Kopřivu už všetci poznáme, veď len toť nedávne sme recenzovali Aktivní kovy. A Štefan Pŕhľava nezaháľal a ani nie pol roka potom vydal ďalšiu knižku so sľubným názvom Rychlopalba. Ako už asi viete, Kopřivovu tvorbu ťažko žánrovo zaradiť, jeho autorský modus operandi spočíva v tom, že to, čo sa tvári ako čistá žánrovka pekne postaví na hlavu a urobí si z toho prdel. Preto som bol veľmi zvedavý, čo sa vykľuje z toho, čo má priamo na obálke napísane „kriminální román“. A bol som veľmi prekvapený, že Rychlopalba je fakt kriminálka, nič viac a nič menej. A treba povedať, že veľmi dobrá, ale k tomu sa ešte dostaneme.

 

Stručne k deju: Hlavná postava (buď som veľmi nepozorný čitateľ, alebo sa jeho meno za celý čas vôbec nedozvieme, tak mu hovorme napríklad Karol) je úplne obyčajný policajný pešiak, ktorému sa život začne trochu srať. Najprv mu žena oznámi, že ho opúšťa a krátko na to ho poprosí týpek, či by nemohol nájsť jeho neter, ktorá zmizla, potom čo jej mame trochu drblo, začala ju týrať a potom jej drblo ešte viac a asi ju zamordovala a nič si nepamätá. Karol z toho nie je veľmi odviazaný, ale keďže v prázdnom byte má akurát tak depky, začne sa v tom vŕtať, až zistí, že to možno nie je všetko také, ako to vyzerá. Medzitým sa snaží zistiť, prečo ho jeho žena oprdela a odišla a akú drahú bonboniéru by jej mal kúpiť, aby sa vrátila.

 

Čo je asi najzaujímavejšie, Kopřiva sa vyvaroval asi úplne všetkého, čo sa v jeho knihách vyskytovalo doteraz, najmä sociopatických militantných kyber-mutantov ako hlavných hrdinov a nechal si snáď len svoj povestný sarkasticko-cynický literárny štýl a krásne nekorektný hrubozrnný humor. Rychlopalba je veľmi realistická (obsahuje asi najvierohodnejší popis nudnej policajnej administratívnej práce, aký som kedy čítal), civilná (je tam len jedna akčná scéna, a aj tú by som pokojne oželel, pretože som si pri nej povedal „boy, that escalated quickly“, ale je pre príbeh asi fakt nutná), takže o žiadnu „rychlopalbu“ vlastne nejde, napriek tomu sa to číta kua dobre a nie je tam jediné hluché miesto. Mohol by som to prirovnať k severským kriminálkam, keby som vedel rozdiel medzi severskými kriminálkami a neseverskými, no určite je to kvalitný noir. Karol sa v priebehu pátrania ponára stále hlbšie do sračiek, či už vo vyšetrovaní alebo v súkromi, a vďaka Kopřivovým pisateľským skillom sa do nich ponárate s ním. Hlavný hrdina je pekne plastický, ľudský a celkom sympatický, takže celú knihu ho z tých sračiek chcete vyhrabať, no zároveň očakávate, aký kýbeľ hnoja zase na seba naváľa.

 

Zhrnutie: Keby Kopřiva písal odteraz iba kriminálky, asi by som sa nenahneval. Dal som to za dva večery, a pritom to nie je žiaden 150-stranový paperback. Deväť  kávou okydaných služobných preukazov Policie České republiky z desiatich.

 

Pic by knizkasemknizkatam.cz