V živote každého veľkého spisovateľa je jeden okamih. Okamih, kedy zistí, že píše stále o tom istom. Platí to aj pre Eca, a je to len dobre.
Jeho najnovší román, Nulté číslo, má v prvom rade výbornú obálku. Aby bolo jasné, na Slovensku má kniha obálku len na to, aby sme kávou neobliali hneď prvú stranu. Ale toto je iná liga. Obálkový orgazmus. Autorom je Dodo Dobrík. Totiž, kniha má papierový prebal, ktorý sa dá rozložiť. A vznikne z neho titulná strana novín bez textu. Papier je hrubší, má štruktúru, proste kvalitná robota. Písmeno O v mene autora je zároveň nulou. Najlepšia obálka, akú som za dlhú dobu videl.
Po tom, ako sa dva dni kocháme obálkou, môžeme knihu otvoriť. A je presne o tom istom, o čom je obálka: o fiktívnych budúcich novinách, ktoré majú slúžiť len na vydieranie a konšpiráciu. Vydavateľ ich ani neplánuje vydávať, len chce ukázať, že aj on môže mať svoju Zem a svoj Aion. A vie v ňom vytiahnuť nepríjemné pravdy na mocných. Hlavný hrdina, novinár, okrem toho, že šéfuje novinám, ktoré nemajú uzrieť svetlo sveta, píše ako ghostwriter knihu pre svojho nadriadeného. Kniha má popísať celý proces vzniku denníka Zajtra a slúži na prípadné vydieranie nadriadeného nadriadeného.
Denník, čo nikdy nemá uzrieť svetlo sveta, sa volá Zajtra
Eco je verný najbežnejším klišé a novinár je typický lúzer; zapredaný, ešte ani sám nevie komu, ale spolunovinárka je pekná a vášnivá, aj keď je asperger. A samozrejme, nechýba nejaká, povedzme alternatívna, história. Teda konšpirácia ako sa patrí. Táto sa týka Mussoliniho smrti. Smrti? Ktovie, možno o tom bude relácia, buďme familiárni, na vysielači.
Totiž, Ecova tvorba má jeden motív. Pravda a lož. Neustále sa pohráva aj s alteratívnou históriou. Pre tých, ktorí autora poznajú len z počutia, nech sa páči. Pozor, plné spojlerov:
Meno ruže
Právom najslávnejší Ecov román. Odohráva sa v severnom Taliansku v opátstve v horách. Umrie mních a iný mních, William z Baskervillu (áno, narážka na Doyla) jeho samovraždu vyšetruje. Zistí však, že samovraždy sa kopia a dochádza k nim na základe textov Apokalypsy. Pre neznabohov: to je jeden biblický text. Satanisti a metalisti poznajú, práve tam je číslo 666. Eco v románe používa stredoveké citácie, dokonca niektoré postavy sú skutočné a naozaj sa na jeseň roku 1327 nachádzali v blizkosti miesta, na ktorom sa román odohráva (napr. inkvizítor Bernard Gui). Teoreticky sa to mohlo stať. Nevraviac o tom, že na začiatku knihy je čitateľ zmätený tým, ako sa rozprávač k pôvodnému rukopisu dostal. Aj pôsobenie Apokalypsy na úmrtia sa ukáže ako... prečítajte si. Vlastne, viete prečo sa to volá Meno ruže? Je to podľa jednej stredovekej básne: „Ruža je ruža je ruža je ruža“. Tomuto asi fakt rozumie len profesor semiotiky. Ale do doslovu to napísal, akoby ten verš mal knihu „priblížiť čitateľovi“.
Baudolino
Brutálna sranda. To sa jeden klamár, Baudolino, vyberie v dvanástom storočí hľadať bájnu ríšu kňaza Jána. Okrem toho, že povyrába relikvie, zabije mantichoru, prekročí kamennú rieku Sambatyon a nechá sa prenasledovať Kynokefalami (psia hlava na ľudskom tele), dozvie sa to, čo je alfou a omegou Ecovej tvorby: „Nežiadam od teba, aby si pravdou potvrdil to, čo považuješ za klamlivé, ale aby si lžou potvrdil to, čo považuješ za pravdivé.“ Ešte tam Fridrich Barbarossa umrie tak, ako podľa Eca umrieť mohol: ochromeného jedom ho Baudolino hodí do vody, aby ho nepodozrievali z vraždy, takže sa cisár utopí. Možno to tak naozaj bolo, historické pramene hovoria o tom, že Barbarossa sa naozaj utopil v rieke. Bol tam niekto z vás, aby potvrdil, že ho tam nehodil Baudolino? Okrem toho tam Otto z Freisingu, skutočný biskup, píše dve knihy: v jednej cisára Fridricha Barbarossu očierňuje, v druhej vyzdvihuje.
Foucaultovo kyvadlo
Nájde sa záhadný dokument. Rozvíjajú sa okolo neho iluminátske sprisahania, polopravdy, pololži, tajné spoločenstvá, Zem a Vek šuvix. Až sa nakoniec zistí, že tajomný dokument je zoznam prádla nejakej parížskej práčky.
Pražský cintorín
Román o židovskom sprisahaní a ovládaní sveta. Áno, Protokoly sionských mudrcov. Tu viac netreba, hádam len, ak ste si poklepali na čelo, prečítajte. Ak ste si povedali „Ha, ja som to vravel!“, pustite si nedeľné vysielanie vysielača. Na viac nemáte a je to zadarmo. Teda, za Krym, ale ten nebol váš, takže zadarmo.
Jednoducho povedané, Ecova tvorba má jednu nosnú tému. Pravda a lož. Čo sa stalo, čo sa mohlo stať a čo by niektorí chceli aby sa stalo? „Boj sa, Adso, prorokov a tých, čo sú ochotní položiť život za pravdu, pretože často stiahnu iných so sebou alebo pred sebou a občas namiesto seba.“ (In: Meno ruže)
A prečo je to dobrý spisovateľ? Lebo okrem brutálneho rozhľadu a vtipu stojí na tej strane poznávania faktov, ktorú Rostáš* a spol. považujú za zapredanú. A nech hodí dolárom do Tibora, kto niekedy nezatúžil byť na zozname.
Nulté číslo je fajn kniha. Ako vždy u Eca, zaujímavé to začína byť po sto stranách. Ak máte skutočný zmysel pre humor, bude sa vám páčiť. Ak chcete lekciu z klamania verejnosti a zavádzania na základe „faktov“, bude sa vám páčiť tiež. Mne sa páčila, pretože je ako kapitola k Ecovej tvorbe a presne popisuje, čo sa deje v našom geopolitickom priestore. Predpokladám, že Eco vlastne len pozbieral vety z konšpiračných stránok na Facebooku a zrazu zistil, že to vydá na knihu. Ale keďže netuším, ako by to čítal niekto, kto od neho nič nečítal, neviem sa veľmi vyjadriť.
Eco pomaly odhaľuje sprisahania, hrá sa s rôznymi pohľadmi na pravdu, na to čo je a čo nie je skutočné. Román tak dopĺňa kontinuum Ecových diel o hľadaní pravdy a bláznoch s polopravdami. Ale ak si to kúpite a náhodou sa nebude páčiť, budete mať knihu s fakt dobrou obálkou.
Udeľujem osem sprisahaní z desiatich, keďže ma tu konšpirácie bavili a nie rosčuľovaly.
*fenomenálna zábava, celá relácia. A áno, napísal som to tak, lebo mi chýbajú argumenty.
