Asi viete, že bratia Česi disponujú súborom krásnych historických korunovačných klenotov, ktoré dali postupne zhotovovať českí panovníci – najstaršími z nich je svätováclavská koruna z roku 1346. Uložené sú v Korunnej komore Chrámu sv. Víta na Pražskom hrade. Vstupné dvere sa nachádzajú v kaplnke sv. Václava a uzamknuté na sedem zámkov. Sedem kľúčov stráži prezident republiky, predseda vlády, predsedovia Poslaneckej snemovne a Senátu, pražský arcibiskup, primátor Prahy a prepošt Metropolitnej kapitule u sv. Víta v Prahe.

Vzhľadom k zložitému procesu, ktorým sa klenoty sprístupňujú a potrebám bezpečnosti, sa nevystavujú pravidelne, ale len občas – kedysi pri príležitosti korunovácie českého kráľa, niekedy aj pri príležitosti ich pohrebov. V súčasnosti sa vystavujú, keď o tom rozhodne český prezident – väčšinou pri príležitosti svojho nástupu do funkcie, alebo pri nejakom významnom štátnom sviatku či jubileu. Tentokrát tomu poslúžilo tridsiate výročie vzniku samostatnej Českej republiky. Pravidlo je, že môžu byť vystavené jedine v priestoroch hradu – vystavujú sa alebo v Katedrále Sv. Víta (naposledy v roku 1955), v Plečnikovej sieni, Bazilike sv. Jiřího alebo vo Vladislavskej sále Starého kráľovského paláca (výstavy v rokoch 2016 a 2018). 

O tom, že klenoty budú opäť vystavené, sa dozvedel môj manžel, listujúc stránkami portálu Kudy z nudy. Bol pondelok 16. januára a výstava sa mala začať nasledujúci deň – 17. 1., trvať mala do 21. 1. Rozhodli sme sa ísť si ich pozrieť hneď v prvý deň, vyskúšame, uvidíme. Netušili sme, aké rady nás budú čakať, ale ako ľudia, ktorí museli nedobrovoľne navštíviť Leninovo mauzóleum hneď niekoľkokrát, lebo naše moskovské návštevy chceli toto voskové múzeum o jednom exponáte silou-mocou navštíviť, sme boli na dlhé čakanie v zástupe ľudí pripravení.

Nasadli sme do auta carsharingu a odviezli sa na Hradčanské námestie, prakticky priamo pred vchod do Hradu. Takto zrána v pracovný deň nebol problém nájsť voľné parkovacie miesto. Bezpečnostnou kontrolou sme prešli celkom rýchlo a prvé a druhé nádvoria zívali prázdnotou. Pre istotu sme sa spýtali strážnikov, ako sa dostať k výstave klenotov, na čo povedali: „Dolu svahom až kým neuvidíte frontu jak blázen.“ Vydali sme sa teda naprieč nádvoriami, presekli sme dav ľudí, ktorí sa už dostávali Býčím schodiskom z Južných záhrad k zátarasám popri Katedrále sv. Víta, ďalej dolu Jiřskou ulicou, popri Lobkowitzovskom paláci, až k Východnej bráne. Pred ňou už bol celkom slušný dav ľudí, ktorí čakali, kým prešli bezpečnostnou kontrolou. Ako sa ukázalo, síce sme sa dostali na hrad nesprávnym vchodom, ale aspoň sme šli dolu briežkom, nie starými zámockými schodami, a ušetrili dobrých pätnásť minút čakaním na prešacovanie. A tak sme sa rýchlo premiestnili do Južných záhrad, smerom k tvoriacemu sa zástupu ľudí. 

Ďalej na pláne: čakanie. Vonku ľahko mrazivé počasie, možno stupeň pod nulou, ale aspoň je čistá obloha a ranné slnko krásne osvetľuje veže vykúkajúce spoza múru terasy Južných záhrad. Pohľad, ktorý ma vždy chytí za srdce: Praha je rozprávkovo krásna, z miest, v ktorých som žila, mal podobnú čarovnú atmosféru akurát Oxford. Nasledujúce minúty trávime fotením výhľadov. Potom zabíjame čas otáčaním sa a pozorovaním, ako rad za našimi chrbtami rasti a rastie. Zriadenci hradu strategicky pripravili stánok s teplými nápojmi, oplátkami a ďalším občerstvením vedľa odbočky smerom k toaletám a oboje, stánok aj toalety, využívajú školopovinné deti prvého stupňa, ktoré pani učiteľky vzali na výstavu v rámci školského výletu. Ako sa neskôr dozvedáme zo správ, niektoré triedy (pred nami sme napočítali v rôznych štádiách čakania aspoň štyri rôzne) stáli pripravené na vstup do areálu hradu už od siedmej ráno. A ak vás zaujíma, o ktorej boli na vysokom štarte pripravení prví nadšenci, dočítali sme sa, že pred vstupom stepovali už o šiestej ráno, keď sa ešte nad Prahou rozlieha tma. 

Na čakateľov v zime dohliada tím českej televízie, pani reportérka robí rozhovory so školákmi. Ako sa neskôr dozvieme, odchytili aj prezidentského kandidáta Andreja Babiša, ktorý sa na výstavu najprv chystal, potom povedal, že nepôjde a nakoniec predsa len išiel. Vraj skonštatoval, že keď je taký záujem, mali by sa korunovačné klenoty sprístupniť natrvalo. Mimochodom, ak by vás to náhodou zaujímalo, už sme videli britské, nórske, ruské, iránske a uhorské korunovačné klenoty, toto teda bola šiesta „sada“ do vizuálnej zbierky.

Po hodine sme sa konečne dostali na Býčie schody, kde sme si postáli asi dvadsať minút, kým sme sa tromi poschodiami dostali na tretie hradné nádvorie. Svoje meno nesú po dvoch bronzových býkoch, ktorí držia valcové trámy so zlatenou reliéfnou výzdobou (obrysy postáv), cez ktoré je prehodený bronzový koberec. Je to miesto, ktoré počas bežnej návštevy Pražského hradu ľahko prehliadnete, pretože váš pohľad okamžite upúta monumentálna katedrála. Bolo zaujímavé si schodisko pozrieť „pod strieškou“. Mimochodom, toto schodisko spolu s prvým a tretím nádvorím hradu, záhrad, bytu prezidenta a niektoré ďalšie časti hradu rekonštruovali podľa návrhu slovinského architekta Jože Plečnika, ktorý navrhol aj Kostol Najsvätejšieho srdca Pána vo Vinohradoch. Preslávil sa najmä mnohými návrhmi vo svojej rodnej Ľubľane, ktoré sú zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Pri východe zo schodiska stáli zriadenci, jedna pani nám ukázala, kam ďalej, ďalšia rozdávala brožúrky so všetkými informáciami o histórii korunovačných klenotov, lebky svätého Václava, ktorá je tiež vystavená ako aj o histórii katedrály. Keďže nás čakala ďalšia polhodina, kým sme sa dostali do samotnej katedrály, brožúrku som dôkladne preštudovala spredu aj zozadu. Potom sme sa konečne dostali ku schodom, kde nás zastavila pani čo práve vychádzala a spýtala sa, koľko nám to trvalo: reku necelé dve hodiny. Nepotešili sme ju, ona čakala ráno tiež dve hodiny a myslela si, že doba čakania sa za tú dobu ešte predĺži. 

Druhá bezpečnostná kontrola nás čakala po vstupe do katedrály, potom sme ešte postáli asi desať minút v ľudskom hadíku, ktorý nás postupne dostal k infopanelom a nakoniec konečne k prvým exponátom. Začíname zľahka: kožené púzdro na Svätováclavskú korunu z roku 1347 a púzdro pre kráľovské jablko z roku 1929 – pikoškou je, že je na ňom okrem českého štátneho znaku aj znak Slovenska a medzivojnovej Podkarpatskej Rusi. Pokračujeme k pohrebným regáliám kráľa Přemysla Otakara II. Niekoľko infopanelov a nakukávame do Svätováclavskej kaplnky, kde je umiestnená relikvia – lebka svätého Václava.

A potom sa konečne dostávame k veľkej zlatej presklenej truhle, v ktorej sú korunovačné klenoty: meč svätého Václava, korunovačný kríž, jablko, žezlo a samotná koruna, ktorá je skutočne jedinečná svojou podobou. Je zároveň aj relikviárom, v smaragde v kríži na jej vrchole je údajne tŕň z Kristovej koruny. Pred tým, než si môžeme klenoty pozrieť viac-menej zblízka, ešte stráže absolvujú rýchlu výmenu. Divadlo je dokonalé, postavíme sa k vitríne a ochkáme a pozeráme. Na toto sme mrzli celé dve hodiny. Ale vážne, korunovačné klenoty sú krásne a sme radi, že sa nám podarilo si ich pozrieť. Aj keď sme si čo-to pomrzli.

 

Výstava sa stretla s veľkým úspechom, mala trvať od utorka do soboty, pre veľký záujem verejnosti ju predĺžili o dva dni, na nasledujúci pondelok a utorok. Uvidíme, kedy sa korunovačných šperkov na hrade dočkáme opäť.