Tak som teda v kine videl Saulovno syna. Aj keď si tým nie som tak úplne istý. Článok obsahuje spoilery, a ak patríte medzi tých, čo nechcú o filmoch vopred veľa vedieť, choďte rovno do diskusie a čítajte offtopiky.
Keď som šiel do kina, nevedel som, aký má film príbeh, a myslím, že to ani nie je potrebné. Cieľ je jasný asi ako cieľ Dailymale, len sa zrazu ocitnete niekde, odkiaľ sa nedá ujsť.
Saul Auslander (Cudzinec) je maďarský Žid, člen Sonderkommanda. Pre tých, ktorí nevedia, bola to špecifická skupina väzňov, ktorí pracovali v krematóriách. Náplň ich činnosti bolo popchnúť ľudí do miestnosti, v ktorej sa vyzliekli (to aby bolo menej roboty), potom do miestnosti, v ktorej ich zabili, telá nahádzali do pece a odstránili popol. Vyčistili plynovú komoru, aby ďalší transport nemal strach, keď vstupoval do "spŕch".
Film začína transportom, scéna je chaotická, ale po pár minútach som zistil, že rovnako chaotický je celý film. Jednak väčšinu plátna zaberá hlavný hrdina a jeho chrbát alebo tvár, jednak sa tam deje všetko veľmi rýchlo. Ak ste videli Interstellar a čudovali ste sa, prečo, prepánajána, niekto astronautovi vysvetľuje, čo je dilatácia času a prechod červou dierou na misii, ktorej úlohou je červou dierou prejsť, tu sa čudovať nebudete. Nikto nič nevysvetľuje, kto nepochopí okamžite, bude zastrelený. Výborne to vidieť v prvej scéne, kde sa Saul zrazí s SS-mannom. Okamžite ostane stáť ako soľný stĺp, strhne si z hlavy čiapku a čaká, či ho zastrelí, zbije alebo nechá tak.
Toto je na filme najlepšie. Tá absolútna neistota, klaustrofóbia, chaos. Ak by Saula zastrelili po desiatich minútach filmu, neprekvapilo by ma to. Jednoducho by sa kamera presunula k inému väzňovi, ani meno by divákovi nemuselo byť známe a film by pokračoval akoby nič. Je to jedno, lebo o Saulovi nevieme vôbec nič, dokonca ani to, či jeho syn je jeho syn. Rovnako nevieme nič o nikom inom. Kto by čakal veľké reči o víťazstve ducha alebo čojaviemčo, nedočká sa. Väzni komunikujú len príkazmi a krátkymi vetami. Technicky fenomenálny pocit "čo tu preboha robím, čo sa deje, kde som a ako sa odtiaľto dostanem" je divákovi dopriaty mierou vrchovatou.
Príbeh sa točí okolo toho, že Saulovi trošku preskočí, keď vidí, ako jeden malý chlapec prežije Cyklon B, povie si, že je to jeho syn a chce ho pochovať. Na to potrebuje rabína, a tak ho zháňa po celom tábore. A to je všetko. Poniektorí v tom radi vidia symboliku, podľa mňa by tam ten príbeh byť ani nemusel. Atmosféru filmu dodávajú aj nejasné narážky od miestneho kápa ako "nikdy si nemal syna", a podobne. Netušíme, či to jeho syn naozaj bol, alebo či je to narážka na to, že teraz je jednoducho väzeň v tábore a jeho minulosť a budúcnosť neexistuje. Okrem toho aj preto, že členov Sonderkommanda pravidelne "obmieňali", spôsob obmeny si netreba zložito domýšľať.
Hlavná úlohu zahral Géza Röhrig výborne. Pri umieraní a akomkoľvek násilí má poker face, ak ho aj zbijú alebo ponížia, nestará sa o to. Jediné, o čo sa stará, je pohreb a prežitie, v tomto poradí. Niekedy som mal chuť ho chytiť pod krk ja, ako môže tak riskovať životy ostatných. Ale je to presne to, čo film asi chcel dosiahnuť. Je jedno, kto a kedy umrie.
Obrazová stránka filmu je skvelá, strihov málo, všetko, čo sa deje v tábore, je rozmazané, práca s kamerou je výborná. Divák len tuší, že to, čo ťahajú, sú mŕtvoly, že to, čo umývajú, sú výkaly, zvratky a krv. Aj bitky a vraždy sú často v pozadí, čo fascinujúco dotvára dojem, že je to vlastne všetko jedno, netreba sa starať, treba len prežiť a dostať čo najmenej po papuli. Aj keď Saul jednému spoluväzňovi zachráni život, robí to popri zachraňovaní toho svojho, žiadne poďakovanie, nič, stalo sa, ideme ďalej prežívať. Prežívať znamená nahnať ľudí dnu, kde sa vyzlečú, nahnať ich ďalej do komory, a keď sa zatvoria dvere, okamžite zbierať šatstvo. Flákanie je neprijateľné.
Film vám nedá oddýchnuť ani na sekundu, kamera sa hýbe, točí, z diania okolo vidíme málo alebo nič, priestorová orientácia absentuje, stále niekto kričí, bije, vrieska, šepká. Ergo, zvuky. Asi najlepšie ozvučený film, aký som kedy videl. Odporúčam kino alebo slúchadlá, zvuk tvorí s obrazom absolútne rovnocennú zložku, niekedy ju dokonca prevažuje. Jazykov je tam neúrekom (áno, aj slovenčina), realizmus fakt nepodcenili. Často viac počujeme, než vidíme, čo spôsobuje ešte väčší chaos. A hlavne, jediná hudba zaznie v scéne v kancelárii miestneho esesáka, ktorý má pustený gramofón. Inak nič, nijaké fanfáry ani dojemné melódie.
Ak ste niekedy chceli vedieť, ako to asi mohlo v Auschwitz-Birkenau vyzerať v praxi, tak toto je jednoznačne film, na ktorý by ste mali ísť. Odporúčam vám aspoň niečo si o Sonderkommande prečítať, inak je dosť možné, že sa vo filme budete strácať. Je tam scéna s výrobou slávnych fotografií spaľovacích jám, o to by ste napríklad prišli. A rovnako o prechod od "nových" k "starým" krematóriám, od pecí k jamám by vám možno nedávalo zmysel. Na druhej strane, užijete si viac chaosu, dočítate doma.
Zhodnotiť Saulovho syna nie je jednoduché. Je to akčný film, ale veľmi zvláštnym spôsobom suchý, tragický, realistický. S nikým nemáte súcit, so žiadnym hrdinom sa nestotožníte, nič sa nedozviete. Na jednej strane je to nevýhoda, pretože film, ale na druhej strane za to tlieskam, pretože forma veľmi presne dodala ten pocit strachu o seba, neistoty, klaustrofóbie a ľahostajnosti, o čo asi autorom išlo. Po filme nebudete Aragornom ani polomŕtvou Júliou, ani to nie je akčné klasickým spôsobom, ani dobro nad zlom nezvíťazí, pretože tam žiadne dobro nie je. Je to len... nepríjemné.
Udeľujem osem bodov z desiatich, čokoľvek iné by bolo cynické. Dva body dole za pár scén, ktoré mi neprišli realistické (vláčenie sa s mŕtvym dieťaťom po lágri) a za to, že ho nezastrelili "len tak, hocikedy". To by zo Saulovho syna urobilo naozaj veľkofilm.
