Je to malé, zelené a ťahá to za sebou hodinky. Čo je to? Sopeľ ide z birmovky!
Detská hádanka
Ľudia sa vo všeobecnosti radi pýšia svojím telom. Instagram priam kypí fotkami dokonalých postáv, vyrysovaných brušákov, či vystúpených latissimus dorsi pri dennej dávke 25 zhybov nadhmatom. Jednu vec tam však neuvidíte. Nikto nezdieľa, aký veľký šušeň si vyšpáral z nosa a ako ďaleko ho dokázal došprngnúť, prípadne aký tvar, hustotu alebo farbu dnes po vysmrkaní objavil na svojej vreckovke. Nikto sa na fejsbúku nepochváli, že prehltol sopeľ, a že je zaujímavé, že dnes je taký trochu viac slanší. Nikto neukáže, ako ďaleko ho dokáže prstami ťahať. Prečo je to tak? Prečo nám niekedy sople vadia a inokedy nie? Prečo je konzistencia ostrokyslej polievky z čínskeho bistra blízko mestského trhoviska v poriadku, ale desať centimetrová sviečka visiaca decku z nosu pri prvom svätom prijímaní je už za čiarou?
Skúsme si najprv povedať, čo to ten sopeľ vlastne je. Tí, ktorí namiesto sledovania „Bol raz jeden život“ radšej prepínali na iné kanály zaoberajúce sa dokumentárnym spracovaním ľudského tela, budú musieť teraz spozornieť. Sopeľ sa tvorí v dýchacích cestách. To sú tie rúry, ktoré začínajú niekde v pľúcach a končia sa nosnými dierkami. Vnútro týchto trubiek je pokryté sliznicou, pričom už ten názov evokuje to, že práve toto je to miesto, kde sa vyrába sliz. Možno ste už počuli slovo epitel. Pre tých, ktorí nemajú klasické gymnaziálne vzdelanie, epitel je vlastne niečo ako povrch orgánov. Napríklad vnútro pošvy je pokryté takzvaným dlaždicovým epitelom, lebo tam, kde sa zvykne jazdiť vysokou rýchlosťou, potrebujeme kvalitnú vozovku. Pamätáte sa na tú scénu z Gladiátora, kedy sa Russel Crowe tryskom vracal do rodného kraja, aby predbehol vrahov svojej rodiny, slnko žiarilo, vetrík jemne pofukoval, bolo tesne pred žatvou? Jedným z piatich hlavných typov epitelu je práve epitel riasinkový, ktorý si môžeme predstaviť ako pole plné zrelých pšeničných kláskov, jemne sa pohybujúcich vo vetre, presne ako to bolo v tej scéne, keď Maximusova manželka s radosťou očakávala prichádzajúcich jazdcov. Lež, keď náš hrdina dorazil na miesto činu, bolo po radosti. Ale vráťme sa k téme. Práve tie riasinky robia to, že svojím vlnením ako klásky vo vetre posúvajú sopeľ smerom von. Prečo to robia? Nuž, odpoveď je jednoduchá. Pánbožko nás stvoril takých, akými sme, a všetko, čo nám na tele vyrastie, má nejaký zmysel. Týmto pozdravujem prsty na nohách. Chlpy rašiace v ústí nosných dierok robia tzv. prvú selekciu. Keď ich vystriháte, je to akoby ste odvolali z Úradu vlády vrátnika. Do areálu sa síce dostanete, možno aj do vstupnej haly, ale hneď za ňou vás zastaví ochranka. No a to je v našom prípade sopeľ.
Prečo sme použili práve prirovnanie s Úradom vlády? Lebo sopeľ je tiež slizký. Nečistoty, prach, sadze, toto všetko je v rôznej miere obsiahnuté vo vzduchu, ktorý vdychujeme. Funguje to podobne ako mucholapka, nečistoty z obtekajúceho vzduchu sa nalepia na jemnú vrstvu slizu a keď ten zhustne a oťažie, riasinky v podobe malých gladiátorských kláskov ho posunú smerom ku východu. Alebo ich prehltneme a spolu s pavúkmi zjeme, najmä teda v noci. Netreba sa ničoho báť, kyseliny v žalúdku si poradia aj s väčšími svinstvami. Estétom, ktorí pri tej predstave krivia črtami, by som rád pripomenul výrok svätého Augustína: „Inter faeces et urinam nascimur“ (voľný preklad : "rodíme medzi šťankou a hovnom").
A teraz si povedzme, prečo sa sopeľ hromadí a my si ho tak môžeme utrieť do gatí alebo vlasov, prípadne ho nechať usušiť a z výsledného produktu urobiť guličku, ktorú neskôr budeme fúkať cez trubičku do kolegov. Tým prvým dôvodom je fyzikálny podnet, v tomto prípade kombinácia vlhka a tepla. Naši starí rodičia hovorievali, že je dobré, ak je v zime veľká zima, lebo bacily vykapú. Nie je to úplne tak, ale vysvetlenie je pomerne blízko. Ak je dostatočne teplo, alebo naopak dostatočne zima, vzduch v našich končinách nezvykne byť kvôli fyzikálnym vplyvom príliš vlhký, a preto nepredstavuje pre telo príliš veľkú prekážku. Interná vzduchotechnika po vdýchnutí vzduch upraví na požadovanú teplotu a hardware s nejakou tou vlhkosťou už od výroby počíta. Problémom sú teploty okolo nuly. Vodné pary obsiahnuté vo vzduchu sa v trubkách premenia na hmlu, resp. na kondenzát, no a potom už stačí len aplikovať teóriu o skupenskom teple vyparovania, pri ktorom sa zo sliznice odoberie významné množstvo tepla, pripočítať Venturiho efekt a problém je na svete. Ochladený orgán sa prestane hýbať, nalepená hmota naďalej hustne, hlbšie v potrubí začne vznikať väčšie a väčšie množstvo sopľa, ten si urobí takú akoby mini priehradu, začne sa to tam celé hromadiť a výsledkom je zapchatý nos. Ak si už nespomínate, o čom je merná tepelná kapacita, skúste si spomenúť, kde sa vám pivo v lete ochladí skôr – v chladničke alebo položené v potoku, v ktorom tečie studená voda?
Ďalším negatívne pôsobiacim vplyvom je presušený vzduch. Ak radi sedávate v openspejsoch, vo veľkých nákupných centrách, alebo ak mávate permanentne pustenú klímu v aute, vdychujete neustále recyklovaný presušený vzduch, zhustený sajrajtom z bohviekedy a bohvieako čistených filtrov, plus svoje urobí aj prach pozbieraný na podlahe. Takýto kokteil urobí z nášho krásne čistého hlienu betónovú zmes, ktorá má hustotu a váhu prekračujúcu normu, podľa ktorej bol riasinkový epitel navrhnutý, čiže celá hmota sa prestane hýbať, zostáva na mieste a opätovne upcháva nos.
Ešte existuje jedna hrozba, kombinujúca oba aspekty. Je to náhly prechod z tepla do zimy. Kto často chodí na blízky východ a zažíva každodenné preteky, ako hlboko do mínusu sa dá prechladiť taxík, vie, o čom hovorím. Aj napriek tomu všetkému, nie vždy ochorieme. S hrozbami sa telo totiž pomerne účinne vysporiadať. K vzniku nejakej choroby je totiž nutné prelomenie celkovej ochrany tela, ale o tom si povieme snáď až nabudúce. Teraz si však vysvetlime, prečo je sopeľ niekedy číry, inokedy biely, raz žltý a raz zelený.
Prirodzene je sopeľ normálny číry slízik, ani pre Majstra N by nebol zaujímavý. V momente, keď sa do nosa dostane príliš veľa špiny, zmení farbu podľa tej špiny. Ak niekto z vás už spratával do pivnice 30 metrákov hnedého uhlia, zrejme už asi vie, o čom hovorím. Prečo však niekedy býva sopeľ biely a ku koncu nádchy dokonca až zelený? Keďže sopeľ nepodlieha módnym trendom a nemení svoju farbu podľa toho, čo práve dávajú na Fashion TV, musí na to byť nejaký dôvod. Telo používa na boj s baktériami, vírusmi, plesňami, proste všelijakému sajrajtu bunky, ktoré sa volajú biele krvinky.
Symbióza tela s neprispôsobivými občanmi rôznymi baktériami by som dala prirovnať k Rímskej ríši. Pre Rimanov bolo vždy výhodnejšie tolerovať nejaké tie kmene na hraniciach, držať ich pod papučou, ale pritom ich úplne nevykynožiť, lebo symbioza je win-win pre obe strany. Jednak to držalo armádu v permanentnom strehu, druhak ich už poznali a nemuseli čeliť nepriateľom ležiacim za územím týchto kmeňov. Keď sa však priblížil nejaký väčší nepriateľ a podarilo sa mu prelomiť obranu, kolaboranti okamžite zmenili kabát a radi sa zviezli s nájazdníkmi snažiac sa ukoristiť nejaké to územie. Podobne to funguje aj v tele. Na sliznici v nose stále žijú nejaké tie potvorky, avšak telo s nimi stále vytrvale bojuje a už v základe ich hubí. V momente, keď však príde k lokálnemu narušeniu hraníc väčšieho rozsahu, biele krvinky, prirovnajme ich ku kotlebovským hliadkam vo vlaku, začnú boj. Ak je telo zdravé, na imigrantského slniečkára už čaká partia vyholených členov kartového klubu a férovka sa pre neho končí v nemocnici. Ale ak sú zrovna vtedy chalani doma u maminy, alebo pozerajú na internete Kulturblog či ruské porno, v nose sa nachádzajú len tí, ktorí inú robotu nemajú. Ale majú mobilné telefóny, takže vedia rýchlo zavolať posily. Čiže ak telo zistí, že sa mu tam ponevierajú cudzinci, skúsi zabojovať, ale ak ich je veľa, musí povolať zo zálohy ostatných. V praxi to znamená, že tam začne koncentrovať väčšie množstvo bielych krviniek. Tých je niekoľko druhov, preto na výsledkoch z labáku nevidíte, či máte leukocyty (čo sú vlastne tie biele krvinky) v poriadku, ale vidíte koľko máte lymfocitov, monocytov alebo neutrofilov. Práve tie posledné sú pre nás zaujímavé. To je práve tá kasta hlavohrudí, ktorí keď stretnú na ulici nejaký vírus alebo baktériu, tak ju priateľsky tak oblapia, až ju zadusia a nakoniec od šťastia chcípnu tiež. Keby náhodou votrelček odmietol vypustiť dušu, pre istotu ešte na neho vystreknú nejaký toxický sajrat. Ten sa líši podľa povahy a veľkosti príslušného víru alebo baktérie. Sranda je, že takáto látka môže mať aj farbu. Tak napríklad verdoperoxidáza, ako až francúzštinári asi správne tušia, má zelenú farbu. Teda ak sa vám zmení sopeľ na zelený, viete, že je to už na dobrej ceste, a vo vašom nose zúri ľúty boj. Ak by vás zaujímali aj iné farbičky, kľudne si kliknete sem, je tu toho celé spektrum.
No, článok sa už blíži ku koncu. Už len posledné vysvetlenie. Prečo je mukus (ako doktori radi píšu do lekárskych správ) mazľavý? Ako sme si už povedali, hlien vytvára sliznica. Slizníc máme v tele niekoľko, umiestnené sú na rôznych miestach. Načo vytvárať niečo nové, keď sa nejaká vec osvedčila už na toľkých miestach? Čiže ak niečo funguje v pažeráku, v ústach, vagíne, v konečníku, asi to bude fungovať aj v nose. Hlien krásne obalí teleso, ktoré sa potrebuje prepraviť v rámci sliznice z bodu A do bodu B, tým pádom krajšie a hladšie kĺže po povrchu, využívajúc benefity priebežného mazania po ceste. Je to dokonalé. Furt lepšie ako nejaká teória o glykoproteínoch, koloidoch, glykokonjugátoch a podobných zbytočnostiach.
Ako vidíte, sopeľ potrebujete. Denne ho vyfúkate alebo zjete ďaleko väčšie množstvo, ako by ste si chceli pripustiť. Bez sopľa by bolo čoskoro po vás. Sopeľ je niečo ako verný pes. Vždy je tu pre vás a v prípade potreby čaká na niekoho, koho by mal preštekať, prípadne, ak by došlo k ohrozeniu, aj pokúsať. Sopeľ vás má vždy rád.
Odmeňte ho. Odfoťte sa s ním. Odložte si ho fľašky na horšie časy. Je to vaša súčasť. Aj váš parter/ka by ho mal/a mať rád/a. A keď budete nabudúce vyčítať partnerovi, že v kúte obývačky ste našli usušený šušeň, rozpamätajte na tento článok.
