Dala som si záväzok urobiť pre tunajšie osadenstvo nejakú bohumilú činnosť, pretože nákup Nota Bene raz za mesiac mi nedáva dostatočný pocit tej správnej sociálnej solidarity, a teda na tomto webe nejasného zamerania plného prehnitých imperialistických anglických slov v sérii nasledujúcich článkov budem analyzovať najznámejšie slovenské ľudové piesne. Snáď sa aj nejakým ľubozvučným výrazom priučíte, vy papľuhy!

Keďže som v nadpise nemohla použiť číslovku a tým som sa pripravila o celý odsek o tom, že v nadpise musí byť za účelom zvyšovania čítanosti číslovka, rozhodla som sa použiť zbraň v poradí hneď za číslovkou, a síce SEX! Veď čo iné by už nadržané prasce rochniace sa na tejto stránke mohli chcieť, popri tom, ako svojimi chlípnymi rukami píšu nenávistné komentáre o modrej kobyle... no nič. Long story short, dnes si vezmeme na paškál veľmi obľúbenú svadobnú pieseň Parta moja, parta.

Ako s obľubou tvrdí deväť z desiatich Nemešov, slovenská hudobná tvorba bola od nepamäti sračka, a to jednak z hľadiska videoklipov, dvak z hľadiska textov a trak z hľadiska hudby. Naši predkovia našťastie nemali medzi sústavným trtkaním čas na také pánske výmysly ako vytváranie titulkov k videoklipom a ich následnom umiestňovaní na tytrúbku, texty boli freeware a hudbu mohol vtedy tvoriť naozaj každý! Zameriame sa teda na tento pozoruhodný text, z ktorého možno badať, že slovenská textárska tvorba bola v sračkách dávno predtým, ako sa Peteraj stratil na Dunajskej ulici počas kolumbijského týždňa v Lidli.

Parta moja, parta, zelený veniec, už ti je Anička, už ti je koniec.

Dobre, to chápeme, Aničke končí krásny mladý život, z Aničky sa stáva Anča. Zííív.

Stratila som partu, zelený veniec, našiel mi ju družba, švárny mládenec.

Všetci vieme, čo je zelený veniec a kto nie... nie, nikto taký naozaj nemôže existovať. Dostávam sa tu do značných problémov, ktoré môžu vyvierať z neznalosti súdobých reálií, a síce – družba nie je ženíchov kamoš, niečo ako svedok, ale úplne iné? Mám si to vysvetliť tak, že Anička stratila svoje panenstvo s fešným družbom namiesto svojho manžela? Tak veľa otázok a tak málo odpovedí.

A veru družbičku, pekne ťa prosím, vráťže mi tú partu, rada ju nosím.

Cha-cha, najprv sa pokurví a potom je jej to ľúto. Snaží sa veci vrátiť do pôvodného stavu  a márne dúfa, že bude ešte toho večera schopná pred chalupu vyvesiť krvavú plachtu.

Keby si ty partu rada nosila, veru by si družbu krajšie prosila.

Tu je to jasné, šlapota neprosí o hymenoplastiku dostatočne srdečne. Vývoj udalostí nám však otvára aj iný scenár! Z dôveryhodných zdrojov sme sa dozvedeli, že existuje dôvodné podozrenie, že dotyčný družba si pannu Aničku vzal násilím, a keďže táto nedala dostatočne milo najavo svoj nesúhlas, v trestnom procese pred miestne príslušným tribunálom družba použil nepriestrelný argument: „Ej pánu richtáru, čô som pri zmysloch, aľe ja som veru ňepočul ňie!“

Ale že ty partu rada nenosíš, preto ani družbu krajšie neprosíš.

Rozkaz znel jasne, autor textu potreboval jednu strofu naviac a „Ya, nigga, bro, tu na valale som najvaščí pán, z chudobnej chalupy som odišiel sám a teraz vácej lóve než Ďuro z horného konca mám“ sa do konceptu nehodilo, tak jednoducho obrátil predchádzajúcu strofu v neprospech úbohej Aničky. Brutálne.

Išla by ja, išla, po polnoci spať, ale sa ja bojím, že mu musím dať.

Chápeme, tiež by som sa bála, že môj právoplatný manžel zistí, že už nie som panna.

Išla by ja, išla, spať do komory, ale ja sa bojím čiernej potvory.

Autor textu zapojil do piesne aj drobné mysteriózne prvky, ktoré ponechávajú široký priestor pre fantáziu poslucháča. Zneuctená (alebo rozhoďnožná) Anička odmieta zdieľať zo strachu pred nadchádzajúcou súložou spálňu so svojím manželom a namiesto toho premýšľa nad inými možnosťami, medzi ktoré patrí aj obávaná komora, kde na ňu číha buďto Kaliňák v absťáku alebo pohlavná choroba.

Na zelenej lúke je kopa sena, včera bola dievka, dneska je žena.

Plot twist! Autor naznačuje, že Anička si nevybrala ani jednu z možností a rozhodla sa svoju nepoškvrnenosť manželovi demonštrovať na lúke v kope sena. Zároveň tým naznačuje, že Anička nebola úplne blbá, keďže samotný styk musel byť pre aktérov taký diskomfortný, že problém jej panenstva sa musel stať marginálnym. Zároveň zaznamenávame prechod z prvej osoby jednotného čísla a presúvame sa do pozície rozprávača, ktorý obďaleč sleduje osudy hlavných hrdinov.

Na zelenej lúke je strom košatý, včera bol mládenec, dnes je ženatý.

Genderové aktivistky húfne omdlievajú a o 3658 dní a 68 589 € z eurofondov neskôr vydajú hĺbkový elaborát pojednávajúci o tom, prečo sex robí z dievok ženy, ale z mládencov ženatých. My jednoduchšie osobnosti si spomenieme na zámok a kľúč a uspokojíme sa s vysvetlením, že pri mužoch bolo toho času OK byť mužom aj pred svadbou. Logisch!

Parta moja, parta, parta z atlasu, nenosila som ťa iba do času.

Toto je celkom výpovedné, Anička nebola panna nafurt a ešte sa aj chváli, že je lovatá a má na partu z atlasu. Anička opäť rozpráva v prvej osobe jednotného čísla, v priemernom poslucháčovi narastá zmätok.

A ty venčok, venčok, zelený venčok, čo ťa nepoškvrní žiaden mládenčok.

Nastáva pocit absolútneho zmätenia a dezilúzie. Čo chcel autor všetkými predchádzajúcimi strofami povedať? Má sa vec nakoniec tak, že parta a venčok nie je to isté? Prebiehali paralelné deje tak, že družba bol kleptoman a jednoducho jej čórkol partu z atlasu a metaforickým vyjadrením Aničkinej nepoškvrnenosti bol veniec, ktorý odovzdala svojmu manželovi v sene? Ako potom autor vysvetlí tvrdenie Aničky, že tento venčok nepoškvrní žiaden mládenčok? Ide až do takej hĺbky, že chcel naznačiť, že Aničkin manžel nebol žiaden mládenec - zelenáč, ale skúsený vajčák? Autor textu je v tomto grandfinále nesmierne nekonzistentný a obsahová uchopiteľnosť textu osciluje niekde medzi Mirom Jarošom a Mirom Jarošom.

 

Autor si vybral citlivú tému prvej súlože v živote ženy, ktorá by podľa očakávaní mala nastať až po svadbe (a spojení pozemkov) so susedovie junákom, ktorú náročne rozpracúva v niekoľkých vrstvách. Zároveň však nezvládol prechody medzi týmito vrstvami a aj pozorný poslucháč má tendenciu tápať v dejových zvratoch a nakoniec skončí iba s otázkou „Tak je tá Anča panna alebo nie, kua?!“ Udeľujem päť znovuobnovených hymenov z desiatich a nabudúce vyberiem kratšiu pesničku.