Minule, keď som išla do Londýna, tesne pred odchodom na letisko som si lakovala nechty. Lebo veď nech sa tam týždeň nepozerám na to bezfarebné nič. Do niečoho som však omylom šťuchla a celý ukazovák na pravej ruke som mala pokazený. Vyzeralo to veľmi avantgardne a keďže lietadlo nepočká, musela som prekonať nutkanie rovno si ten prst odseknúť kvôli časovej efektivite a nasadla som kamoške do auta. Samozrejme som jej hneď vyklopila, čo sužuje moju utrápenú dušičku. Fakt, ktorý ma štval najviac, bol, že sa teraz týždeň budem musieť pozerať na svoj avantgardný necht (lebo veď nenosím odlakovač do Londýna, chápete, drevo do lesa atď.). Rozbehli sme 10-minútovú debatu o lakoch a na záver kamoška zahlásila - "No toto bude hlboko intelektuálny výlet."

 

Samozrejme, bol, ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že lakovanie nechtov je spoločensky veľmi znevažovaná téma.

 

Nalakované nechty sú super. Na tom sa zhodneme všetci. Nielenže to patrí do požadovaného "business casual" výzoru, ale dokonca si dovolím tvrdiť, že to zlepšuje náladu. Totiž, keď sa pozriete na to dlhé, na koncoch rozstrapkané, čo vám vyrastá z trupu a je to farebné, hneď je vám veselšie. Nemám to síce podložené výskumom, ale myslím si, že britskí vedci by mi dozaista dali za pravdu.

 

Avšak baviť sa o tom v slušnej spoločnosti je nevhodné. Jasné, je to výsostne ženská téma, ale aj keď o tom človek prehodí slovko-dve, hneď už je terčom výsmechu, už sa cíti previnilo, že takéto povrchnosti vôbec vyťahuje na svetlo Božie, už má potrebu vyrovnávať hladinku rozpravou o Kantovom diele, prípadne znalosťami maďarskej vnútropolitickej situácie. A ja sa pýtam - je toto správne? Toto je tá otvorená spoločnosť? Toto je tá emancipácia? V takomto svete chceme vychovávať svoje deti?

 

Feminizmus síce dosiahol otvorenú debatu o menštruácii, uvedenie divadelnej hry Monológy vagíny, alebo volebné právo pre ženy, no stačí to? Ja si myslím, že nie. Ženy nikdy nebudú rovnoprávne, pokiaľ bude lakovanie nechtov tabuizovanou témou. Veď ak má žena IQ viac ako 70, nemá sa o tom čo baviť. Ak nemá 45 kíl, peroxid na hlave a tri deci silikónu v každom prsníku, nikto od nej neočakáva zaoberanie sa touto problematikou.

 

Ja hovorím - ľudí treba prekvapovať. Kľudne zahoďte obavy zo strápnenia a pochváľte kamoške lak aj na verejnosti. Opýtajte sa jej, odkiaľ ho má. Viete, že robením nechtov strávila istý čas a stálo ju to kopec energie a možno aj nervov, pokiaľ sa medzičasom niečoho dotkla a celý lak sa jej dodrbal. Treba to oceniť. Nahlas. Bez hanby. Bavia sa chlapi furt o futbale? Bavia. Zaujíma to niektorú z nás? Ani za mak. Takže poďme, vyhlasujem druhú vlnu emancipácie inteligentných žien debatami o lakoch.

 

Zoberme si napríklad už len tie negatívne konotácie, ktoré sú s touto témou spájané. Stačí, pokiaľ sa vás niekto do telefónu opýta:
- "Čo robíš?"
- "Lakujem si nechty."
- "Lakuješ si nechty?" = nemáš čo robiť, nudíš sa, tvoj život je gombička, si poloretardovaná auparková pipka, ktorej inteligenčný kvocient kontinuálne klesá pravidelnou inhaláciou acetónových výparov.

 

Neviem, kde vznikol taký spoločenský úzus, že táto činnosť je synonymom debility. Nie je to však fér. Keď sa dve ženy bavia o varení, nikto ich neobviní z povrchnosti. Možno z prázdneho života, ale aj to už býva v poslednej dobe zriedkavé, po celoplošných represiách food nacizmom. Lakovanie nechtov si takisto zaslúži rešpekt. Je to činnosť, ktorej existenciu môžeme popierať, no jej výsledky a problémy s ňou spojené sú viac než reálne.

 

A teraz ma ospravedlňte, idem si dočítať Nietzscheho.