostrov s pozoruhodnou pestrosťou aviatického života. V lete tu žijú statisíce puffinov (google mi vnucuje preklad mníšik), roztomilých čiernobielych vtáčikov s oranžovými zobákmi, ktoré vyzerajú ako lietajúce minitučiačiky. Teda až kým sa neprežerú rýb, potom sú také ťažké že nedokážu vzlietnuť a ležia na hladine mora, nechajú sa nadnášať vlnami a spokojne odfukujú. Na rozdiel od ostatných vtákov sídlia v norách, ktoré si v pôde vyhrabávajú, takže ak sa počas prechádzky po pobreží nedívate pod nohy, môžete potom skackať späť do hotela s vyvrtnutým alebo zlomeným členkom. Ale ľudia im to odpustia, lebo sú ňuňavé. Ďalej tu máme kormorány, albatrosy a dokonca asi osemdesiat orlov kráľovských a morských, postrachov chovateľov sobov a mačiek.

A potom sú tu čajky. Stovky hlučných, verejné miesta okupujúcich, v odpadkových košoch sa hrabúcich, všadeserúcich a ani trochu nie ňunavých čajok. Na rozdiel od ostatných vtáčích druhov sú tieto obľúbené ako rybie menu v ženskej väznici. Miestni ich používajú ako indikátor zrelosti čučoriedok a iných bobúľ – že sú už jedlé poznáte spoľahlivo podľa toho, že čajčie hovná na vašom aute zmenia farbu z bielych na tmavofialovú. Väčšinu obdobia, ktoré sa vo Finnmarku z nedostatku iných možností nazýva “leto” vysedávajú na strechách a stožiaroch a drobnými korálkovými očičkami na vás pozerajú s výrazom nadutej tupej samoľúbosti ako mrňaví, operení, pod seba kadiaci predsedovia SNS. Ale zhruba v polovici júla sa im liahnu mladé a vtedy sa otravná háveď mení na háveď zúrivo agresívnu, napádajúcu všetko živé aj neživé. Ak sa priblížite k ich hniezdisku, počítajte z bleskurýchlymi nízkymi náletmi doprevádzanými spŕškou výkalou a zvratkov, a následne aj útokom pazúrmi na hlavu.

Keby hniezdili len vo voľnej prírode, nič by sa nedialo. Lenže mrchy majú hniezdiská aj v bezprostrednej blízkosti mesta a jedno leží medzi hostelom, v ktorom som ubytovaný, a našimi garážami. A hoci normálne volím desaťminútovú obchádzku, o tretej v noci po dvanástich hodinách v práci som sa trochu pozabudol. Uvedomil som sa až v momente, keď sa mi tesne za chrbtom ozval prenikavý škrek pripomínajúci instamodelku komentujúcu zrušenie lajkov, a vzápätí mi letiaci prízrak prehrabol vlasy.

Cuknem sa nabok, zatiaľ čo útočník predo mnou znovu naberá výšku, sprevádzaný spŕškou vulgarizmov. S hrôzou si prestami prehrabávam vlasy, ale vďakabohu, nemám v nich nič, čo by tam nepatrilo, a na bunde, pokiaľ vidím, tiež nie. Ale moja radosť je krátkodobá, keď vidím, ako sa flying fuck vo vzduchu otáča a opäť započne útok. Jej nežmurkajúce očičká sú zafixované rovno na mňaa svoj strmhlavý nálet doprevádza prenikavými krátkymi, štekavými zvukmi: “CHRÁÁ-A! CHRAÁÁ-A!”

“IDEŠ DO PIČI!” revem na ňu bohatiersky späť. Nejde. V poslednej chvíli uskočím, keď jej zo zobáku vyletí čosi, čo je napoly tekutina a napoly ryba, a plesne to na asfalt v mieste, kde som predtým stál. Na štrku krajnice sa pošmyknem a tvrdo si narazím koleno. Biobombardér ma tesne minie a opäť stúpa do výšin.

Teoreticky by som mohol utekať zo zóny nebezpečenstva preč – akonáhle by som opustil oblasť hniezdiska, dala by mi pokoj. Ale racionálne uvažovanie je momentálne prehlušené urazenou ješitnostou, bolesťou v kolene a všeobecnou nasranosťou. Nech ma šľak trafí, ak budem utekať pred nejakým prašivým lietajúcim potkanom. Nahmatám na zemi šuter, ale vďakabohu si aj v silne nevyrovnanom emocionálnom stave uvedomím, že nenapraviteľne ublížiť zvieraťu, ktoré si konieckoncov len chráni mláďa, by bolo hodne cez čiaru. Skalu zahodím a miesto nej si naberiem plnú hrsť prachu, piesku a drobučkých kamienkov. Znovu sa postavím akurát keď čajka na vrchole stúpanie ladne preklopí a znovu sa spustí dolu.

Ale tentoraz som pripravený. Mierne sa rozkročím, zdvihnem pravú ruku zo zovretou päsťou za seba do výšky ramena a nespúšťam zrak z čajky, ktorá sa na mňa rúti ako Junkers Ju-87. Oči jej blčia nenávisťou, zdanlivo nezastaviteľne sa ženie na vyhliadnuté miesto na mojej hlave a v duchu už zrejme dekoruje hniezdo mojimi vyšklbnutými vlasmi. Z hrdla sa jej vyderie prenikavé, víťazoslávne “CHRÁ-A-ÁÁ!”

“TU MÁŠ, KRÁKOR VYDRBANÝ!” zjačím a vrhnem jej obláčik prachu a kamienkov rovno do ksichtu. Je to dokonalý zásah – čajka stihne akurát vyvaliť oči. Na poslednú chvíľu sa zmení geometriu krídel a s prekvapeným “CHRO...!?!” sa pokúsi o núdzovú zmenu kurzu, ale na úhybný manéver jej už nezostáva čas ani priestor. Preletí oblakom flaku, vo vzduchu sa prekopŕcne a s prskaním sa snaží znovu nabrať výšku. Chvíľu sa jej nedarí skoordinovať krídla a každým máva inak, ale potom to tesne nad povrchom cesty nejako zrovná. Pristane na opačnej krajnici, šuchorí sa a trepe krídlami  v snahe dostať zo seba cestný prach. Gáni na mňa zo zmätenou zúrivosťou, zatiaľ čo sa jej operačný systém pokúša vyrovnať s úplne novou situáciou. Ale vyzerá, že chuť na ďalší útok ju prešla. Tvári sa ako chlapec s vyholenou hlavou v zelenom tričku, s ktorým ste sa stavili, že päť krát päť sa rovná dvadsaťpäť, on si to na kalkulačke spočítal, zistil že máte pravdu a teraz sa snaží prísť na to, akým trikom ste ho prechytračili.

Priznávam, že pri prívale endorfínov z víťazstva nad tvorom vážiacim pol kila a s mozočkom veľkosti kešu orieška som sa trochu opustil.

“HA! NO ČO, DOSTALA SI NA TÚ PIČU PÁPERNATÚ? HÉJ? STAČILO TI? ČI EŠTE CHCEŠ? NO POĎ, DAVAJ, POĎ SI PO DUPĽU! A PRIVEĎ SI AJ KAMARÁTKY! VÁS TAM NASKLADÁM NA HROMADU NOHAMI NAHOR AKO KOLLÁR MARKÍZÁČKY!”

V tej chvíli prichádza po ceste obytné auto s holandskou značkou a šedovlasí manželia v jeho kabíne vydesene hladia na poskakujúceho, rozcuchaného uniformovaného šialenca, vrieskajúceho na zjavne otrasenú odlietavajúcu čajku. Veselo im zamávam a odkráčam naspäť do hostela, bez ďalších aktov agresie zo strany miestnej fauny. Až na izbe som zistil, že mám na batohu tiahly biely fľak; mojej nemesis sa predsa len podaril aspoň jeden zásah, len som ho v horúčave boja nezaregistroval.

A takto si tu žijeme.